V druhej polovici januára 2021 to so snehom vyzeralo dosť biedne. A to aj v blízkych Fishbacherských Alpách, kde je Bratislavčanmi obľúbené lyžiarske stredisko Semmering-Stuhleck. Po diaľnici je to naň necelé dve hodiny cesty, a tak je dosiahnuteľné aj na otočku. Vrchol Stuhleck je vysoký 1782 metrov a v jeho hornej časti sú už pravé horské scenérie.

Časovo je tak z Bratislavy rovnako ďaleko ako povedzme veľkofatranská Krížna. S tým rozdielom, že na Stuhlecku je stále funkčné lyžiarske stredisko, ktoré sa hodí vtedy, keď je málo prírodného snehu.

Výhodou tejto túry je, že šliapanie je mimo strediska, a tak vás nikto nebude naháňať, že šliapete v stredisku. Popravde, ani neviem ako to tam v tomto ohľade chodí.

Zaparkoval som na hornom parkovisku tesne pred dvanástou. Nebolo veľa áut, lebo bol stred pracovného týždňa. Počul som, že cez víkendy to môže byť pre šliapačov trochu problematické. Zhodou okolností však v stredisku zároveň prebiehala testovačka lyží viacerých značiek a väčšina značiek mala v ponuke aj skialpy. Šliapači sa tak trochu tmolili po okolí, možno aj preto som tam nevyzeral nepatrične.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvý výšľap

O dvanástej už šliapem dolinou. Obuť lyže sa dalo hneď nad parkoviskom. Bokom od cesty bola aj skialpošská stopa, no keďže prisnežilo pár nesmelých centimetrov, dalo sa ísť aj priamo po ceste. Rakúšanom slúži ku cti, že obslužné lesné cesty divoko nesypú kamienkami.

Míňam známy mlyn a pokračujem po lesnej ceste. Vo výraznej ľavotočivej zákrute ju opúšťam. Je tu aj tabuľa Karl Lechner Hausu, ktorá informuje, že chata má v zimnom období zatvorené v pondelky a utorky. Poteší ma to, lebo je streda.

Pokračujem už menej udržiavanou no stále pár autami prejdenou cestou. Snehu opatrne pribúda. Míňam usadlosť s poľovníckymi chatkami a vstupujem hlbšie do smrekového lesa. Z cesty odbočím na úzky turistický chodník, v ktorom je ale len toľko snehu, aby som pásy nešúchal po koreňoch a hline. No na postup hore to stačí.

Nasledujem chodník, ktorý cik-cakuje dosť strmo nahor. Rakúšania sa s tým nezvyknú párať a chodníky nechávajú stúpať často oveľa strmšie ako značkári u nás.

Strmý výšvih ma dovedie na lesnú cestu, ktorá ide v traverze kopca. Keby som šiel doprava, dovedie ma na dolnú tretinu zjazdovky zo Stuhlecku a doľava zas dlhou okľukou na Karl Lechner Haus. Turistická – a teda aj moja – trasa pokračuje strmo hore lesom. Na chatu to ale nie je ďaleko, len asi 100 výškových metrov.

Mám obstojný medzičas, z parkoviska mi to sem trvalo asi 1h 20min. Na chate je celkom mŕtvo, no majú otvorené. Neváham a dám si pivko. Žiaľ, Weisbier, na ktorý som si robil chuť, nemajú, a tak mi musí stačiť desinka Puntigamer.

Vnútri sa zdržím len asi dvadsať minút a pokračujem vo výšľape. V lese je asi štyri stupne pod nulou a prevažne bezvetrie. Ako stúpam, les redne. Sponad zasnežených smrekov vykúka Rax s najvyšším vrchom Heukuppe. Neskôr rozoznávam viac vravo Schneeberg. Táto časť trasy je najkrajšia.

Les ustupuje a strieda ho kosodrevina. Výhľady na severné smery sú famózne, lebo poobedňajšie slnko pekne nasvietilo protiľahlé vrchy.

S ubúdajúcim lesom sa zintenzívňuje vietor a terén je vyfúkaný takmer na podklad. Kľučkujem medzi kameňmi a vyberám ako-tak zasneženú trasu. Takto to postupne dobojujem až na vrchol Stuhlecku. Z Karl Lechner Hausu mi to trvalo asi 45 minút.

V závetrí Gunter Hausu si dávam čaj, odfotím sa pri kríži obďaleč a viac sa nezdržiavam a fičím po zjazdovke dolu. Vrchná časť je vyfúkaná dotvrda, takže to ide rýchlo, no nie je to žiaden lyžiarsky pôžitok. V strednej časti je to už lepšie a vychutnávam si oblúky.

Druhý výšľap

V dolnej tretine pauzujem pri nenápadnej lesnej ceste. Podľa mapy zisťujem, že to je presne tá cesta, na ktorú som sa zdola pripojil. Pozerám na hodinky, je 15.00 a necítim sa ešte dostatočne vyhýbane. Dám to druhý krát. Veď aj tak najkrajší bol úsek šliapania z Karl Lechner Hausu po vrchol Stuhlecku. Nasadzujem pásy a poďho po ceste zimnou krajinou.

Je to viac-menej rovina a po asi pol hodine to začína byť otravné. Kebyže šliapem hore kopcom, bol by to lepší pocit ako toto trmácanie sa rovinou. Po asi 40 minútach sa zľava pripája turistická trasa, po ktorej som prišiel zdola. To je dobrá správa, lebo začnem konečne stúpať. O ďalších dvadsať minút stojím pri Karl Lechner Hause druhý raz.

Tentokrát sa nezdržím. Je už po 16-tej a svetla ubúda. Preto si opätovne vychutnávam stúpanie riedkym smrekovým lesom, ktorý sa neskôr mení na kosodrevinu. Protiľahlý Rax a Schneeberg zalieva slnko sadajúce k západu. Gýčové výhľady.

V hornej časti sa vietor podstatne zintenzívnil, a tak inštinktívne pridávam. Oproti predošlému výšľapu stiahnem skoro 10 minút. Na vrchole trochu pofotím a pokochám sa západom slnka. Dlhšie sa nezdržiavam, lebo už mám len dvadsať minút, kým uzavrú stredisko.

Na pásoch prejdem až k vrcholovej stanici lanovky, ktorá už nepremáva. Hľadám závetrie, kde by som zložil pásy. Vzdávam to a narýchlo pobalím pásy do batoha a šup ho dolu. Vrchná časť je ešte tvrdšia ako pred dvoma hodinami a k tomu poriadny fičák. Ako však vleziem do pásma lesa, vychutnávam si dlhé tiahle oblúky na prázdnej zjazdovke.

O necelých 20 minút brzdím pri hornom parkovisku. Vyzúvam lyže a robím poslednú fotku. Je presne 17.00 a stredisko zatvára. Na parkovisku už stojí len moje auto.

Pred odjazdom sa komplet prezliekam. Je to síce otrava v tej zime riešiť, no výrazne to prispeje k pohode za volantom. Je to aj dobrá prevencia pred prechladnutím. Pri skialpovačkách sa snažím na tento detail nevykašlať.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek