Veľké Borové poznajú určite všetci, ktorí si prešli nádherný okruh Prosieckou a Kvačianskou dolinou. Modrá značka prechádza južným okrajom dediny. A kto si náhodou tieto doliny neprešiel, tak minimálne počul o Oblazoch v Kvačianskej doline, ktoré sú tiež neďaleko Veľkého Borového. Mlyny na Oblazoch sa kedysi takmer rozpadli, ale postupne boli zrekonštruované a dnes sú kultúrnou pamiatkou pri sútoku Hutianky, Borovianky a Ráztočianky. Dnes však nepôjdeme do tejto časti chotára Veľkého Borového. Dnes nás bude zaujímať jeho severná časť.

Už samotná cesta autom z Liptova na rozhranie Liptova a Oravy je nádherná. Dedinka Huty, ktorou prechádzame smerom na Veľké Borové, a aj samotné Veľké Borové slúžia už viac chalupárom, vďaka tomu však majú tunajšie chalúpky úžasné genius loci. Pýtame sa miestneho pána, kde je najlepšie nechať autá, keď sa chceme dostať aj na vežu aj na rozhľadňu. Odporúča nám koniec dediny, kde je v sedle miesto na odparkovanie asi piatich áut.

Vežu Veľké Borové pri neďalekom penzióne máme len pár desiatok metrov od nás, preto sa vyberáme najprv na rozhľadňu na vrchu Súšava, kým sa nepriženie nejaká búrka, keďže je pekne dusno. Skoordinovať posádky štyroch áut v počte 7 dospelých a 5 detí vo veku od jedného do troch rokov dá trochu zabrať, ale nakoniec vyrážame na prechádzku.

Hneď v sedle je ceduľa o rozhľadni, kde je načrtnutá trasa (žltý náučný chodník) aj s časovým údajom, k rozhľadni to máme cca 30 minút. Prichádzame k malému jazierku a hneď tu na začiatku robíme strategickú chybu – nevšimneme si, že naša trasa vedie od jazierka prudko doprava popod drôty elektrického vedenia. My riešime deti, lebo však nech sa niektoré nevrhne do vody, a potom pokračujeme zvážnicou rovno okolo nejakej búdy. Neskôr pozriem do navigácie, samozrejme zisťujem, že ideme zle, ale zhodneme sa, že sa nám nechce vracať a že to strihneme kúsok povyše na inú zvážnicu. Lenže – chyba lávky. Prichádzame na rúbanisko, cesta končí, my sa však stále nechceme vzdať a bojujeme s terénom aj s deťmi (a ja s bruchom v ôsmom mesiaci tehotenstva). V tom najhoršom úseku už časti dôjde trpezlivosť a predsa sa otáčajú, ďalej pokračujeme v počte štyria dospelí a dve deti, sme najotrlejšie jadro, ktoré sa nechce vzdať len tak. Po preskakovaní ďalšieho rúbaniska sa konečne dostávame na správnu cestu, prekvapivo nachádzame aj šípku a do 15 minút stojíme pod rozhľadňou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Aspoň okolo nej je zachovalý les, keď sa všade naokolo tak masívne rúbe. Rozhľadňa na vrchu Súšava (1075 m) má 16,5 m, a vrcholová plošina je tak na úrovni stromov, preto netreba čakať extra ďaleké výhľady. Určite však uvidíte Západné Tatry – my nad nimi máme práve parádny búrkový mrak, tiež je vidieť trochu obmedzený výhľad na planinu Svorad a v diaľke sa črtá Veľký Choč. Za lepších svetelných podmienok to tu môže byť aj zaujímavejšie, ale dnes to už lepšie nebude.

Zbiehame dole pod rozhľadňu a na chvíľu sa rozkladáme v tráve, nech dáme malé občerstvenie. Dole schádzame rovnakou cestou, ja som síce pôvodne chcela dať okruh, zísť smerom na Malé Borové, a potom sa vrátiť k autám po červenej značke, ale utekáme radšej aj pred prípadným dažďom a aj nech na nás zvyšok partie dlho nečaká. Cesta dole je orientačne nenáročná. Ten kúsok, ktorý sme na začiatku netrafili, je síce veľmi blatistý po ťažbe, ale v kritickom mieste je na strome umiestnená šípka.

Zvyšok skupiny nás čaká pri veži Veľké Borové. Veža pôsobí historickým dojmom, ale je to vraj prerobená trafostanica. To ale vôbec nevadí, ako atrakcia pre deti a magnet pre susediaci penzión to je fajn. Zisťujeme tiež, že druhá časť našej partie skúšala trafiť správnu trasu na Súšavu od jazierka, ale rôznymi smermi bolo toľko rozbahnených zvážnic, až to nakoniec vzdali. Takže malá rada pre vás – je potrebné ísť lúkou od jazierka popod drôty el. vedenia až po ostrú zákrutu, kde je na strome výrazná šípka. Odtiaľ je už cesta celkom jasná.

Pri veži Veľké Borové ešte strávime chvíľku s deťmi, potom sa partia postupne rozchádza do áut, aby každý riešil spánok svojich detí po svojom. Ja s Matúšom a Ditou sa ešte vyberáme na lúky za dedinou, chceme nájsť kešku, ktorá je venovaná pádu meteoritu. 9. mája 1895 padol pri obci Veľké Borové meteorit. Presnejšie údaje o mieste dopadu sa nedochovali. Najväčší kus o hmotnosti 5,88 kg je vystavený v maďarskom prírodovednom múzeu v Budapešti. My sa prejdeme po červenej značke na kraj planiny Svorad pod vrch Diel (1051 m), potom sa vraciame rovnakou cestou naspäť k autu.

Všetky spomínané miesta by bežný turista obehal tak do dvoch hodín aj s prestávkou na jedlo. S deťmi to je program na pol dňa. Ale to vôbec nevadí, návštevu okolia Veľkého Borového vám odporúčam, je tu naozaj príjemne.