V uplynulej sezóne sa na ultrabežeckých pretekoch pravidelne objavovala v ženskej top 5 (Ultra Fatra, Javornícka 50, Stefanik Trail), na Hriňovskej stovke (114 km, +4800 m) a Ponitrianskej stovke (106 km, +3900 m) si dvakrát vybehala striebro. Popri tom všetkom ostala verná aj triatlonom, na ktorých predviedla rovnako kvalitné výkony.

Ahoj Janka, mohla by si sa nám na začiatok predstaviť?
Ahoj. Mám 46 rokov, pochádzam z Moravy. Teraz už 24. rok bývam v Zuberci na Orave, kam som sa vydala. Zaoberám sa ubytovávaním a popri tom mám malú dielňu, v ktorej šijem kroje a robím iné ručné práce. Muža mám v horskej službe a robí aj vodcu. Máme spolu štyri deti, ktoré sú už pomerne veľké.

Čože? Ty šiješ kroje?
Áno. Behaním si potom kompenzujem stuhnuté telo. (Smiech.)

Bola si v detstve vedená k športu?
V detstve som nebola vedená k aktívnemu športu, lebo sme bývali na dedine na Morave a tam nič také nebolo. Mala som normálne detstvo ako každé jedno malé dieťa: liezli sme po stromoch a hrali sme sa v lese, záhrada, pole. Na základke som akurát chodila hrávať basketbal, na strednej škole som veslovala a neskoršie som sa venovala bežne dostupným neorganizovaným aktivitám. Po niekoľkých dovolenkách na Orave som sa sem aj vydala. Rodina, stavba domu a veci tomu podobné, sem-tam sa organizovali miestne športové akcie a človek v konečnom dôsledku nemá čas na sedenie... A to je fajn.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vlastne až po 3. dieťati som sa začala troška aktívnejšie hýbať. No, aktívnejšie hýbať – čo to je? Ísť na skialpy alebo niečo prebehnúť? Ja beriem ako alpinizmus zobrať štyri deti pod pažu a ísť s nimi na turistiku alebo ich naučiť lyžovať, to je iná drina! (Smiech.) Ku športu v súčasnej podobe som sa dostala až neskôr. Kamarát tu začal organizovať Oravamana a keď som videla, ako sa to „robí“, tak som si povedala, že aj ja to skúsim. Odplávať nejako odplávam. Plávať som sa ešte poriadne nenaučila, ale vždy to nejak stihnem. Tým Oravamanom som nesmelo začala s veľkými pretekmi. Nabrala som odvahy a pustila sa aj do iných pretekov.

Ale ty si bola aj celkom úspešná, skončila si na debne...
To bude tým, že sa tam zúčastňuje málo žien, či? (Smiech.)

Ktorý zo svojich mimobežeckých úspechov si najviac ceníš?
Podľa mňa je vždy úspech to, že človek dôjde do cieľa živý a zdravý. Ja si myslím, že tam už je víťazom ten, kto sa postaví na štart, prekoná sám seba a jednoducho to vydrží. Tento rok to bol pre mňa Attack Triathlon, 3. žena, a tieto ultrabehy? Keď som išla teraz Štefánika, bolo to skoro 24 hodín srandy. A za tých 24 hodín sa ti prihodí toľko vecí! (Smiech.) Víťazom je každý jeden, kto dá tento pretek a nevzdá to. Ja mám 46 rokov, takže, pochopiteľne, nejdem tak ako 20-roční chalani. Ale myslím si, že na môj vek to ešte nie je celkom márne. (Smiech.)

Si víťazka SUT ligy, takže márne to určite nie je! Ako si sa vlastne dostala k čistému behu?
Neznášala som beh, to poviem na rovinu. Ale, keď sa mi narodila 3. dcéra, po roku jej života som dostala zápal pľúc. Potom to bolo o tom, že ma skrátka nemôže poraziť nejaká sprostá choroba. Tak som začala behať. Potrebovala som to rozdýchať. Mala som veľké zdravotné problémy a jednoducho som sa potrebovala znova nadýchnuť a pokračovať ďalej v živote. Aby som nešla dolu, ale chcela som napredovať, lebo deti ma potrebovali. Začala som to po troške rozbehávať. Nad Zubercom máme taký vychádzkový chodník asi 3 kilometre ku skanzenu, tak tú trasu som behávala. Ale to bolo 50 krokov kvázi behu a potom 50 krokov kvázi chôdze, išla som umrieť... Žeby intervalový tréning? (Smiech.) Ale zrejme to bola dobrá liečba, rozbehala som to, a tak to šlo, šlo, šlo, šlo.

Znamená to, že si s tým zápalom pľúc musela ležať v nemocnici?
Áno, pekne cez vianočné sviatky, v bolestiach a horúčkach, čo viac si priať? Nehovoriac o tom, koľko chémie som dostala. Aj teraz, každý jeden, kto sa nechce nechať zaočkovať, „dopriala“ by som mu túto chorobu a potom by porozmýšľal. Čo je nám teraz ponúkané ako prevencia, je nič oproti tomu, čo je do človeka nakladené potom.

V ktorom roku sa to stalo?
2005, takže už je to 16 rokov.

To neznie tak, že by si mala veľké športové ambície...
Ja som sa vlastne v rámci pretekov trošku začala rozhliadať po Slovensku, keďže som ho nepoznala. Prihláška, zápis na štartovku, úhrada štartovného, a ide sa. Zariadim si, aby všetko fungovalo, a vyráža sa za dobrodružstvom. Behy beriem formou výletu, spoznania krajiny, v ktorej bývam. Keďže Zuberec je dedina a máme rodinný dom, zvieratá, človek nemá veľa času a priestoru na dlhé výlety. Vždy musí niekto zostať doma pri zvieratkách. Ale deti sú už veľké, tak už je to čoraz ľahšie.

Máš na konte nejaké cestné bežecké klasiky typu maratón?
Nie, len Od Tatier k Dunaju, bolo to fajn, ale nie je to pre mňa. Ja potrebujem priestor a vôňu lesa, hôr. Smelo sa napiť z potoka a nie umierať na asfalte, obdivujem týchto ľudí, čo to dokážu.

Ktorý ultrabeh bol tvoj prvý?
Moja prvá stovka bola Beskydská sedmička v roku 2016. Potom som išla v 2017-tom Malofatranskú. To som si nakládla. (Úsmev.) No čo, keď dám jednu, dám aj ďalšie, či?

Ako si na týchto prvých stovkách dopadla?
Na B7 to bolo hrozné, strašná trauma. (Smiech.) Parťák mal zdravotné problémy, tak sme LTT došli do cieľa.

LTT znamená na časový limit?
Nie, to zase nie.

Takže LTT, ale vlastne si bola prvá, či ako?
Nie. Prvá som bola na B7 vieš kedy? V 2019-tom sme boli prvé s kamoškou. (Úsmev.)

Čo ti dáva behanie stoviek?
Samozrejme, keď je človek na trati, behajú po rozume rôzne veci – pekné, aj tie horšie. A miesto patrí aj myšlienke typu: „Ty to a to, prečo to robíš?“ Ale rýchlo to prejde. Ja by som to prirovnala k pôrodu – akože katastrofa, ale keď už je chvíľku potom, tak už je to dobré. (Úsmev.) Aký je človek šťastný, keď už je po tom! Keď vidí ten výsledok, povie si: „Dal som to.“ Pre nás ľudí určitý druh uspokojenia.

Tak takéto prirovnanie je od štvornásobnej matky vážna vec! Ale teraz na rovinu: Si súťaživá?
Asi troška hej, neviem to tak posúdiť. Ja si skrátka idem, dajako sa nepozerám. Mám také to svoje... Keď idem, tak idem.

Beháš „na pankáča“ alebo trénuješ systematicky?
Ja to mám furt „na pankáča“. Nechodím dajako trénovať. Nesledujem si to. Mám hodinky na to, aby som vedela, koľko je hodín. No dobre, keď si odbehnem, tak si to pozriem, ale čo ja viem? Je pekne – idem, je mrzko – nejdem. Keď mám dajakú inú robotu, tak nejdem. Skrátka, nedá sa každý deň. Môj systém „tréningu“ je bez ladu a skladu a nerada sa na túto tému rozprávam, v konečnom dôsledku nie je o čom. (Úsmev.)

Robíš iba outdoorové aktivity alebo aj posilňuješ či cielene regeneruješ?
Čo príde, to sa robí... A odpoveď obdobná ako predošlá, jednoducho snažím sa o logistiku, aby bolo doma všetkým fajn.

Myslíš si, že by ťa bavilo niečo organizovanejšie?
Isto to dáva športovcovi určitý progres. Ja sa medzi športovcov neradím, asi by som musela dosť zmeniť životosprávu, a tak si zatiaľ musím vystačiť s tým systémom, čo mám.

Takže Strava a podobné veci u teba nehrozia?
Nemám takú potrebu, lebo to je také moje vákuum, skrátka môj svet. Na porovnávanie sú preteky, nie?

Vákuum znamená, že je to pre teba relax alebo niečo iné?
Nie, je to moja chvíľka, nemám potrebu nikoho, a je to veľmi dôležité, keď človek vie byť aj sám so sebou a má čas porozmýšľať nad všednosťou života, ale všetci to už predsa vieme, nie?

Išla si po titule víťazky SUT ligy cielene alebo to tak vyšlo?
Nie, nie, nešla... Je to podoba milého prekvapenia. Nebol to plán a na Slovensku je množstvo lepších žien, ako som ja, ale som hrdá, že sa mi dostalo tejto pocty.

Ktoré preteky v roku 2021 sa ti najviac vryli do pamäti?
Z každého sa mi vryl do pamäti iný zážitok. Z jedného som prišla bez nechtov na nohách. Z ďalšieho som prišla zo zlomeným nosom, potom som zvracala a podobne, jednoducho, je to sto kilometrov zážitkov.

So zlomeným nosom? To sa ti ako podarilo?
Ľahko, bežala som Tatranskú šelmu, zakopla som a nedobrzdila som to nad kameňom. Neuveríte, bolo to veľmi rýchle. Zlomený nos na tri razy. Potom ma už nepustili ďalej, takže pretek som nedokončila. Ale mám rôznorodé zážitky, takže ťažko povedať, ktorý bol top.

Máš už nejaké plány na túto sezónu?
Mám... Chcem sa naučiť aspoň troška jazyk a pozrieť sa aj ďalej, ako je Slovensko.

Aj povieš, ktorým smerom to asi bude?
Dúfam, že už to vyjde a bude štart v Rumunsku, Rakúsku a „doma“ v Česku. No čo, každý dajako začína. (Úsmev.)

Ďakujem ti veľmi pekne za inšpiratívny rozhovor, držím palce so všetkými plánmi a ešte raz gratulujem k víťazstvu v SUT lige!

Fotogaléria k článku