Tina Magová

za Kysuckú stovku:

Kysucká stovka bola prvými pretekmi v sezóne, no už posledný týždeň prípravy začala byť dosť neistá situácia kvôli dovtedy novému ochoreniu Covid-19. S napätím sme sledovali situáciu u nás a v podstate sme stále premýšľali, čo všetko to znamená pre organizáciu pretekov. Zabezpečili sme dezinfekciu na ruky, čo predtým zaužívané nebolo. Každopádne, po tomto víkende sa zrazu všetko zavrelo a bol prvý „lockdown“. Priznám sa, že tak ako k nám postupne prenikali informácie, tak som asi dva týždne nespávala, či budú všetci účastníci aj dobrovoľníci v poriadku. To bolo na celom neľahkom „pôrode“ tohtoročnej Kysuckej stovky asi najnáročnejšie.

Ja osobne som nakoniec bola veľmi rada, že napriek všetkému, čo sa mlelo kvôli pandémii, sa nakoniec podarilo uskutočniť celkom pekný počet pretekov. Myslím, že to bolo pre všetkých organizátorov náročnejšie ako zvyčajne, nakoľko času na prípravu bolo menej a zároveň bolo nutné zabezpečiť všetky nové dôležité opatrenia. Osobne som však vďačná za všetky preteky, ktoré sa uskutočnili, že sme sa mohli aspoň v tom rozsahu, ako sa dalo, stretnúť v našej ultrakomunite (úsmev).

Ľubka Pachta Fenclová

za Strážovskú 50, Hriňovskú 100, Ponitriansku 100 a Javornícku 100:

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najväčšou výzvou bola určite Ponitrianska stovka. Bolo potrebné naštudovať všetky opatrenia, prispôsobiť im logistiku aj zázemia pretekov. Postupne prichádzali zmeny kvôli stúpajúcim číslam infikovaných a ďalším opatreniam. Niektoré zázemia preteky podporiť vôbec nemohli, takže bolo treba nájsť náhradu, muselo sa upraviť fungovanie štartu a zmeniť aj miesto cieľa... a nakoniec, v deň začiatku pretekov, prišlo obmedzenie hromadných podujatí. Pre mňa bolo tiež výzvou neprehovárať Rada, aby to celé zrušil (úsmev).

Z hľadiska pretekov mi je, samozrejme, veľmi ľúto, že sme museli kopec pretekov zrušiť. Že mnohé ďalšie skvelé akcie sa konať nemohli. Všeobecne si však myslím, že pokiaľ stále môžeme behať, tak je to ešte dobré. Som rada za každú akciu, ktorá sa konala. Aj za všetky virtuálne výzvy, do ktorých sa bežci zapájajú, pretože vidno, že komunita ultra funguje ďalej a je hádam ešte zomknutejšia ako predtým.

Rado Harach

za Strážovskú 50, Hriňovskú 100, Ponitriansku 100 a Javornícku 100:

Ponitrianska stovka. Neistota, ktorá vládla počas jej prípravy a aj veľmi tesne pred akciou, bola spolu s obmedzeniami na samotných pretekoch dosť veľkou výzvou. Vďaka super tímu ľudí sa to podarilo zvládnuť a mohli sme uzavrieť 10. rok Ponitrianskej stovky. Výzvou boli samozrejme všetky preteky, ktoré sme, žiaľ, museli zrušiť. Bolo s tým spojené veľké množstvo roboty a určite aj dávka sklamania.

Na jednej strane je vďačnosť, že sa nám podarilo spolu s Ľubkou Fenclovou a našimi kamarátmi zorganizovať aspoň dvoje preteky, zimný Pohronský Inovec a Ponitriansku stovku. Prvé preteky dopadli vynikajúco s perfektnou atmosférou a účastníckym rekordom, bolo to super. Ponitrianska stovka už bola poznačená situáciou... Určite je tu vďačnosť, že aspoň časť ultra akcií SUT sa mohla v tomto roku uskutočniť. Po Kysuckej stovke som s tým príliš nepočítal.

Na druhej strane je samozrejme sklamanie za všetky tie preteky, ktoré sme museli my a kolegovia v SUT zrušiť. A nielen tie, ale aj množstvo pretekov v zahraničí, kam sme sa my, alebo ľudia zo Slovenska, ktorí tam mali možnosť štartovať vďaka spolupráci s organizátormi, nedostali. O dosť podstatnejšie veci však v tejto dobe sú niekde úplne inde. Ultra môže pokračovať, pokiaľ sa bude dať chodiť do prírody. Hlavne nech sú ľudia zdraví.

Juro Tekel

za Severný živloplaz:

Myslím, že pre nás konkrétne bola najväčšou výzvou trpezlivosť. Naše podujatie malo byť dostatočne dlho po tom, ako sa celý rok 2020 obrátil hore nohami, a tým pádom sme toho, až na pár emailov a medaily, veľa dopredu nepripravili. Ale zas mala byť dosť skoro, aby bolo viac-menej jasné, že situácia sa nestihne dať do poriadku. Takže sme sedeli doma, snažili sa nepredbehnúť štartovaciu pištoľ a nepustiť sa do vecí, ktoré nakoniec vyjdú nazmar. Ale ani nezaspať a neprepásť príležitosť podujatie zorganizovať, ak by to nakoniec situácia dovolila. Bohužiaľ to dopadlo tak, ako to dopadlo: výstrel nezaznel.

No myslím, že keby nám na konci marca niekto povedal, že SUT liga zbehne a podarí sa zorganizovať toľko podujatí, koľko sa podarilo, tak to všetci berieme všetkými desiatimi. Aj po pretekárskej stránke to nakoniec bolo celkom dobré. A aj počas najhorších opatrení sa v prírode dalo športovať, takže možno to celé, paradoxne, v konečnom dôsledku ultratrailu na Slovensku pomôže. Mal som pocit, že v lese stretávam oveľa viac športovo ladených ľudí, a verím, že sa môže stať, že budúci rok si k nášmu športu nájde cestu veľa nových bežcov a bežkýň. A to nehovorím o rôznych virtuálnych podujatiach a samostatných bežeckých projektoch. Mám pocit, že to bola oveľa lepšia sezóna, ako sme na jej začiatku dúfali.

Martin Drozd

za Malofatranskú stovku:

Siedmy ročník MF100 sme pripravovali v čase, kedy sa po jarnej „prvej vlne“ začali u nás v dvojtýždňových intervaloch uvoľňovať epidemické opatrenia a s napätím sme čakali na každé nové správy, najmä vzhľadom na uvoľnenie počtu účastníkov na hromadných podujatiach, čo bolo pre nás kľúčové. Bolo to obdobie neistoty a napätia, aké si žiadny organizátor športových podujatí neželá. Napríklad naše štartové zázemie v Terchovej bolo otvorené po prvý raz od marca presne v štartový víkend, teda 4. – 5. júla. Mali sme pripravených viacero variantov štartu, nakoniec sme však mohli štart realizovať klasickou cestou, t. j. spoločne.

Organizáciu podujatia sme museli prispôsobiť platným hygienickým pravidlám, bolo značne náročné sledovať pred štartom všetky zmeny a správne sa v nich zorientovať. V tomto zmysle sme aj komunikovali s príslušnými inštitúciami, aby sme mali istotu, či opatreniam rozumieme správne. Na druhej strane sme sa však po organizačnej stránke naučili nové veci. Vypracovali sme hygienické štandardy pre slovenské ultra-trailové podujatia, ktorými sa budeme riadiť aj v ďalších ročníkoch bez ohľadu na aktuálnu situáciu, a len dúfame, že sezóna 2021 bude už „covid-free“. MF100 bola prvou akciou Slovak Ultra Trail, ktorú sa nám podarilo zorganizovať po Kysuckej stovke, kedy sa na niekoľko mesiacov naša malá scéna ultra musela odmlčať. Celý organizačný tím MF100 pracoval na jednotku, za čo chcem opätovne poďakovať všetkým dobrovoľníkom a organizačnému tímu.

„Korona“ sezóna nás naučila nové veci. Naučila nás prispôsobiť sa novým pravidlám a robiť veci inak. Určite nie všetko vnímam negatívne. Aj z negatívnej skúsenosti a situácie je možné si zobrať ponaučenie a skúsenosti. V rámci Slovak Ultra Trail sme napriek obmedzeniam dokázali zorganizovať 8 podujatí z celkového počtu 14. Naučili sme sa podujatia realizovať virtuálne. Aj to je možno smer, s ktorým budeme musieť počítať.

Ľubo Mäkký

za Nízkotatranskú stíhačku:

Najväčšia organizačná výzva bola neistota. Prakticky až do polovice júna sme nevedeli, či vôbec NTS budeme môcť zorganizovať. Keď sa to nakoniec zlomilo, mali sme málo času a veľa rôznych problémov. Napríklad z dôvodu pandemických opatrení sme nemohli mať zázemie v základnej škole v Telgárte. Rovnako sme museli obmedziť ponúkané občerstvenie, museli sme riešiť dezinfekciu, rúška a podobne. Ukázalo sa však, že na NTS sa podieľa veľké množstvo úžasných ľudí – dobrovoľníci, partneri aj dodávatelia šli na plný plyn a podržali nás. Stíhačka prebehla hladko a oveľa viac v pohode, ako sme vzhľadom na koronu očakávali.

Obec Telgárt promptne požičala sálu v Kultúrnom dome pre zázemie prezentácie. Horské spoločenstvo nás prichýlilo v Domčeku horskej služby na Čertovici aj s obmedzeniami vyplývajúcimi z pandémie a tiež pripravili tradičnú neoficiálnu občerstvovačku na Andrejcovej. Rovnako Štefánička, Kamienka, Ďurková a DAMI šport urobili všetko preto, aby aj v tejto situácii bolo možné zorganizovať preteky na úrovni.  

Ťažko hodnotiť vo všeobecnosti. Niektoré podujatia dostali šancu, iné nie. Veľkou vďakou ma však napĺňa, že bežci aj dobrovoľníci zachovali priazeň združeniu Slovak Ultra Trail, aj keď sme sa nemohli stretávať toľko, ako sme zvyknutí po iné roky. Či už ide o virtuálne behy alebo o prispievanie formou iWattov, vďaka ktorému združenie získalo aj nejaké finančné prostriedky. Keď sa to spočítalo s 2 % dane, tak na túto neistú dobu máme ušetrené na nevyhnutné náklady a korona pre nás nebude likvidačná. Veľmi dôležité pre organizátorov pretekov bolo aj to, že keď sa ukázala možnosť preteky zorganizovať, dobrovoľníci sa okamžite prihlásili a pomohli s prípravami a priebehom. Rovnako aj iní organizátori zo SUT pomáhali, hoci ich preteky sa uskutočniť nemohli. Táto súdržnosť ultra scény aj v čase neistoty je obdivuhodná.

Belo Špišák

za Východniarsku stovku:

Podujatie Východniarska 100 sa žiaľ v sezóne 2020 neuskutočnilo. Paradoxne nie kvôli corona vírusu, ale kvôli africkému moru ošípaných. Kvôli tomuto ochoreniu bol u nás zakázaný pohyb ľudí mimo turistického značenia, a keďže V100 vedie z veľkej časti vlastným značením, nedostali sme povolenie od lesov. Rozhodnutie zrušiť akciu nebolo jednoduché a do poslednej chvíle som sa snažil akciu zorganizovať a zabezpečiť aj po finančnej stránke, keďže kvôli corona vírusu nám zrušili podporu viacerí tradiční partneri. Napokon som musel prijať rozhodnutie, že akcia v roku 2020 nebude. Ultráči sú super a zobrali to s pochopením. Nezaznamenal som ani jeden negatívny ohlas. Všetci dúfame, že sa v roku 2021 opäť uvidíme na kúpalisku Ryba Anička.

Sezóna bol mimoriadne vyčerpávajúca. Paradoxne, aj keď sa „moje“ podujatie nekonalo, stála ma táto sezóna veľmi veľa síl. V SUT sme takmer na dennej báze komunikovali s organizátormi ostatných podujatí a riešili sme také opatrenia, aby sa aspoň niektoré akcie mohli konať. Bolo to veľmi náročné, keďže sa opatrenia menili doslova zo dňa na deň a to, čo platilo v pondelok, bolo už v stredu neaktuálne. Snažil som sa pomáhať ako dobrovoľník aspoň na niektorých akciách SUT. Aj napriek neúplnej sezóne si myslím, že sme v SUT zvládli rok 2020 tak dobre, ako sa len dalo, a priniesli sme pre ultrabežcov opäť veľa pekných zážitkov.

Slavo Glesk

za 100 MKMK, Lazovú stovku a Malokarpatskú vertikálu:

Najväčšia výzva bola, či vôbec niečo organizovať, a keďže som ako jediný organizoval viac ako jedno podujatie v ROKU KORONY, tak som si splnil cieľ na ďalších 10 rokov...

Modifikáciou známej múdrosti do tvaru: „Čo nás nezabije teraz, to nás určite zabije neskôr.“

Aďa Elisherová

za Ultrapobehaňä 56:

My sme mali toho roku naozaj šťastie. Z toho dôvodu, aby mohlo Zázrifské Pobehaňä byť súčasťou ligy SUT a nejako rozumne sa začleniť do jej termínovky, sme museli presunúť preteky z pôvodného májového termínu na koniec augusta. Vystihli sme naozaj ten najlepší čas, čo sa korona-organizácie týka. Bolo to práve obdobie najväčšieho poľavenia opatrení od vypuknutia pandémie v marci. Pre nás to znamenalo veľký záujem o preteky, čo bolo na jednej strane skvelé, na druhej strane však extrémne náročné, ešte celý september sme sa z toho dávali dokopy a podpísalo sa to trošku aj na našom zdraví. Ide o ten nával povinností, ktorý sa celý naakumuloval do posledných dvoch týždňov pred dátumom konania. Inak býva rovnomerne rozdelený do niekoľkých mesiacov pred pretekmi.

Ťažko sme zháňali partnerov, aby nás aspoň trošku finančne odľahčili napríklad cenami venovanými víťazom a pod. Všetci si museli uťahovať opasky. Dodávatelia, ktorí sami pocítili korona krízu, dvihli cenníky, takže sa na poslednú chvíľu riešili alternatívne nápady. Obec Zázrivá začala v priestore štartu a cieľa 3 týždne pred dátumom pretekov veľkú prestavbu bez toho, aby nás informovali, lebo si vraj nemysleli, že sa preteky budú konať. No a asi najhoršie bolo, že sa nám za posledný mesiac snáď kompletne zmenila štartovná listina, čo je pri takmer 400 účastníkoch extrémne množstvo administratívy. Môžeme si za to, samozrejme, sami, lebo sme v rámci toho, aby sme zamedzili štartovaniu ľudí, čo sa necítia dobre, alebo sa vrátili zo zahraničia, povolili prepísanie štartovného na iného účastníka. Ja mám pocit, že túto službu využilo asi 1000 ľudí (smiech). No a do toho neustála neistota, či nedostaneme stopku deň pred pretekmi, ako sa to takmer stalo Radovi s P100. Samotné opatrenia pri prezentácii, v deň štartu a na občerstvovačkách už boli oproti tomu ostatnému med lízať. Tým, že sa celé naše preteky konajú v exteriéri a počasie nám zase raz neskutočne prialo, to bola pohoda.   Pre nás to bol veľmi zaujímavý ročník. Nielen z pohľadu usporiadateľa, ale aj bežca. Ja som si napríklad uvedomila, čo pre mňa preteky znamenajú a akou veľkou motiváciou pre mňa sú, ako ma napĺňa stretnúť sa tam s ľuďmi, s ktorými si mám čo povedať, či už ako pretekár alebo dobrovoľník. Veľmi by mi tento druh sociálneho kontaktu a tréningovej motivácie chýbal. A myslím si, že si to uvedomilo aj mnoho iných bežcov a na pretekoch, ktoré sa mohli a stihli konať, to bolo brutálne cítiť. Mali úplne inú perfektnú atmošku. No a istotne sa zaužívalo aj kopec opatrení, ktoré by mohli ostať štandardom aj po utíchnutí pandémie. Napríklad častá dezinfekcia rúk na pretekoch, rozumnejšie narábanie s potravinami, virtuálne výzvy, ktoré si môže človek dať kedykoľvek počas roka... dajú sa nájsť aj pozitíva... ale už nech je toto obdobie za nami (úsmev).

To si želáme asi všetci, tak si držme palce a pobehujme ďalej, aby nás nová sezóna 2021 nezastihla nepripravených!

Fotogaléria k článku