Predštartová mrazivá atmosféra sa niesla v príjemnom duchu. Jasná obloha so slnkom sa postarala o úsmevy na tvárach bežcov a pohodové čakanie na štart.

Bežci sa od sochy Ľudovíta Štúra vydali na trať presne o 8.00 h. Vtedy asi len máloktorí z účastníkov tušil, čo ho na trati bude skutočne čakať. Niektorí možno aj tušili, ale radšej to nehovorili nahlas, aby nestrašili ostatných.

Okrem výživnej porcie približne 2500 výškových metrov sa na výkonoch všetkých podpísali aj náročné zimné podmienky. Pár dní pred štartom podujatia najmä vo vyšších polohách výraznejšie nasnežilo. Vplyvom silného vetra sa vytvorili na mnohých miestach aj snehové jazyky a záveje. Na pohľad síce umelecky krásne, ale pre účastníkov ďalšie sťaženie pobytu na trati.

Nastavenie stratégie na trati sa pre úspešné dokončenie alebo výsledok s ohľadom na podmienky prejavilo ako kľúčové.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pozri trasu na Turistickej mape
Tracklog poskytol Majo Priadka

Od začiatku do konca som celý okruh absolvoval v tandeme s Denisou Kušnierovou. Pred štartom sme sa dohodli, že sa vzájomne potiahneme. Veľkou výhodou celej trate je neustály pobyt na turisticky značených chodníkoch. Popri možnostiach zápisov máp v hodinkách a mobiloch bol k dispozícií aj papierový ťahák, obsahujúci kľúčové smerovníky s farbami značiek. Z môjho pohľadu vždy vítaná pomôcka, aj keď ku mne sa nedostala.

Od úvodných metrov sa hneď napájame na červenú turistickú značku – Chodník Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Na ňom postupne absolvujeme väčšinu pobytu na trati. V hlúčiku bežcov sa radíme niekam na začiatok poslednej tretiny balíka. Trať sa začína pozvoľna dvíhať a ukrajujeme z prvých výškových metrov. Približne po 3 km prichádzame na Jankov vŕšok k pamätníku SNP. Od neho pokračujeme k rázcestníku Holý vrch. Prvé stúpania máme za sebou a nasleduje zbeh dolu. Po prvýkrát naberáme slušnú porciu snehu do bežeckých topánok. Rozohriate nohy začali sneh hneď roztápať a postupná potopa v topánkach bola na svete skôr ako som myslel.

Od Uhrovského hradu sa začalo najskôr postupné, ale následne poriadne ostré stúpanie. Len po nohách to miestami nejde, je potrebné zapojiť aj ruky. Niekde v polovici steny stretávame fotografa. Pri pohľade pod seba mám v hlave okamžite otázku - ako pôjde dolu. To čo som sa spýtal sám seba, okamžite vyslovuje aj fotograf. Snáď to pri zostupe prežil v poriadku, s ním technika a v nej naše fotky. Stúpanie nepoľavuje a privádza nás na Kňažinové lúky. Po modrej a zelenej značke sa pripájame späť na červenú. Nasledujúcich 5 km nás s jedným miernym klesaním dovedie na druhý najvyšší bod trate – vrch Rokoš. Ak sa vám z čítaného textu zatiaľ zdá, že nám to ide ako po masle, nie, nejde. S narastajúcou výškou sa začínajú aj náročnejšie podmienky na trati. Vrstva snehu je vyššia a teplota nižšia. To spôsobuje aj postupnú zmenu skupenstva vody vo fľašiach z tekutého na pevné. Ľadová drť by bola skvelá v letných mesiacoch. Dnes, ale vonku tridsiatky nehrozia. Trochu improvizujem, skrývam fľašku do bundy po ruku. Darí sa mi tak aspoň rozpustiť malé plávajúce ľadíky. K tomu sa nám medzičasom slnko skrylo za oblaky a miestami začína ľahko snežiť. Na druhej strane vždy môže byť aj horšie, ak by sa rozfúkal vietor alebo snežilo hustejšie. Sypký sneh spôsobuje, že podklad na chodníkoch nie je pevný. Chodidlá a nohy dostávajú zabrať. Kilometre pribúdajú len veľmi veľmi pomaly na to, koľko človek vynaloží energie.

Po takmer 5 hodinách konečne prichádzame na miesto vytúženej prvej občerstvovacej stanice - Chatu Čierny vrch. Presne toľko času sme potrebovali na zdolanie 24 km a približne 1700 výškových metrov. Toto všetko hovorí o náročnosti podmienok, ktoré na trati panovali. Aj u nás sa začínal prejavovať postupný pokles nálady, naopak narastala fyzická aj psychická vyčerpanosť. Pre mnohých účastníkov sa práve toto miesto stáva ich cieľovým a v pretekoch ďalej nepokračujú. Priznáme, že aj v našej skupinke boli občas tieto myšlienky vyslovené. Predovšetkým s ohľadom na zostávajúcu časť okruhu a doterajší pomalší priebeh. Na druhej strane sa chceme utešiť aspoň tým, že nám chýba len kúsok k dokončeniu pobytu na hrebeni vo vyšších polohách. Tiež sa pridáva fakt o absolvovaní väčšiny výškových metrov. Zostáva nám zdolať ešte najvyšší bod trate, Suchý vrch, odkiaľ to má byť väčšinou len dolu.

Na chate sa prezliekame do suchého aspoň to čo máme, dopĺňame spálene kalórie a vypotené tekutiny. Smerom k budúcemu roku, ak sa pôjde v štandardnom režime, by bolo fajn pouvažovať nad možnosťou drop-bagu. Čo by sme dali za to, mať tu náhradné topánky a suché ponožky. Ale neprekáža, čo nemáme, to nepotrebujeme. Každopádne, v chate bolo príjemné teplo a zo studenej vody som mal po chvíľke v topánkach aspoň teplú vodu. Vždy lepšie ako nič.

Z chaty vybiehame v lepšej nálade. Na zhoršenej kvalite prešliapanej trate je možné pozorovať chýbajúce kroky ľudí, ktorí vzdali pokračovanie. Rozdielový a potrebný bol každý krok bežca. Ako sme sa neskôr dozvedeli v cieli, chalani vpredu spolupracovali a išli v štýle každý chvíľku ťahá pílku. Striedali sa vo vedení a v zdolávaní snehu pre seba a všetkých ostatných, čo boli za nimi. Po Suchom vrchu sa nám začína dariť behať čoraz viac a viac. Motivuje nás aj faktor, že dobiehame bežcov pred nami. Po Capárke, Závadskej poľane, Demovci a približne 11 km sa dostávame na Kajtárové. Tu na nás čaká druhá kontrola s mobilnou občerstvovačkou. Okrem klasického čaju si dávam k tomu jeden tekutý sveter na lepšie zahriatie v podobe Tatranského čaju. V ponuke bola aj zázvorovica, ale veď nebudeme miešať. Zajedáme horalkou a na cestu ešte gél. Dozvedáme sa tiež, že Denisa je priebežne na druhom mieste. O motiváciu do ďalších kilometrov máme postarané.

Vybiehame smerom k poslednému výraznejšiemu stúpaniu, je plynulé a snehové podmienky v týchto polohách nám dovoľujú celkom pohodlný beh. Základný prepočet nám dával nádej dobehnúť ešte po svetle a zmestiť sa pod 9 hodín. Na smerovníku Vozore trochu blúdime, nakoniec na tretí pokus nachádzame správny smer. Neboli sme zjavne jediní blúdiaci na tomto mieste. Niekoľko podobných nástrah na nás čaká aj na pokračujúcej žltej značke, kde sa nachádza pár komplikovanejších križovatiek. Občas sa aj samotná značka vybrala trochu horším variantom, ako bola cesta blízko nej. Pod majerom sa nám ešte podarilo na chvíľku zísť z trate, príliš sme obdivovali dve srnky, čo nám prebehli krížom. Následne prišlo posledné mierne stúpanie dňa. Na konci aj mierne stúpanie občas zabolí, nachádzame dobrý rytmus a pohodlne vybiehame.

Po niekoľkých metroch vychádzame na lúku, z ktorej v diaľke vidíme našu konečnú cieľovú destináciu – Uhrovec. Pri vstupe do obce nás trochu mätú fáborky a zbiehame najskôr dolu. Rýchla kontrola v mobile a ideme naspäť hore na modrú značku. Vidíme kaštieľ, zdravíme sa s bežcami, ktorí sú už úspešne v cieli. Ešte pár metrov a aj my dokončíme náš ultra zážitok. Dotykom na soche Ľudovíta Štúra finišujeme spoločne s Denisou v čase 8.56 h. Pre Denisu to znamenalo výsledné 2. miesto, pre mňa spokojnosť s dobehom pod 9 hodín. Úprimne, už dávno som nemal pri cieľovom dobehu také zimomriavky ako tomu bolo teraz. Celkovo do cieľa nultého ročníka Ľudovej päťdesiatky úspešne dobehlo 40 bežcov z 50 štartujúcich. Medzi mužmi sa na pomyselný stupeň víťazov postavili v poradí od najlepšieho: Marián Priadka, Jozef Gašpárek a Marek Švantner. Medzi ženami si tri najlepšie umiestnenia vybehali Eva Mareková, Denisa Kušnierová a Zuzana Matúšová.

S Oliverom ešte absolvujeme cieľové fotenie a dostávame krásne drevené medailičky s logom podujatia Ľudovej päťdesiatky. Bude mať skutočnú spomienkovú hodnotu. Každému, kto ju po úvodnom nultom ročníku vlastní, určite okamžite pripomenie, čím všetkým si musel na trati prejsť, aby sa na ňu teraz mohol pozerať. Tešíme sa už teraz na prvý ročník Ľudovej päťdesiatky. Ďakujeme Oliverovi za organizáciu a ďalší pekný ultra beh na Slovensku.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek