Na úvod Ťa poprosím, aby si sa v krátkosti predstavil.

Mám 48 rokov, som otec rodiny, mám päť detí – chalanov. Pochádzam z Ilavy, ale už dlhé roky žijem v Bratislave, respektíve pri Bratislave a pracujem v Bratislave.

Aké máš vzdelanie a čím sa živíš?

Som vyštudovaný programátor, predtým som dlhé roky pracoval v telekomunikáciách. Teraz som vo firme Ultima Ratio a venujem sa eurofondom a verejnému obstarávaniu, čiže príprave projektov a realizácii verejných obstarávaní pre mestá, obce, firmy, živnostníkov. Som taká klasická kancelárska krysa (smiech).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako si sa dostal k behu?

Celé mladé obdobie som bol vášnivý nešportovec. Nevenoval som sa žiadnemu športu, pekne som si priberal, zaguľaťoval som sa. Až v roku 2015, keď už ma bolo celkom dosť, mi v 42 rokoch preplo. A začal som pomaličky behať okolo Štrkovca.

Čo presne si máme predstaviť pod behom okolo Štrkovca?

Vždy to bolo najskôr jedno kolo, potom som sa z toho spamätal a dal ďalšie. Potom dve kolá, vydýchať, a ďalšie. Jedno kolo je asi kilometer. Takže klasika, začiatočník: vyrazíš divým cvalom, predbehneš troch bežcov a potom umrieš (smiech). Ale postupne som sa naučil, že je dobré mať aj iné tenisky, lebo ma boleli nohy, že je dobré behať aj pomalšie, lebo nevládzem... A takto sa to postupne rozvíjalo.

Ako si sa od týchto začiatkov dostal k ultrabehom a ako dlho ti to trvalo?

Išlo to celkom rýchlo, trvalo mi to asi rok a pol. Najskôr ma jeden kamarát presvedčil: „Pozri sa, beháš. Možno by si zabehol aj 10 km, tak poď do štafety Od Tatier k Dunaju.“ Ja, že dobre. A on: „Však 10 km dáš. Aj trikrát za sebou ich dáš.“ Tak to už som spozornel, ale dobre. Natrénoval som, nejakým spôsobom som to odbehol a prežil. Potom ma to začalo baviť, tak som behal stále viac. Dal som prvý maratón a v ten istý rok som dal aj prvú Ponitriansku, Javornícku a Pražskú stovku, ktorá vtedy mala 170 km. Bolo to strašné a dlhé, vymrzol som, ale nejako som ju asi za 37 hodín celú dal.

Ako dlho si išiel prvú Ponitriansku stovku?

16 hodín 38 minút.

To je celkom slušný bežecký čas. Vieš zosumarizovať svoje doteraz najlepšie bežecké časy?

Najrýchlejší maratón mám za 3:11. Poslednú Lazovú stovku mám za 13:40 aj s blúdením. A-čkovú trasu na 100MKMK som v roku 2020 dal za 36 hodín 7 minút. Vtedy to bolo niečo cez 210 km a obsadil som 3. miesto spolu s Janom Obuchom.

Nemal si zo začiatku problémy s kĺbmi alebo zranenia, keď si mal taký rýchly nábeh?

Zranenia som mal až ten ďalší rok. Ja mám celkom problém s chrbtom, takže ma z toho bolel chrbát. Kolená, nohy celkom držia, nebolia. Skôr bojujem so zvyškom tela.

Na ultrabehy Ťa naviedol ten istý kamarát ako na Od Tatier k Dunaju?

Nie, ten kamarát o mne začal (v dobrom) tvrdiť, že som blázon – čo asi som (smiech). Najskôr sme behali spolu, ale potom povedal, že takéto veci on nebehá.

Ako si sa dozvedel, že vôbec existuje ultra?

Keď som začal behať, dostal som knižku Škorpilova škola běhu a trénoval som podľa nej. Z nej som sa aj dozvedel, že existuje ultra. Na konci knižky bol tréningový program na ultra, tak som sa na to pozrel a viac-menej som išiel podľa toho.

Takže by si sa charakterizoval skôr ako systematický bežec?

Áno, ja som programátor, takže som pomerne systematický človek.

Mal si aj nejaké vedenie alebo si šiel iba podľa knižky?

Zo začiatku som išiel podľa knižky. Potom som spoznal Gaba Švajdu, ktorý mi chvíľku robil tréningový plán. A potom mali Martin Urbaník s Martinom Horniakom program Zaži ultra, tak do toho som sa prihlásil a išiel podľa toho.

Ako si bol spokojný s programom Zaži ultra?

Posunulo ma to výrazne dopredu, no ja s mojím chrbtom si musím dávať trošku pozor. Papierové tréningy na diaľku sú určite fajn pre zdravého mladého človeka, ale treba si dávať pozor aj na zdravie. Predsa len je asi dobré mať trénera, ktorý trénovaného aj vidí.

Znamená to, že si následne bežal Štefánik Trail?

Áno. Prvého Štefánika som zabehol v roku 2019 s časom pod 24 hodín.

Ako systematického bežca sa Ťa spýtam: čo Ty a tepy?

Tepy, pravdupovediac, veľmi neriešim. Určite im verím, pokiaľ sa merajú dobre. Ale keď človek používa len hodinky na zápästí a nepoužíva hrudný pás, neviem, či presnosť toho merania je taká zásadná. Ja už mám aj svoj vek a nebehám nejak bláznivo, že by som trikrát do týždňa behal intervaly. Jednoducho si behám svoje a pomaly rozvíjam vytrvalosť. Nesnažím sa behať závratne rýchlo, ale úprimne: som asfaltár. Behám hlavne po asfalte a relatívne málo kopcov, ale stačí to.

Myslíš si, že si sa tak rýchlo dostal tak ďaleko hlavne vďaka tréningovému plánu alebo si v sebe objavil nejaký genetický predpoklad pre beh?

Ťažko povedať. Myslím si, že nejaký genetický predpoklad, ani nie pre beh, ale pre to, že sa pri tom behu nezraním, tam asi je. To znamená, že mám možno pevnejšie kolená alebo členky a zranenia ma až tak nepostihujú. A možno ešte, že dokážem rýchlo regenerovať, čo je asi dôležitejšie. Rozhodne nie som nejaký rýchly bežec, ale na ultra to stačí, tam stačí ísť vytrvalo. Ide o to, že sa vydržím nerozpadnúť na súčiastky. Nie že by som bežal strašne rýchlo, ale udržím si to tempo dlho.

Keby si mal porovnať 50-tky či 100-ky s viacdňovými behmi, ako by si charakterizoval rozdiel a čo Ťa najviac baví?

Behám všetko. 50-tky človek behá „rýchlo a zbesilo“, tam ide človek pomaly umrieť (smiech). To znamená, že sa nešetrím, idem naplno a tlačím na pílu. Rýchlik Zoška – Bratislava sa dá zabehnúť pod 5 hodín, tak bežím tak, aby som ho zabehol pod 5 hodín. Verím tomu, že to neprepálim, alebo keď to aj prepálim, tak sa mi nič nestane a ešte sa nejako dovlečiem do cieľa. No a tie dlhé stovky nad 150 km sú už o tom, aby to človek udýchal a ukŕmil. Treba jesť toľko, aby to človek zvládol a neupadol do hypoglykémie. Moja najdlhšia viacdňovka bola tohtoročná West Carpathian Challenge (2021). Braňo Filo bol prvý a ja druhý, boli sme jediní dvaja bežci, čo dokončili (smiech). Musím povedať, že to bol asi najhaluznejší zážitok, čo som mal. Ale bolo to prekvapivo ľahké. Človek je asi fakt rodený bežec. Toto bolo pre bicykle, takže tam nebolo veľké prevýšenie, žiadna technická trať, a to spraví veľa. Tam tých 80 – 90 km denne človek vie dať, a keď to neprepaľuješ, tak sa na druhý deň proste znova postavíš a ide to. Jediná vec, čo som tam vyviedol, bola, že som sa pokúsil dať posledný deň trasu z Veľkej Javoriny až do cieľa naraz. Aj som ju dal, ale bola to chyba, druhýkrát by som to už asi nerobil. Mal som veľmi veľké haluze, také niečo som ešte nezažil. Som rád, že som nejak došiel do cieľa. Bolo to 160 km súvisle bez spania, čo po piatich dňoch bolo príliš.

Si bežecky veľmi všestranne založený. Kde sa vidíš najbližšie sezóny?

Najbližšie dve sezóny chcem skúsiť viac kopcov, niečo typu everesting. A môj sen je Spartathlon. Má to nejakých 245 kilometrov, je to dlhé, je to v horúčave (teplo mám rád), je to jednoduchý terén, nie veľké prevýšenie. Tam by som sa chcel dostať. Asi to nebude budúci rok, musím si urobiť kvalifikáciu, ale to je niečo, čo by som chcel v dlhodobej perspektíve ešte zažiť.  

SUT ligu si vyhral cielene alebo sa ti to podarilo „náhodou“?

Úprimne, chcel som to vyhrať. Minulý rok som bol 3. a povedal som si, že sa to vyhrať dá. Liga má také pravidlá, že favorizuje účasť pred rýchlosťou. Určite by sa všade našli bežci, ktorí boli rýchlejší ako ja. Sú tam iní mimozemšťania, ako napríklad Matej Oravec, Majo Priadka... Ale liga je hlavne o účasti, takže som vedel, že sa to vyhrať dá.

Ako si inkorporoval tento časovo a energeticky náročný koníček do života s piatimi deťmi, prácou?

Čo sa týka energetickej náročnosti, to je jednoduché. Ja som mal energetické zásoby veľké, takže tie som využil (smiech). A čo sa týka času, behávam väčšinou večer. Keď boli deti menšie, tak som behával aj ráno, keď spali. Tá hodina denne sa tomu venovať dá a cez víkend aj dlhšie. Keď je človek programátor, tak si na taký životný štýl zvykne. My sme boli vždy dlho hore, náš deň bol dlhý, takže vždy bol nejaký priestor. Či človek sedí v práci alebo behá, je z hľadiska rodiny jedno.

Koľko času tomu aktuálne venuješ?

Týždenne nabehám okolo 70 – 80 km, mesačne 300 – 400 km. Ak si na 10 km narátaš asi hodinu, tak vieš, ako to vychádza.

Aký je v tom objeme pomer trailov, resp. kopcov?

Vzhľadom na to, kde bývam, trailov býva maximálne tretina. V lete je to, samozrejme, iné. Keď sú preteky, človek nabehá na pretekoch, tam sa to dá. V rámci jedného dňa urobíš 100 km a v podstate máš vybavený týždeň. Ale mimo sezóny, ako teraz, sa mi veľmi nechce vláčiť blatom. Ja som taký rozmaznaný bežec: mám radšej pevný povrch, asfalt, a potom sprcha musí byť... taký „glamour style“ (smiech).

Podriaďuješ tomu nejak aj životosprávu – spánkový režim, otužovanie, masáže, stravu, alkohol?

Som všežravec, žiadny „vegán-eko-bio-raw“ (smiech), ani nemám na nič alergiu. Samozrejme, nenapchávam sa nezmyslami. Kolu pijem tak na pretekoch, nie v bežnom živote. Ani na sladké až tak veľmi nie som. Ale zožeriem všetko (smiech). Keď človek behá dosť kilometrov, môže jesť, čo mu chutí. Otužovanie, to áno, otužujem pravidelne. Myslím si, že je to pre ultrabežcov prospešné. Rozhodne je to dobrý tréning na to, ako nezmrznúť v zime. Alkohol veľmi nepijem, občas si dám víno. Trošku ešte cvičím, posilňujem chrbát, aby som sa nerozsypal na súčiastky. Saunu mám rád, wellness mám rád, aj rád plávam. Strečing vyslovene nemám rád a ani ho nerobím, som veľmi poskracovaný bežec.

Čo Ťa osobne najviac zaujalo na dlhých behoch?

Jednak je to taký ten trošku mimozemský pohľad. Vieš, keď hráš futbal, tak hráš futbal. Ale keď zabehneš vzdialenosť, ktorú väčšina ľudí za deň neprejde autom, tak je to mimo bežnú skúsenosť. A potom to, že človek tam zažíva veci – ako hovorí Belo Špišák, že má rád tie dlhé stovky, „lebo na druhú noc už človek počuje obrazy a vidí zvuky“. Tieto, nazvime ich „psychadelické“, zážitky majú niečo do seba (smiech). Keď človek beží dlho, ide v rauši, má veľmi zaujímavé pocity, cíti eufóriu, je to veľmi zaujímavý zážitok.

Mal si aj obdobie, keď si už na to nemal chuť?

Ani nie. Teda, mám to po každom behu, keď dobehnem do cieľa (smiech). Ale dlhšie nie.

Čo by si ako víťaz SUT ligy odkázal ľuďom, ktorí sa pohrávajú s myšlienkou na prvý ultrabeh, ale stále sa nevedia odhodlať?

Nech si skúsia tú trať prejsť. Na to, aby človek išiel na ultrabeh, nemusí začať ako ultrabežec, pokojne môže začať ako diaľkoplaz. Nech to berú ako výlet a uvidia, či ich to baví – byť v prírode, byť s ľuďmi. Mňa veľmi baví tá komunita ľudí, ktorých tam stretávam. Človek sa porozpráva, spozná veľmi zaujímavé osudy. A jednoducho, keď nevládzem bežať, tak budem kráčať, a keď nebudem vládať kráčať, tak pôjdem štvornožky. Do toho cieľa alebo aspoň na kontrolu sa nejako dopravím. Mne sa veľmi páčil v tomto duchu Beh okolo Neziderského jazera, čo organizujú Rakúšania. Beží sa celý okruh, ale sú tam aj kratšie trasy. A to bola vyslovene komunitná záležitosť. Tam išli dedkovia, babky, policajti – oddiely išli 60 km trasu ako akciu z roboty. Takže, nech to berú ako komunitnú záležitosť. Nech sa zoberú kamaráti a idú sa prebehnúť alebo prejsť. Netreba sa brať príliš vážne. Jasné, že nepôjdem na začiatku na Ultra Fatru alebo Malofatranskú stovku, ale dať napr. Lazovú stovku alebo Rýchlik Zoška-Bratislava, to sa proste dá prejsť.

Máš nejakú vtipnú bežeckú príhodu, ktorá Ti utkvela v pamäti?

Neviem, či je to vtipné, ale dodnes si to pamätám. Keď som išiel prvýkrát Javornícku stovku, išli sme aj s Marošom Fančovičom. Už sme boli pod Makytou a stretli sme tam úplne dezorientovaného spolubežca: stratený, hypoglykémia, blúdil, na šrot. Prišli klasické otázky: „Ako sa voláš?“, „Odkiaľ si?“, „Kde bývaš?“, „Kam ideš?“ Nič. Horko-ťažko sme ho dovliekli na poslednú občerstvovačku. Tam si chalanisko ľahol. Mysleli sme, že skončil. Ale naliali doňho kávu s cukrom a ešte nás dobehol a predbehol do cieľa. Jednoducho: Nevzdávaj sa. Zásada je: Nech je akokoľvek, choď ďalej, nevzdávaj sa, dá sa všetko.

Myslím, že týmito slovami si to pekne uzavrel. Ďakujem za rozhovor a držím palce v realizácii ďalších snov a výziev!

Fotogaléria k článku