Po ročnej pauze sme si opäť aj my, v tradičnej bežeckej dvojici, mohli oživiť spomienky ako chutí ultra v Malých Karpatoch s výrazne vertikálnym profilom. Trať so štartom a cieľom v Plaveckom Podhradí mala pre tento ročník plánovaných niekoľko zmien, nakoniec sa rozhodlo pre pôvodnú verziu z predchádzajúcich rokov.

Úvodné slovo pred otvorením podujatia patrí klasicky organizátorovi Slavovi Gleskovi, ktorý vysvetľuje celú trať a upozorňuje na všetky dôležité miesta. Chvíľku do štartu s plánovaným výstrelom o 8.30 h (o 7.45 boli odštartovaní nebehajkovia) si vypĺňame aspoň základnou rozcvičkou. Netrvá dlho a hlúčik bežcov sa zoraďuje k virtuálnej štartovacej čiare.

Po odštartovaní vybiehame z miestneho futbalového štadióna súbežne so žltou turistickou značkou. Jemné stúpanie tiahnuce sa celou obcou nás začína postupne zahrievať a každý si hľadá svoje ideálne miesto vo vlniacom sa hadíku bežcov. Vpredu sa okamžite formuje skupinka, ktorá to myslí vážne s útokom na traťový rekord. Ten sa nakoniec podarilo vylepšiť o fantastických 21 minút. Prvé výškové metre zbierame v stúpaní na Mesačnú lúku, pričom obchádzame Vápennú z ľavej strany. Opúšťame žltú značku, chvíľku pokračujeme lesnou cestou a neskôr sa vydávame na strmší chodníček.

Štartové pole je v tejto chvíli značne natiahnuté a tvoria sa rôzne výkonnostné balíky bežcov. Vychádzame z lesa tesne pod prameňom na Mesačnej lúke a pripájame sa chvíľkovo na červenú Štefánikovu magistrálu. Pri rázcestníku nepokračujeme ďalej stúpaním na Vápennú, ale začíname klesať po zelenej značke až k Obrázku (alebo Skleném vrchu?). V klesaní si pomedzi stromy hľadajú svoju cestičku slnečné lúče, ktoré nás neopustia počas celého vertikálneho dňa. Od smerovníka Pri obrázku sa pripájame na žltú značku, vedúcu po asfaltovej ceste k prvej občerstvovacej stanici v Sološnickej doline. Dopĺňame si tekutiny a snažíme sa dohodnúť si za “úplatok“ odloženie trošky piva, keďže na toto miesto sa ešte raz vrátime.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za občerstvovacou stanicou sa kúskom asfaltu dostávame pod začiatok hrany stúpania na Veľký Petrklín. Len pre predstavu o náročnosti, približne na 1,4 km dĺžky trate nastúpate zhruba 300 metrov. Bolo celkom podstatné, že sme stúpanie absolvovali za suchých podmienok. Aj keď nám, samozrejme, cestou hore napadlo, že by bolo fajn jeden ročník si toto vyskúšať tiež za mokrých. Na vrchole hlásime kontrole svoje čísla a spúšťame sa klesaním, na ktoré nás Slavo pri výklade trate upozornil. Keďže sme strmo išli hore, strmo to bolo aj dolu. Našťastie, náročnejší úsek klesania netrvá dlho a po chvíľke sa napájame na lesnú cestu, ktorá nás vedie ďalej na cestu asfaltovú. Šípky na ceste, ktoré značia trasu, nás teraz budú navigovať cez Baďuru až na Vývrat, kde nás čaká ďalšia občerstvovacia stanica. Tento úsek, napriek tomu, že bežecky ide o menej obľúbený povrch - asfalt, je veľmi príjemný na okolité prostredie. Často vás obklopujú lúky a stromové aleje, ktoré sú najmä v jesennom období krásne sfarbené.

Po občerstvení nás čaká ďalšie výraznejšie stúpanie, vydávame sa prvýkrát na Vysokú. Po pár krokoch behu sme si spomenuli na zabudnuté paličky, ideme späť, berieme paličky, ale nakoniec si ich tam nechávame postrážiť. Namiesto nich berieme do ruky radšej ešte jeden pagáč. Lesný úsek nás vedie serpentínami a strmším nakloneným traverzom až ku kolmejšej skalnatej pasáži stúpania. Na vrchol to už nie je ďaleko a práve tu sa objavuje prvá trojica bežcov z čela pretekov. Pred dvomi rokmi sme prvého bežca stretli na druhej strane Vysokej pri klesaní.

Kontrola si značí naše čísla, výhľadom sa nezdržiavame a pokračujeme v technickom zbehu. Lesná cesta a neskôr turistický chodníček nás doviedol na Hubalovú. Tu začíname okruh, ktorý nás neskôr vráti späť na rovnaké miesto. Najskôr ideme vľavo modrou značkou, chvíľku mierneho klesania strieda vlnitý profil. Tesne za huncokárskym cintorínom sa stáčame vpravo na občerstvovaciu stanicu Zochova chata.

Pagáče zapíjame uhorkovým nálevom, dopĺňame si tekutiny a k slovu sa dostáva malá degustácia slivovice. Samozrejme nie veľa, len na dno pohárika, aby sme nezakopávali o korene a kamene, ktoré na nás čakajú pri ďalšom pokračovaní v druhej polovici behu. Mierne stúpanie po žltej značke nás vedie na Čermákovu lúku. Obľúbené turistické miesto neostalo nič dlžné svojej povesti ani tentokrát. Odtiaľ sa vydávame po červenej v smere na Hubalovú uzatvoriť miniokruh. Ešte predtým si musíme urobiť menší záskok z trate na neočakávanú a vtipne zosynchronizovane načasovanú zastávku.

Z Hubalovej sa cez Panská uhliská dostávame k druhému výstupu na Vysokú. Z tejto strany je stúpanie menej náročné a po jednom strmšom úseku sa traverzom dostávame na hrebeň. Slnečné počasie neprialo len bežcom, ale aj turistom a pri druhom prebehu cez Vysokú ich tu bolo snáď ešte o kúsok viac. Na konci kamenistej pasáže klesania stretávame očividne zraneného bežca. Prehodil sme s ním pár slov s ponukou na pomoc. Nakoľko k ďalšej občerstvovačke na Vývrat to už nebolo ďaleko, rozhodol sa pomaličky dôjsť tam a preteky sa tam pre neho skončia.

Pokračujeme strmším nakloneným traverzom a vyrovnávame si teraz opačnú stranu tela. Občerstvenie na Vývrate II. nám poskytuje možnosť na vyrovnanie aj do druhej nohy. Trošku jablkovice, pagáče, ovocie, doplniť tekutiny, zobrať odložené paličky a vydávame sa smerom k ďalšiemu strmšiemu úseku, Vertikálnemu žľabu. Pod hranou začiatku stúpania do žľabu sa zastavujeme a riešime hádanku, ktorou z troch možností sa vydať hore. GPX mapa si nás prehadzovala raz tam a raz tam, skúmanie predchádzajúcich stôp tiež nevedelo dať jasnú odpoveď. Rozhodli sme sa pre zlatú strednú cestu a nakoniec sa ukázala ako nesprávna. Správna bola vľavo.

Z Vertikálneho sedla sme pokračovali klesaním až k asfaltovej ceste, ktorá nás predtým viedla na Baďuru po zostupe z Veľkého Petrklína. Na križovatke tentokrát odbáčame vpravo, mierne a tiahle stúpanie nás po modrej značke postupne vedie až do sedla Skalka. Tu sa napájame opäť na červenú Štefánikovu magistrálu, ktorá nás bude sprevádzať až na vrchol Vápennej. Ešte predtým sme si užili zbeh vedúci aj popri začiatku stúpania na Veľký Petrklín, druhýkrát by sa nám tam teraz už veľmi nechcelo.

Druhé a zároveň posledné občerstvenie v Sološnickej doline nás vítalo veľkým potleskom. Povzbudiť a podporiť nás pred posledným úsekom trate prišli veľkí, najmenší aj štvornohí rodinní príslušníci. Ušlo sa nám aj trochu na začiatku spomínaného pivka, opäť pagáč, ovocie a konopná tyčinka do zásoby. Cestou dolu do Sološnickej doliny sme sa bavili, že nám to ide celkom dobre, nebola žiadna kríza a stúpanie na Vápennú skúsime svižnejšie.

To sa nám nakoniec podarilo, keďže na vrchol Vápennej sme prišli súčasne s bežcami, ktorí vyrážali zo Sološnickej doliny niekoľko minút pred nami. Rýchlejšie tempo malo pre nás aj ďalší zážitkový benefit. Stihli sme prísť chvíľu pred západom Slnka. Zostup bol s postupným zhoršovaním svetelných podmienok. Pohľad na hodinky v Plaveckom Podhradí nám dával ešte šancu na čas pod 10 hodín, skúsili sme “bomby“ na záver, ale mali sme skôr kričať čísla. (výsledková listina)

Dostávame krásny diplom za absolvovanie trasy pretekov. Posledné občerstvenie prichádza v cieli v podobe fantastickej kapustnice. Neodolal som a dávam si dupľu. Skutočne skvelá kapustnica. Celkovo opäť výborné ultra bežecké podujatie v Malých Karpatoch a ďakujeme Slavovi Gleskovi za organizáciu. Dúfame, že na ďalšie, jubilejné 10. pokračovanie, nebudeme musieť opäť čakať dva dlhé roky.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek