Prípravy

Pri turistických potulkách v okolí Banskej Bystrice ma zaujalo zvláštne značenie – veža s tromi oknami na žltom podklade. Po krátkom pátraní som sa dozvedel že ide o Barborskú cestu – diaľkovú okružnú trasu vedúcu významnými banskými lokalitami stredného Slovenska. Začína a končí v Banskej Bystrici a počas 190 kilometrov a 29 zastavení sa turista ocitne napríklad v Španej Doline, Kremnici, Sklených Tepliciach, Banskej Štiavnici a vo Zvolene. Keďže je trasa perfektne značená, vedie často nevychodenými cestami mimo tradičného turistického značenia a má skvelý bedeker s informáciami o banskej histórií regiónu, moja chuť vyraziť rástla každým dňom.

V polovici júla učiním rozhodnutie – pri prvej príležitosti idem. Bola by predsa škoda poriadne nepochodiť svoje bezprostredné okolie. Koľko si ale zobrať dovolenky? Na turistike ma vždy fascinoval športový a „trampský“ aspekt – ísť rýchlo, dlho a byť odkázaný čo najviac na svoje schopnosti. Padá teda odvážny plán – to sa musí dať prejsť za 3 až 4 dni.

Vo štvrtok večer balím spacák, karimatku, pončo / tarp, flísku, pár drobností a nastavujem si budík na 4.00 ráno. Po zobudení ešte prevážim batoh – 4,5 kila bez vody a jedla. To znie ako dobrý základ pre rýchlu chôdzu.

1. deň - Banská Bystrica - Kremnické Bane (61,2 km / 2080 m)

O 6.05 h vyrážam z Moyzesovho námestia v Banskej Bystrici a uberám sa mestom cez Medený hámor. Poctivo čítam tabule. Čoskoro ale zisťujem, že si väčšinu vecí aj tak pamätám z bedekra, ktorý som si pred týždňom kúpil v informačnom centre a po zvyšok cesty tabule iba skenujem pohľadom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do Španej Doliny vedie cesta takmer výlučne po asfalte. Krátko po ôsmej prichádzam pred Klopačku. Zjem tyčinku, vypijem trocha vody, na batoh si upevním rolničku a pokračujem lesnými cestami smer Staré Hory.

Cesta kopíruje moje bežecké trasy a ubieha rýchlo. Zvážnice sú príjemne široké a majú optimálny sklon. Kde tu sa vynorí pekný výhľad na Starohorské vrchy a veľkofatranskú Krížnu. Obzvlášť rád mám pohľad na bývalú banícku osadu Piesky, z ktorej ostali iba impozantné haldy. To miesto doslova dýcha históriou. Predstavujem si ako sa tu asi žilo.

Na Starých Horách (22 km od štartu) si pri kostole naberám skvelú vodu a likvidujem tuniakový šalát. Ďalšie jedlo plánujem až o 20 kilometrov v Kordíkoch, dávam si preto záležať, aby som všetko poctivo dojedol do poslednej lyžice.

Cesta sa zo Starých Hôr oblúkom vracia na lesné cestičky a ďalších 10 kilometrov sa krúti lesom. Trasovanie je možno na prvý pohľad zvláštne – ale má svoj dôvod. Kedysi tadiaľto chodili karavány s cennými rudami a les im, na rozdiel od hrebeňov a dolín, poskytoval rozumnú ochranu pred zbojníkmi.

Okolo obeda schádzam do Uľanky a lúčim sa so svojimi domovskými Starohorskými vrchmi. Popri hlavnej ceste prechádzam do Harmanca, kde sa cesta „rozdvojuje“. Jedna možnosť je pokračovať cez Kordícke sedlo. Keďže však túto cestu dôverne poznám, volím druhú možnosť – asi 5-kilometrový úsek Cenovskou dolinou.

V doline ma zastihne prvý dážď. Prečkávam ho asi 20 minút schovaný pod košatým stromom. Času ale nie je nazvyš a pri prvom náznaku zmiernenia sa za mierneho mrholenia vyberám ďalej do neďalekých Kordíkov.

Na začiatku dediny ma víta reštaurácia Skalnička s krásnou tabuľou Barborskej cesty. Veľmi milý pán mi vysvetľuje, že ostal už iba držkový perkelt, no napokon podvolí a vysmaží mi syr s hranolkami. Pridávam si ešte kofolu, kávu a polievku. Skvelé miesto, ďakujem zaň. Oddýchol som si tu perfektne.

Na Kremnické vrchy sadá sychravý podvečer. Je 17. hodín, v nohách mám 42 kilometrov a pred sebou najväčšie stúpanie dňa na Skalku (Suchú horu). Tu som ešte stále “doma” a toto stúpanie mám prechodené nespočetnekrát. Viem, že nepredstavuje žiaden problém. Jediné, čo ma trápi, je vrtkavé počasie a nejasné podmienky na hrebeni, ktorý je celý v mraku.

Stúpanie napokon prebieha bez komplikácií. Od sedla Tunel po vyhliadku na Skalke trocha popŕcha, ale pončo ostáva bezpečne v batohu. Na Skalke si sadám na záverečnú kofolu a kávu dňa a smutne pozorujem ako prší čoraz silnejšie. Je iba 19. hodín a fakt sa mi tu nechce ostávať na noc.

Sedenie je skvelé, ale neprišiel som sem sedieť - dážď, nedážď. Treba ísť a veriť. Tak teda idem, verím a dobre robím. Do Krahúľ schádzam ešte za svetla a hneď natrafím na asi štyri prístrešky, kde by sa dalo skvele prespať. Nasleduje nekomplikovaný úsek dedinami a ostávajúcu hodinu svetla ešte využívam na prechod stredom Európy až do Kremnických Baní.

Už za tmy pri futbalovom ihrisku nachádzam široký vybetónovaný prístrešok. Bez váhania si rozkladám spanie a po 60-kilometrovom dni zaspávam ako dudok.

2. deň - Kremnické Bane - Svätý Anton (54,7 km / 1500 m)

Vstávam za svetla. Ráno je trocha chladné, no príjemné. Vďaka betónovému podkladu navyše nemusím riešiť nepríjemnosti spojené s rannou rosou. O šiestej teda odkrajujem prvé kilometre dňa. Na dnešok sa teším - je to jediná časť trasy, ktorú vôbec nepoznám.

Cez rannú kalváriu vchádzam po hodine chôdze do rozospatej starobylej Kremnice. Námestie. Mincovňa. Káva a raňajky na benzínke. Cesta pokračuje dlhočiznými úsekmi po hlavnej ceste. Dediny sa mi v mysli zlievajú. Moje topánky s tenkou podrážkou sú skvelé do terénu - na 15 kilometrov asfaltu však stavané rozhodne nie sú. Vypínam radšej mozog a zbytočne sa nezamýšľam nad nepohodlím. Občasné zlé myšlienky odháňam provokačnými otázkami - “Si z cukru či čo?” (celkom to zaberá).

Nad Starou Kremničkou sa cesta stáča na vrch Skalka. Po asfalte a autách je to nadmieru príjemná zmena. Z vrcholu sú nádherné výhľady na dopravnú tepnu Pohronia, Žiar nad Hronom a Štiavnické vrchy. Je tu tak príjemne, že naťahujem prestávku hádam na pol hodinu.

Klesanie malinčím, prechod diaľnice R1 a úsek do Šášovského Podhradia. V miestnom múzeu s veľkým pútačom Barborskej cesty prehodím pár slov s miestnym historikom. Dokonca si veľkým kladivom vyrazím pamätnú mincu.

Zláka ma krátka zachádzka na Šášovský hrad. Ľudí aj blata je tu veru dosť. Som takmer v polovici cesty a podľa mapy ma čaká nekomplikovaný úsek do Sklených Teplíc. Hodinka a pol, možno dve, hovorím si. Realita je však celkom iná. Cesta prvýkrát opúšťa upravené chodníky a strmým stúpaním ma vedie cez popadané a zarastené úseky lesa. Viackrát zastavujem. Neviem či je to narastajúcim teplom alebo je to následok dlhej asfaltovej tortúry, ale ide sa mi veľmi ťažko.

Po nekončených minútach sa značne vyšťavený vymocem na veľkú lúku pri samote Konice. Prvýkrát strácam značku. Brodím lúkou, chytám prvého kliešťa, odháňam krvilačnú háveď a celkovo sa cítim prvýkrát počas cesty “down”. Na nálade mi nepridáva ani obrovský pes, ktorý sa oproti mne rozbieha od samoty. Jeho úmysly sú našťastie mierumilovné, tak s ním prehodím pár slov a pokračujem po zvážnici smer Sklené Teplice.

Vlastnou nepozornosťou však pri prvej príležitosti zle odbočím a pridávam si tak asi kilometer chôdze. Tento úsek bola pre mňa veľká skúška morálky a poctivo prehlasujem, že som si z neho odtrpel každý meter.

O 15-tej poobede konečne prichádzam do Sklených Teplíc. Okamžite sa ma ujme starší párik z kúpeľov - spovedajú ma odkiaľ a kam putujem a ako sa cítim. Ukazujú mi, kde sa dá dobre najesť. Beriem ich za slovo a s ich odporúčaním súhlasím. Ani nevedia ako veľmi mi týmto obyčajným rozhovorom pomohli sa trocha pozbierať. Ďakujem im za to - ľudia sú skvelí.

Pizza, káva, kofola, malá prehliadka Sklených Teplíc a ide sa ďalej. Do 12 kilometrov vzdialenej Banskej Štiavnice. V nohách mám len čosi vyše 30 kilometrov. Zmierujem sa s tým, že dnes to nebude ktovieaký výkon. Prepočítavam si v hlave plán - za tri dni to už takmer určite neprejdem.

Na lúkach nad Repišťom sa nachádza hrad Marcus s kaplnkou venovanou svätej Barbore. Veľmi zaujímavé miesto - v zmysle Barborskej cesty si trúfam povedať, že dokonca symbolické. Tu niekde sa vo mne čosi zlomí. Nohy mám opäť plné sily, hlavu čistú a naplno si užívam krásnu prírodu Štiavnických vrchov.

O 18-tej sa ocitám na turistami preplnenom Trojičnom námestí v Banskej Štiavnici. Rezko obsadzujem voľný stôl na terase, dopĺňam tekutiny a hľadám na mape miesta, kde by som dnes mohol zložiť hlavu. Napokon to nechávam tradične otvorené a preplneným mestom jednoducho pokračujem, kam ma nohy dovedú. Kalvária, sídlisko Drieňová, Svätý Anton. Pol deviatej večer a narastajúce šero.

Vo Svätom Antone ma zláka prístrešok pri hasičskej zbrojnici, ktorý je trocha v ústraní a poskytuje ochranu pred dažďom aj zrakmi okoloidúcich. Rozkladám si teda spanie a počítam. Do cieľa mi ostáva približne 70 kilometrov.

Dá sa to vôbec stihnúť za jeden deň? Neviem. Jediné, čo môžem, je to skúsiť. Nastavujem budík na štvrtú ráno.

3. deň - Svätý Anton - Banská Bystrica (75,6 km / 1570 m)

Ranné balenie a raňajky mi trvajú skoro hodinu. Nohy sú však v poriadku a hlava pripravená na záverečný výkon. Smelo vyrážam ranným lesom.

Banský Studenec a ranné Kolpašské tajchy strieda dlhočizný monotónny úsek do Dubového. Dubové, Bacúrov, Ostrá Lúka. To, že je nedeľa ráno so sebou prináša určité nepohodlie - nie je sa kde občerstviť. Na druhej strane to nahráva rýchlemu postupu a 30 doobedných kilometrov ubehne ako nič.

Strmým stúpaním na Pustý hrad ma však sprevádza poludňajšie slnko. Potím sa ako kôň. Ako neskôr zisťujem z aplikácie, stúpanie som zvládol v rekordnom čase (tuším tretí najrýchlejší turistický výstup z meraných). S nabaleným batohom a 140 kilometrami v nohách je to povzbudivý výkon.

Cestu z Pustého hradu do Zvolena vnímam iba hmlisto. Som si takmer istý, že mám úpal. Hlava ma bolí, svet sa točí. Nohy sa mocú a leje sa zo mňa ako z krhly aj pri chôdzi po rovine. Takúto krízu by som pri prvej príležitosti vymenil za dve včerajšie (v hlave mi dokolečka znie známa veta: “Čo si z cukru?!”)

Na námestí vo Zvolene si dychtivo objednávam jednu minerálku za druhou. Bezmála zaspávam na terase kaviarne. Som však odhodlaný spraviť maximum pre to, aby som mohol ešte dnes pokračovať a preto si do poslednej minerálky zamiešavam hrubú elektrolytovú tabletu.

Trvá mi to asi hodinu, ale pomaly sa dostávam späť do reality. Boľavo vstávam, nasadzujem batoh, beriem paličky a po pár krokoch si uvedomujem, že sa ocitám v totálnej búrke. Všade naokolo šľahajú blesky a voda sa valí prúdmi. Chtiac-nechtiac sa teda uchyľujem naspäť do bezpečia kaviarne a smutne odpočítavam koľko hodín asi pôjdem potme kvôli zdržaniu.

Okolo 16-tej všetko naznačuje, že najhoršie vrtochy počasia sa presunuli bezpečne ďaleko. V ponči si krivkám cyklocestičkou do neďalekého Sliača. Tento úsek poznám ako vlastné topánky, nevyhnutného nočného pochodu sa teda nebojím.

V rýchlom slede míňam Sliač-kúpele, aj čarovnú dedinku Sampor. So zotmením prichádzam do Hronseku, kde sa bez najmenšej hanby rozvalím na terase krčmy. Do Banskej Bystrice mi ostáva len 17 kilometrov - už sa netreba ponáhľať, už viem, že to dám.

Miestni štamgasti ma pomedzi rečou varujú pred miestnymi medveďmi a predháňajú sa v historkách, kto ich tu viac postretal. Mám však motiváciu pokračovať, rolničku, ale hlavne - som dostatočne unavený na to, aby som sa nad macom rozrušoval viac ako je nevyhnutné.

Nasledujúcich päť kilometrov na Hrabovú je príjemných. Spoločnosť mi robí nesmelé posledné svetlo dňa a neskôr miestna líška. Veruže aj prehodíme pár slov - niečo v zmysle “Čau ty hrdzaňa. Si hladná? Ale ja nemám jedlo. No dobre, mám, ale nedám. Pšš, ty lenivá bosorka. Ic si dačo uloviť a nežobri.”

Na Hrabovej už nie je ani líška a ani svetlo. Za to sa po prvýkrát počas cesty ozýva bolesť nôh v miere, ktorú je ťažké ignorovať. Čelovku dokážem vybaliť iba v miernom podrepe a bez zbytočnej prestávky sa radšej vyberám smerom na Mičinské lúky.

Už len dve hodiny chôdze a som “doma”, utešujem sa. Moje časové odhady obracia naruby elektrický ohradník a dve tabule “Zákaz vstupu”. Cez deň sa tu vždy dalo prejsť, tentokrát je však rovno za ohradou stádo kráv aj s býkom, ktorému sa moje podliezanie ohradníka vôbec nepozdáva. Videl som za život veľa pokojných býkov. Tento k nim rozhodne nepatrí. Rozmýšľam ako ďalej.

Prvý nápad - kričím smerom k budove, dúfajúc, že mi miestny gazda umožní bezpečne prejsť. Bez úspechu.
Druhý nápad - nevoľky sa vyberám lúkou popri ohradníku a pokúšam sa ohradu obísť. Tá však aj po kilometri pokračuje kamsi do neznáma a vôbec nevyzerá, že by mala chuť skončiť. V rozbahnenom teréne navyše nejakú dobu kopírujem čerstvé medvedie stopy (štamgasti neklamali!).
Napokon sa rozhodujem zrealizovať tretí nápad. Tvrdohlavosť je skvelá vlastnosť, ale bezpečnosť v nočnom lese musí byť prvoradá. Vraciam sa teda 5 kilometrov do Hronseka a volím alternatívnu trasu po cykloceste. Takto síce obchádzam stúpanie na Kozlinec, ale zato si pridávam dobré dve hodiny chôdze. Férový obchod - rozhodne to nemám “zadarmo”.

Na štrkovej ceste za Vlkanovou sa mi vybíja čelovka. Svietim si poslednými zvyškami energie, ktoré ostali v telefóne, no napriek tomu sa viackrát ocitám po kolená v kalužiach. Neraz si aj dobre zahreším. Akýsi som zhýčkaný.

Sedemdesiaty kilometer dňa. Teraz ma bolí naozaj všetko. Presne o polnoci vstupujem do Banskej Bystrice. Krivkám sídliskom Radvaň ako démon z hôr a ceremoniálne si doprajem poslednú kávu cesty asi kilometer pred cieľom na benzínke. Pôžitok je vykúpený veľmi bolestivým vstávaním.

Je hlboká noc a prichádzam na Moyzesove námestie, odkiaľ som pred necelými tromi dňami štartoval. Kruh sa uzatvára. Štyridsaťpäť minút po polnoci vypínam hodinky. 75 kilometrov dnes. 192 za posledné skoro tri dni.

Barborská cesta - bola si krásna aj náročná. Prívetivá aj drsná. A ja Ti, patrónka svätá Barbora ďakujem, že si ma doviedla až do cieľa a ukázala mi, kde ležia moje limity.

Pútnik sa lúči!

Pár čísel na záver

• Trvanie: 66.45 h (2 dni, 18 hodín a 45 minút), z toho chôdza 37.45 h,
• Prejdená vzdialenosť: 191,5 km,
• Prevýšenie: 5464 metrov,
• Priemerná rýchlosť chôdze: 5,07 km / h,
• Váha batohu: 4,5 kg základná váha, s vodou a jedlom do 7 kg.

Po dokončení Barborskej cesty som trocha pátral po internete a dospel som k záveru, že môže ísť o tzv. FKT (fastest known time) sólo prechod diaľkovej trasy. Budem rád, ak ma niekto upozorní, že sa mýlim.

PS: Neušiel mi úžasný výkon ultrabežcov, ktorí magistrálu prebehli ešte o kus rýchlejšie. Supportované behy v skupine však pri všetkom obdive k nim považujem za iný druh “športového výkonu”.

Odkazy na GPX súbory / dôkazový materiál

• Prvý deň
• Druhý deň
• Tretí deň

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek