Severný les – už starí Rimania ho tak volali a povesti hovoria, že aj tí najostrejší bojovníci sa doňho báli vstúpiť. Panenská príroda tu ešte stále poskytuje zákutia nedotknutej krásy v podobe pralesov, či močarísk. Ľudská ruka tu ako zázrakom zasahuje veľmi obozretne a s úctou k tamojšiemu prostrediu. Z toho dôvodu aj asfaltové úzke cesty naprieč krajinou vnímame akosi inak. Akoby tam aj ony patrili.

Vzhľadom na to, že je na týchto pretekoch pomerne veľa asfaltu (v odhade tak 80 %), čo je pre mňa nová skúsenosť, nevedel som ako ma to „zoderie“ a tak som sa radšej prihlásil na 90 km verziu. Chcel som hlavne zažiť tú prírodu a atmosféru starého severného lesa. Musím v prvom rade poznamenať, že tá krajina je famózna a veľmi ťažko sa mi hľadá prirovnanie. Nádhera na každom jednom kilometri. K tomu ešte perfektná organizácia a aj počasie bolo skvelé. Keď som v piatok autom prechádzal cestami, po ktorých by som mal nasledujúci deň bežať, bol som dosť v šoku, nakoľko som nikde na zemi nevidel žiadne šípky, nič na čo som bol doposiaľ zvyknutý. Čo to celé budem bežať podľa GPS? Až neskôr som si všimol pri ceste na každej križovatke trvalé značenie s nakreslenými dvoma prepletenými kruhmi a nápisom Silva Nortica Run. Normálne plechové značky ako dopravné značenie, to som ešte nikde nevidel. V okamihu som zistil, že som sa ocitol na najlepšie značených pretekoch v živote.

Štartovali sme 103-kári aj 90-kári naraz, neboli sme nejak špeciálne označení, všetci sme mali štartovné čísla s červeným pásikom, tak som nevedel aká je konkurencia. Keďže boli občerstvovačky na každom piatom km (!!!), tak väčšina štartovala v tričku a v trenkách. Na ULTRA! Ja, zvyknutý behať s nabaleným ruksakom s povinnou výbavou, pitím, jedlom… :) Nedokázal som sa zmieriť s tým, že by som nič pri sebe nemal, tak som zobral aspoň ľadvinku s dvomi 0,5 L fľašami, kde som si dopredu nasypal ionťák na ktorý som zvyknutý. Plánoval som jednu fľašu naplniť niekde okolo 35 km a druhú na 70 km. Okrem toho už len sušené banány, ďatle, trochu horkej čokolády, magnézium a pár osvedčených gélov z agáve.

Po štartovnom výstrele chalani vpredu vypeckovali tempo na 4:00 – 4:15 min/km a ja som nechápal. Toto má byť rozbeh na ultra? Chápal som, že vzhľadom na mierny profil trate (celkové stúpanie cca 1700 metrov, rovnako aj klesanie) bude tempo rýchle, ale takéto peklo od začiatku ma prekvapilo. No musel som sa s nimi držať aj ja, bežalo sa vcelku dobre, trať nebola príliš vlnitá, ale od 20-teho km to začalo pekne stúpať, dokonca sa muselo prejsť do kroku. Napriek tomu prvý polmaratón za 1:40 hodiny ma úplne šokoval a vedel som, že toto nemôžem udržať, preto musím niekde zvoľniť. Snažil som sa zastaviť na každej občerstvovačke, ale potom, čo mi doslova začínalo žblnkať v žalúdku som to vzdal a niektoré som prebehol. Kde vôbec zohnali toľko ľudí? Úžasné. Už teraz viem, že ak sa tam niekedy vrátim, idem aj ja len v tričku a trenkách.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Bežalo sa super. Okolo prvého maratónu som čakal klasickú krízu, no neprichádzala. Prekvapila ma až po 50-tom km. Následne som si uvedomil, že krízy sa neriadia ubehnutými kilometrami, ale časom – a ten 50-ty kilometer presne odpovedal mojej klasike. Prekonal som ju datľami, banánom a úžasným kozím syrom na jednej občerstvovačke. Druhá kríza, tiež posunutá o 10 km prišla na 80-tom, zároveň aj s potrebou odbehnutia za kríky. Je to moja klasická „prepínacia“ kríza, kedy treba včas a vhodne prehodiť fungovanie pohybového ústrojenstva z nôh na „hlavu“. Tu to bolo umocnené tvrdým povrchom. Musel som teda poriadne zapojiť mentálnu stránku, nakoľko ma ten asfalt deprimoval a veruže si pamätám, že som si vtedy hovoril, ako dobre, že som sa neprihlásil na 103-ku. Tie dlhočizné úseky asfaltu predo mnou, ktoré boli tak bolestivo vidno, to je naozaj neskutočný zaberák na psychiku. Ľudia na občerstvovačkach mi stále síce tvrdili, že vyzerám ako po 20-tich kilometroch, ale necítil som sa tak. Okolie však našťastie často dávalo zabudnúť na tieto malicherné starosti a ja som sa kochal rybníkmi, kamennými moriami, kaskádami, meandrami potokov, malými usadlosťami, voľne sa pasúcimi koňmi a starými stromami, z ktorých priam sršala energia.

Až na rozdelení trasy niekde na 70-tom km som sa dozvedel, že som druhý (stále som sa pohyboval niekde na piatom – šiestom mieste celkovo, ale nevedel som kto beží akú trať). Na poslednej občerstvovačke - 5 km pred cieľom mi povedali, že prvý má cca 15 minút náskok, to som len hodil rukou. Ešte trochu deprimujúce bolo, keď mi hodinky ukázali odbehnutý 90-ty kilometer a ja som videl dedinu, v ktorej bol cieľ, dobré dva kilometre pred sebou. Nakoniec teda druhé miesto, 8:27 hod a parádne zážitky. Vďaka patrí samozrejme aj organizátorom, ktorí celú akciu zvládli bravúrne. Teraz už viem, že ak pánbožko, rodina, a zdravie dá, o rok som na štarte znovu. A nech si to ešte lepšie užijem, už samozrejme 103.