Roháče poznám, hlavný hrebeň mám z veľkej časti prejdený, ale len v lete. V zime som tam ešte nebol. Väčšina lyžiarov navštevuje dolinu a po najkratšej trase stúpa okolo Žiarskej chaty do sediel a na štíty nad chatou. Preto som si vybral menej tradičnú trasu (na ročné obdobie) - okruh cez Baranec do Žiarskeho sedla.

Trasa

Žiarska dolina, ústie – odbočka na Baranec a Plačlivé – Stará Stávka – Malý Holý vrch – Holý vrch – Kečka – Baranec –sedlo Jamina – Smrek – Žiarske sedlo – Pod Homôľkou – Žiarska chata – Žiarska dolina, ústie

Trasa je celoročne prístupná, vedie bezpečným terénom mimo lavínových dráh, ale hlavná časť hrebeňa je pomerne exponovaná a treba mať so sebou potrebnú výbavu, minimálne mačky, čakan, dobrú kondičku a skúsenosti zo zimných hôr.

Na výlet verejnou dopravou

Väčšina turistických trás je bežne dostupná vlakom a autobusom, prečo teda nevyužiť túto možnosť? Je to pohodlné, človek sa nechá odviezť, o nič sa netreba starať, len včas nastúpiť a vystúpiť. S radosťou teda využívam služby verejnej dopravy a v nedeľu ráno pred šiestou vystupujem z rýchlika na stanici v Liptovskom Mikuláši, chvíľu počkám a nasadám na autobus do Žiarskej doliny. Pred siedmou som na konečnej zastávke "Žiarska dolina". Obúvam si lyže a pomaly sa cez parkovisko posúvam k prvému rázcestníku. Prvé metre stále váham, či som si zvolil správnu trasu, pri niekoľkých silnejších závanoch čerstvého vetra sa ešte stále pohrávam s myšlienkou na návrat a výstup na Žiarsku chatu po údolnej ceste, no nakoniec zvedavosť zvíťazila a išiel som ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cestou na Baranec

Trasa začína na krátkej rúbani, ktorú čoskoro opustím a po chvíli vojdem do lesa. Snehu je veľa, zo začiatku skúšam ísť svojou trasou, no v neprešliapanej stope sa ide pomerne ťažko. Cez noc napadlo len minimum nového snehu, takže po chvíli nachádzam prvé stopy od peších turistov a lyžiarov, ktorých sa ďalej držím. Žltou trasou cez Starú Stávku som ešte nešiel, takže stopy v snehu veľmi oceňujem. Vďaka nim nemusím v zasneženom lese riešiť orientáciu, hľadať pod snehom skryté značky, alebo sa orientovať podľa navigácie.

Cesta lesom ubieha v pohodlnom nenáročnom tempe. Vietor postupne rozfúkal rannú oblačnosť a keď sa dostávam nad pásmo lesa, na prvý vrchol dnešného dňa - Malý Holý vrch (1683 m), tak je pekne jasno. Prvé výhľady na slnkom zaliatu krajinu sú v kontraste s tyrkysovou oblohou vskutku úchvatné, keď sa takto vydarí počasie, hneď sa kráča ľahšie. Nízke Tatry sú ukryté v oblačnosti, ešte sa kde-tu prevaľuje hmla, ale Liptovský Mikuláš a okolité dedinky sú pekne viditeľné.

Pomaly stúpam po hrane Holého vrchu (1750 m) ďalej, terén je strmý, no stále bezpečný a príjemný. Snehu bolo doteraz dostatok, až v hornej časti Baranca je svah vyfúkaný. Treba obchádzať kamene a miestami trčí zmrznutá tráva. Keď je vrchol najvyššieho bodu dnešnej trasy na dohľad, začínajú lyže šmýkať. Traverzovať sa moc nedá, sneh je vyfúkaný - teda tvrdý, chcelo by to „haršajzne“... Tie ale nemám, takže lyže pekne na batoh a pár metrov vyšliapem na pešo. Za pomoci paličiek to ide dobre, lepšie ako som čakal.

Prechod hrebeňom

Pred jedenástou som na vrchole Baranca (2184 m), dnes čas výstupu takmer presne zodpovedal času uvedenému na rázcestníku pri parkovisku. Darmo, pohyb v snehu nie je taký rýchly ako na turistickom chodníku. Z vrcholu je skvelý kruhový výhľad, scenérie sú neskutočné. Pohodu na vrchole kazí len nepríjemný severný vietor, nedá sa tam zotrvať dlho, treba ísť ďalej. Nazerám na hrebeň, po ktorom pôjdem, no, vyzerá to inak ako v lete...

Už dávnejšie som pochopil, že skialpinizmus nie je len o lyžovaní, lyže preto nechávam na batohu a s palicami v ruke a patričným rešpektom začínam zostup prvým strmým úsekom. Terén nie je zľadovatený, takže mačky a čakan zostávajú v batohu. Trasa je zo začiatku viac kamenistá, neskôr prevláda sneh, no po hrebeni sa pohybuje prekvapivo dobre. Z viacerých článkov som vedel, že hrebeň je v lete vzdušný, každopádne je to veľmi nezvyčajný pocit, keď kráčate každou nohou po inej strane strmo naviateho snehu a za pomoci paličiek balansujete vo vetre s batohom a lyžami na chrbte. Samotný prechod hrebeňom pokladám za vrchol každej túry, tak je to aj teraz. Už to je viac-menej len z kopca do sedla Jamina, čas mám dobrý, nie je sa kam ponáhľať. Vietor je znesiteľný, pri chôdzi sa nezabáram, užívam si neopakovateľné výhľady a veľa fotím.

Žiarske sedlo

Po hodine pešej chôdze mám na dohľad Žiarske sedlo, posledných približne 200 metrov je veľa nafúkaného snehu, preto si obúvam lyže a do sedla pod masívom Plačlivô sa spúšťam na lyžiach. Dosýta sa poobzerám po štítoch, ktoré sú takmer na dosah a ďalej nasleduje len príjemný zjazd zo začiatku v mäkkom prašane, neskôr v trocha roztopenej snehovej kaši.

Na Žiarskej chate vôbec nefúka, teplé slnko príjemne hreje, je čas na doplnenie energie. Vôbec sa mi nechce odísť, ale čas je neúprosný a posledný autobus odchádza pred pätnástou, pomaly teda obúvam lyže a nenáročným zjazdom sa vraciam tam, kde som ráno začínal.

Súvisiace články: