Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Nízkotatranská stíhačka, Kráľova hoľa (autorka foto: Andrea Morongová)
Nízkotatranská stíhačka, Kráľova hoľa (autorka foto: Andrea Morongová) Zatvoriť

Rada Ako začať s ultrabehom

Čo je vlastne ultrabeh? V jednoduchosti by sa dalo povedať, že ultrabehom sa označujú behy s dĺžkou presahujúcou maratónsku vzdialenosť 42,2 km. To, čo však v sebe ukrýva slovíčko „ultra“ je bezpochyby oveľa viac, ako niekoľko kilometrov navyše.

V skutočnosti sa zdá, že ľudia sa v rámci názorov na ultrabeh delia na dve skupinky: tí, ktorí si myslia, že je to šialenstvo a nechápavo krútia hlavou nad nezmyselnými vzdialenosťami. A potom sme tam my, šialenci, ktorým učarovala túžba objavovať možnosti vlastného tela i duše, zvíťaziť nad sebou samým a posúvať svoje hranice. Odvaha, trpezlivosť, motivácia, tréning, pokora, zotrvačnosť, cieľavedomosť, fair-play. To všetko a mnoho ďalších k ultra neodmysliteľne patrí. Oslovilo vás behať ultra? Ste hobby bežec a chceli by ste sa dopracovať k dlhším vzdialenostiam, skúsiť niečo nové? Potom možno práve séria článkov Ako začať s ultrabehom vám môže byť nápomocná v zostavení plánu, ako vaše ciele dosiahnuť.

Na to, aby ste sa mohli postaviť na štart akéhokoľvek ultra je potrebná dôkladná fyzická aj psychická príprava. Základ jednoznačne tvorí tréning tela a hlavy, nadobudnutie kondičky a tiež navyknutie tela (t. j. šliach, svalov) na postupne narastajúcu a stupňujúcu sa záťaž. Najlepší utrabežci dokážu zabehnúť maratón pod 2.35 h, no napriek tomu tréning netreba stavať na špeciálnych intervalových, či tempových prvkoch zvyšujúcich kvalitatívne parametre bežeckého tela, ale je potrebné sa zamerať najmä na udržateľnosť podávania stabilného výkonu počas dlhodobej záťaže. Tu nám vstupuje do hry špeciálny faktor – psychika. Každý ultrabežec dosvedčí, že ultra je viac o hlave ako o nohách. Naučiť sa v správnom čase „prepínať“ z nôh na hlavu (u každého je to v inom čase, u mňa väčšinou po 7 – 8 hodinách) je nesmierne ťažké, nakoľko nebeháme každý deň 6 hodín a viac, aby sme tieto stavy zažili.

Takisto je potrebné osvojiť si systém dopĺňania energie, minerálov, elektrolytov, vitamínov, bielkovín tak, aby telo dokázalo fungovať vo vysokých obrátkach čo najdlhšie. To tiež nie je možné nacvičiť na trojhodinových výbehoch. Z toho všetkého vyplýva, že najlepší tréning na ultra je – ultra. Treba sa zmieriť s tým, že na prvých, druhých, tretích pretekoch bude bežec iba vychytávať muchy, spoznávať svoje telo po 12- a viac-hodinovom výkone, reakcie na stravu a pitný režim ponúknutý organizátorom, schopnosti vysporiadať sa s problémami, ktoré postupne prichádzajú, či už sú charakteru bolesti tela alebo zlyhania vybavenia/techniky. Preto je potrebné postaviť sa na štart každého ultrabehu s obrovskou pokorou, úctou a očakávaním veľkého zážitku, bez akejkoľvek predikcie tempa, či cieľového času. V hlave nám môže znieť vysnený čas v cieli, ale konečný výsledok je vždy ovplyvnený nespočetným množstvom faktorov, ktoré nedokážeme predvídať. O všetkom, čo tu bolo spomenuté sa bližšie dostaneme v pripravovaných článkoch. V každom prípade však platí, že nech ultrabeh dopadne akokoľvek, vždy je to príbeh, na ktorý sa nedá zabudnúť.

Keby sme prišli na štart ultramaratónu (väčšinou je to poznať podľa toho, že je veľmi skoro ráno, poprípade neskoro večer a pohybujú sa tam rôzne čudne vyzerajúce indivíduá s minibatôžkami, čelovkami a kompresným oblečením) a spýtali sa každého štartujúceho, čo ho priviedlo až sem, dostali by sme toľko rôznych odpovedí, koľko je na štarte ľudí. Motivácia hobíka pomýšľajúceho o ultra môže byť od prekonávania samého seba, cez získavanie nových kamarátov, zažívanie dobrodružstiev, atmosféry, spoznávania svojich hraníc až po charitatívne pohnútky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prvotnou motiváciou môže byť naozaj všeličo od výmyslu sveta, avšak po ubehnutí prvých pretekov sa motivácia začína u všetkých zjednocovať do jedného jediného dôvodu – lebo ultra. Kto k nemu raz privonia, už ho to nepustí. Napriek mnohým nepríjemným zážitkom (bolesti všetkého možného na tele, kritické situácie v súvislosti s počasím, terénom, blúdením, zverou) tieto vždy veľmi rýchlo odznejú a v hlave navždy zostane príbeh, ktorý sa odohral tak rýchlo a tak intenzívne. Mnohí cestujú stovky kilometrov na štart ultramaratónu len aby zažili atmosféru, s úžasnými ľuďmi (či už dobrovoľníkmi, organizátormi, ale aj samotnými bežcami), prírodu a prostredie, v ktorom pobežia.

Je málo pravedpodobné, že niekto začne behať ultra hneď s ambíciou vyhrávať. Keď sa človek prepracuje k tomuto bodu, väčšinou pozná vzťah medzi ním a prírodou, medzi ním a inými bežcami a v neposlednom rade s ľuďmi, ktorí sa okolo pretekov točia týždne a týždne pred štartom často na úkor svojho voľného času, energie a aj svojich peňazí. V takom prípade sa nedá postaviť na štart inak, ako s poriadnou dávkou úcty a vďaky, že sa tu vôbec niekto na niečo také podujal. Až po pár absolvovaných „krstoch“ sa ciele môžu začať meniť. Niekomu stačí, ak ultra prejde poloturistickým tempom, nasáva plnými dúškami celú atmosféru, nerieši tempo, tep, ani čas, cieľom je dôjsť do cieľa a pokiaľ možno prejsť väčšinu trasy s dobrými kamarátmi. Tento prístup je veľmi sympatický a je hlboko zakotvený v našej kultúre z dôvodu organizovania mnohých turistických diaľkových pochodov. Iný si však môže povedať, že by trasu chcel nabudúce prejsť rýchlejšie, že pri lepšom tréningu by aj na to mal, že by sa dokázal dostať do prvej dvadsiatky, desiatky, päťky,...

Nikto nechce tvrdiť, že sa dá na štart postaviť bez rešpektu – takýto prístup väčšinu predznamenáva tvrdý pád. Avšak rešpekt sa dá vo veľkej miere pretaviť do možnosti vybičovať svoje telo a zmysly do úctyhodných otáčok.

Dovoľte nám v nasledujúcich článkoch zamerať sa na druhý typ pretekára, skúsiť sa priblížiť do jeho mysle, duše ale aj tréningu, jedla, pitia, spánku, regenerácie, stratégie a výbavy.

_Na texte spolupracoval Erik Hübner_.

Najnovšie