Lyžovanie našich drobcov sme sa rozhodli posunúť od krútenia sa na svahu smerom do skitouringu, a tak si našli posledné Vianoce pod stromček skialpinistické lyže. Váhavo sme ich vzali na zimné prázdniny do Tatier (lyže, nie deti), hoci predpovede počasia nevyzerali veľmi priaznivo.

Predpovede nesklamali, a tak sa skialpinizmus dal nacvičovať len na lyžiarskych svahoch. Treba povedať, že prevádzkovatelia lyžiarskych stredísk v Tatrách skialpinistov zo zjazdoviek na rozdiel od minulosti nevyháňajú. Šliapači majú vyčlenený koridor na okraji zjazdovky.

Po dvoch kratších zoznamovacích dňoch vyrážame s deťmi na prvú “serióznu” skialpinistickú túru. Cieľom je horská Chata pod Soliskom. Pri pohľade na teplomer síce vidíme avizované povianočné oteplenie, no zároveň má byť zamračené a veterno, hádam sa nám to pod nohami neroztopí.

Tatry praskajú vo švíkoch, a tak na presun bez váhania volíme tatranskú električku. Aj tá je plná. Na Štrbskom Plese prejdeme na autobusovú zastávku, odkiaľ smerom k lyžiarskemu stredisku jazdí skibus. Ide onedlho, konečnú má na parkovisku pod hotelom FIS. Pozor, posledný autobus smerom dole odchádza o 15.50 h.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

S lyžami v ruke kráčame ešte niekoľko minút k spodnej časti zjazdoviek. Nalepíme si pásy a rýchlo vyrážame hore skialpinistickým koridorom. Je pomerne teplo, no fúka. Chodník stúpa ľavou časťou červenej zjazdovky Esíčko. Snehu je málo a je vyšúchaný. Už v prvej časti sa počasie rapídne zhoršuje. Začína padať dážď so snehom, v kombinácii s vetrom v takmer vodorovnom sklone. A to sme ešte v závetrí.

Zjazdovka stúpa pomerne prudko, deti majú pomalé tempo, využívam ho na to, aby som si na zateplené legíny priobliekla nepremokavé nohavice. Čudujem sa, že si ani jedno dieťa zatiaľ napriek počasiu nepýta návrat. Asi si už s nami zvykli.

Dobieham partiu na mieste, kde sa červená zjazdovka pripája k modrej. Vyšli sme z oblaku a tu len fúka. Deti zaliezli s keksíkmi do kríkov kosodreviny hneď vedľa zjazdovky. Vyššie sa im nechce. Ľubo je zmierený, že sa pôjde dole, no ja im ukazujem slnko, ktoré osvetľuje Mlynickú dolinu s vodopádom Skok. Z oblaku vyšli aj štíty Patrie a Predné Solisko. Ukazujem im vrcholovú stanicu lanovky a že hneď za ňou je chata, kde si dajú kofolu. Kofolu doma nekupujeme, je to osvedčené lákadlo na túre a zaberie aj dnes. Deti si pricvaknú lyže a pokračujeme. Najprv po rovinke, potom strmšie.

Tvorím dvojičku s Maťkom a spomíname, ako sme tu boli uplynulé leto. Dali sme si okruh Mlynickou dolinou cez Bystrú lávku s bežeckým záverom na vrchnú stanicu sedačkovej lanovky, aby sme si ušetrili časť zostupu. Lanovku sme stihli minútu po dvanástej.

Stúpanie sa stáva prudším a vráti pozornosť malého späť do prítomnosti. Nepáči sa mu to, ani keď si dvihne pätku pod nohou na maximum. Vyjdeme predposlednú strmú terénnu vlnku, potom sa mu pri manipulácii s lyžou (ja sám!) vypne viazanie. Než správne trafíme bodíky pinového viazania do lyžiarok, dosť trvá. Našťastie je dosť teplo aj napriek silnému vetru, s omŕzajúcimi končatinami by trpezlivosť všetkých zúčastnených nemala taký rozsah.

Čaká nás len posledný kopec, Maťkovi sa lyže šmýkajú dozadu, a tak ho chytím pod pazuchu a vyvlečiem ho na vrchol. Potom vyjdeme len posledné metre k vrcholovej stanici lanovky a k neďalekej Chate pod Soliskom.

Na chate je bujará zábava. Je síce Silvester, no je len pol druhej. Hostia poskakujú po laviciach okolo stola, popíjajú a vyspevujú. Deti si tu asi rozšíria zoznam slovenských nadávok, ale tešia sa na kofolu a párky. Podarí sa nám nájsť miesta úplne vzadu, bokom od hurhaja. Párky sú síce len v raňajkovom menu, ale urobia nám ich. Potom sa treba pobrať dole, zjazd nám bude nejaký čas trvať. Najmä Maťko doteraz vymetal len modré zjazdovky, táto je červená a bude to na neho dosť dlhé.

Ľubo s Kubkom miznú preč a ja hneď na úrovni vrcholovej stanice po prvom Maťkovom páde riešim neustále sa vypínajúcu detskú lyžu. Napokon sa mi s pomocou okoloidúceho lyžiara podarí lyžu sprevádzkovať. Problém je, že malý stratil sebadôveru. Vysvetľujem mu, že pôjdeme spolu, najprv ma chce pred ním, aby videl, kadiaľ ísť, potom za sebou, aby som ho dvihla, ak padne, čo dlho nepotrvá. Dvíham ho a vysvetľujem mu, že keď sa hlavička bojí, na nič iné sa nesústredí, že len jeden strmší kúsok a potom to bude v pohode. Prikývne, ale v polovici strmého kopčeka opäť padne. Postavím ho, no oprie sa do mňa tak, že spadnem aj ja a chvíľu sa šúchame dole. Opäť ho postavím a opäť ideme dole obaja. Maťko navrhne, že si dá lyže dole a zhopsá to. Medzitým k nám šliape tato, ktorému bolo podozrivé, kde sme tak dlho. Zmotá pásy a vezme si malého na starosť. Ja zlyžujem ku Kubkovi, ktorý na nás dosť dlho čaká.

Sklon zjazdovky sa výrazne zmierni, a tak to aj Maťka začne baviť. Po modrej časti to ide jedna báseň. Na poslednú časť sa rozdelíme, Ľubo s Maťkom zlyžujú po modrej, ja s Kubkom po červenej. Onedlho sme dole.

Ďalšia bujará zábava v apres ski bare nás neláka, hodíme lyže na plecia a cupkáme k autobusovej zastávke. Rozčuľujú nás autá, ktorým musíme neustále uhýbať. Keby to bolo na mne, vyššie než na parkovisko by jazdila len kyvadlová doprava. Keďže skibus nejazdí, pokračujeme pešo. Z chodníka si obzrieme lúku s bežeckou stopou. Kubkovi som sľúbila, že sem pôjdeme na bežky, no pri pohľade na mláky z roztopeného snehu to musím prehodnotiť.

Prepletieme sa pomedzi stánky, svietiace snehuliaky, mraky ľudí a neustále ďalšie autá až k stanici a naskočíme do električky, ktorá sa onedlho pohne a odváža nás domov v ústrety k pokojnému silvestrovskému večeru.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek