To, že je trasa legálna a zo Štrbského Plesa aj pomerne rýchlo a ľahko dostupná, však samozrejme neznamená, že by na nej nehrozilo lavínové nebezpečenstvo. Niekoľko dní po sebe pozorne sledujem hlásenia Horskej záchrannej služby, ktorá upozorňuje na zvýšené lavínové nebezpečenstvo (3. stupeň) vo vyšších polohách Vysokých a Západných Tatier (nad 1 600 m n. m.). Po pár dňoch sa však lavínová predpoveď ustáli na miernom lavínovom nebezpečenstve (2. stupeň). Rozhodnem sa teda vyraziť s tým, že na mieste situáciu ešte budem vyhodnocovať. Cieľom je vrátiť sa večer do postele živý a zdravý, nie za každú cenu uskutočniť výstup.

Trasa

Štrbské Pleso – Mlynická dolina – vodopád Skok – Predné Soliskové sedlo – Predné Solisko – Chata pod Soliskom – Štrbské Pleso

Trasu možno absolvovať obojsmerne, viac ako zjazd zo Soliskového sedla ma však láka úsek poctivo si vyšliapať. Pásy si na lyže nasadzujem pri lyžiarskom stredisku na Štrbskom Plese okolo 8.15 h, čo mi dáva nádej na úspešné absolvovanie túry. Celkovo je lyžiarske stredisko pomerne prázdne. Nielenže je pracovný deň, navyše je po jarných prázdninách. Je pomerne oblačno, čo tiež láka menej ľudí. S určitou úľavou však prijímam aspoň fakt, že oblačnosť sa drží tesne nad Soliskovým hrebeňom. Pri túrach na lyžiach všeobecne, a tým viac pri tejto, ktorá môže zniesť prívlastok skialpinistická, mi omnoho viac ako v lete záleží na tom, aby som videl na to, čo sa deje na svahu nado mnou.

Bizarný zážitok na začiatok a prvé rozhodovanie

Výšľap Mlynickou dolinou je zatiaľ príjemný, a to aj vďaka slnku, ktoré sa dokáže predrať cez menšiu oblačnosť nad susedným hrebeňom Bášt. V diaľke vidím troch skialpinistov, ako, síce nie práve v súlade s pravidlami pohybu v národnom parku, stúpajú napravo od vodopádu Skok. Som však rád, že v doline je okrem mňa ešte niekto. Onedlho si na lyže nasadzujem haršajzne a začínam stúpanie do sedla. Stopu však nevidím žiadnu. Ak tu aj predo mnou niekto v posledných dňoch napriek zvýšenému lavínovému nebezpečenstvu bol, jeho stopu by dávno zahladil vietor. Nie je síce najsilnejší, aj tak mi však občas nepríjemne fúka do tváre a začínam mať obavy, čo to urobí s čerstvo napadnutým či naviatym snehom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Onedlho som naozaj svedkom pomerne bizarného divadla: je to akoby vietor spustil vľavo viacero menších snehových gúľ naraz. Všetko sa to však odohráva pomaly, potichu a výjavu si môžem dovoliť prizerať sa najmä preto, lebo mu nestojím v ceste. Naozaj tajomne a zlovestne však začína pôsobiť až to, keď niektoré z kotúľajúcich sa gúľ nabaľovaním snehu nadobudnú tvar pomerne veľkých kotúčov, z ktorých pár najväčších môže mať priemer tak do pol metra. Celý výjav na mňa pôsobí takmer ako z inej planéty a ku kotúču, ktorý sa zastavil neďaleko mňa a odkväcol, sa obávam priblížiť a štuchnúť do neho paličkou, aby som tým náhodou nezobudil niečo tajomnejšie a silnejšie.

Situáciu ešte chvíľu sledujem, zdá sa však, že vietor sa upokojil a zhora sa už nič smerom dole nekotúľa. Zároveň na sebe pozorujem skôr to, že napriek určitým pochybnostiam, či pokračovať vo výstupe, zážitok na mňa pôsobí paradoxne povzbudzujúco. Akoby som si povedal, že ak sa za daných podmienok stala „len“ guľová bizarnosť, čo zrejme zodpovedá lavínovému nebezpečenstvu, môžem pokračovať ďalej.

Stretnutie so zjazdármi a druhé rozhodovanie

Šliape sa mi celkom dobre, pochvaľujem si, že haršajzne boli naozaj veľmi dobrá, univerzálna kúpa. Sú vhodné pri strmšom stúpaní, tak na úsekoch so sypkým snehom, i v úsekoch s ľadovou glazúrou. Poteší ma, že hore vidím, ako sa zo sedla pripravujú na zjazd dvaja skialpinisti. Teda, na jednej strane tŕpnem, aby so sebou nestrhli väčšiu lavínu, na druhej strane som rád, že sa sem niekto vybral. Zjazdári dajú do pohybu znova len niekoľko menších sypkých a pomalých snehových gúľ. Navzájom sa na to upozornia, pokračujú však v zjazde a keď prefrčia okolo mňa, len sa pozdravíme.

Opäť som zostal sám a pri pohľade na ich zjazd na určitý moment znova zapochybujem o tom, či má zmysel pokračovať. Lyžiarskou palicou dokonca začnem pobúchavať po špičke viazania, s cieľom uvoľniť ho, sňať pásy a pripraviť sa na zjazd. Zjavne však nie som dostatočne dôrazný a podvedomie aj tak dáva namiesto akrobatickej prípravy na zjazd v exponovaných podmienkach radšej prednosť pokračovaniu v stúpaní. Aj po zjazde dvoch skialpinistov teda vo mne prevládlo presvedčenie, že ak ich zjazd spôsobil „len“ povrchové uvoľnenie pomerne zanedbateľného množstva sypkého snehu, má zmysel pokračovať.

Po zvyšok stúpania v stope, ktorú si sám vytváram, ma neprestávajú zabávať moje smelé a optimistické predstavy o tom, ako vysoko sa po najbližšej obrátke dostanem a kde urobím ďalšiu obrátku. Medzi mojimi plánmi a realitou je značný rozdiel. Hlavné však je, že neprestávam stúpať a ubúda tak z výškových metrov, ktoré sú ešte predo mnou. Sem-tam prejdem po "neporiadku" zo snehových gúľ, ktoré spustili zjazdári, prípadne ktoré tu boli ešte pred nimi, sú však pomerne sypké a ľahko sa cez ne dostávam. Na pomyselnom rázcestí pod skalným výbežkom, ktorý oddeľuje stúpanie medzi južnejším Predným a severnejším Zadným Soliskovým sedlom, pokračujem žľabom ďalej vľavo, do Predného Soliskového sedla. Hrebeň sa zdá byť naozaj blízko, počet cik-cakov, ktoré ešte musím spraviť ma však opäť neúprosne vracia do reality. Až tak blízko to zase nie je.

Plná hlava nápadov, myšlienok a spomienok

V strmom stúpaní začínajú byť obrátky na lyžiach čoraz častejšie, čo je nepraktické, a uvedomujem si teda, že je čas vymeniť lyže za mačky. Posedím si preto na jednej skale, ktorá mi poslúži ako vcelku komfortná, hoci studená stolička, a na lyžiarky si nasadzujem mačky. Nemám však teleskopické paličky, za čo pykám tým, že v strmom stúpaní, v akomsi „žľabe v žľabe“ som nútený cik-cakovať s pôvodnými vysokými paličkami aj takto na mačkách. Napadne mi teda, že ak by mi mal kto zhora hodiť lano, neváhal by som ho použiť. Po chvíli mi znova napadne iná predstava. Namiesto priameho výšvihu, aký sa na skialpinistov v záverečnej fáze výstupu patrí, tu len pobehujem od jednej steny žľabu k druhej. S približujúcim sa hrebeňom však duje silnejšie vietor, čo moju morálku zhoršuje. Bizarné myšlienky, prirovnania a predstavy mi dochádzajú. Osvedčuje sa, že najviac mi v ťažších chvíľach určite pomáhajú spomienky na podobné náročnejšie podmienky v horách, ktoré som úspešne zvládol a najmä na ľudí, s ktorými sa zážitky spájajú.

Zaváhanie na hrebeni a zostup

Dostávam sa na hrebeň. Všimnem si, že zdola sa do sedla vybrali ďalší dvaja skialpinisti. Na takýto počin sa mi zdá predsa len trocha neskoro, je skoro dvanásť hodín, dni sú však aspoň o čosi dlhšie. V určitej eufórii z dosiahnutia hrebeňa si však nie som celkom istý, kadiaľ sa presne dostanem na Predné Solisko. Z dostupných fotografií sa mi síce zdalo, že ak sa otočím čelom na juh, smerom k Štrbskému plesu, na Predné Solisko sa dostanem, ak budem postupovať po pravej ruke, viac po strane od Furkotskej doliny. Bez toho, aby som čo len nazrel za najbližšiu skalu, kde by ma zrejme čakal vyšliapaný chodníček aspoň od dvoch zjazdárov, ktorí zo sedla zlyžovali počas môjho výstupu, si však situáciu zbytočne komplikujem a púšťam sa do menšieho lezeckého dobrodružstva po ľavej strane, od strany Mlynickej doliny. Veľmi si vyčítam, kam som sa to dostal, s kúskom lana by som sa určite cítil bezpečnejšie. Našťastie sa však dalo kam stúpať. Po chvíli sa dostávam znova na hrebeň a neďaleko pred sebou s úľavou hľadím na vrcholový kríž Predného Soliska.

Fúka však vietor a oblačnosť je všade naokolo, výhľady teda nemám žiadne. Poznamenávam pre seba tiež, že zatiaľ čo naozajstní horolezci popisujú ako telo začína chradnúť a odmieta ďalej regenerovať približne vo výške 8000 m n. m., mne stačia aj naše tatranské dve tisícky výškových metrov. Na Prednom Solisku sa dlho nezdržujem. Prejdem okolo vrcholového kríža, zima mi je však taká, že ani nefotografujem.

Klesám pomerne spokojne, hoci si dávam pozor, aby som v oblačnosti omylom nezišiel kamsi do Furkotskej doliny. Aj keď viem, že oficiálna zostupová trasa vedie bližšie k svahom do Mlynickej doliny, držím sa ďalej od nej, nakoľko pád do Mlynickej doliny by bol fatálny. Lyže si nenasadzujem, zdá sa mi jednoduchšie dobojovať to až po chatu na mačkách. Párkrát sa síce preborím, podarí sa mi však znova natrafiť na pevný podklad a onedlho vidím obrysy Chaty pod Soliskom. Hore od chaty stúpajú na Predné Solisko dvaja skialpinisti, s jedným z nich sa naše cesty pretnú a hodíme kúsok reči.

Záver na Chate pod Soliskom a zjazd

Na chate si objednávam malé pivko a kapustnicu. Je niečo po 13-tej hodine, na zjazd mám stále dostatočnú rezervu a pomaly začínam spracovávať doterajšie zážitky. Na chate navyše nehrá hudba z rádia, ale výber slovenských a českých hitov, atmosféra je naozaj veľmi príjemná, hoci ľudí je dnu veľmi málo. Po odchode z chaty síce vyčítavo pozriem na Predné Solisko, ktoré medzitým nezahaľuje oblačnosť, nevydržím sa naň však hnevať dlho, okrem výhľadov dnes totiž takmer všetko ostatné vyšlo. Už ma čaká len zjazd po takmer prázdnej zjazdovke dole.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek