Goldeck

Na prvý pohľad nenápadný kopec nad mestom Spittal an der Drau. Dostať sa naň dá buď lanovkou, alebo panoramatickou horskou cestou z druhej strany pohoria. Tá však končí nejaký výškový meter pod vrcholom a keďže sme sa na výlet vybrali s naším vtedy trojročným synom, volili sme lanovku, ktorej spodná stanica je priamo v meste, pri brehu rieky Dráva. Ak sa rozhodnete pre panoramatickú cestu, jej začiatok sa nachádza v mestečku Zlan na brehu jazera Millstatt.

K spodnej stanici lanovky prichádzame okolo desiatej ráno a tesne míňame odchod lanovky (pri lanovke je pomerne veľké parkovisko, ktoré sa však veľmi rýchlo plní turistami). Kupujeme lístky a niekoľko minút čakáme na odchod. Keďže drobec si už nespomína na jazdy lanovkou na Chopok a z Chopku, ktoré absolvoval rok pred tým, je to pre neho veľký zážitok. Tak ako si on užíva cestu, ja si užívam nádherné výhľady na okolité alpské pohoria. Počasie nám naozaj vyšlo – viditeľnosť je dobrá, oblačnosť vysoká.

V prestupnej stanici sa dlho nezdržiavame, pokračujeme hneď ďalej na vrchol. Tam si v chate dávame desiatu a šup ho užiť si pobyt vo vysokohorskom prostredí. Výhľady na každú svetovú stranu priam berú dych. Smerom na juh, niekde v diaľke a v slnečnom opare sa črtá slovinský Triglav. Stačí sa pozrieť kúsok severozápadne a vidím vrcholky Lienzských Dolomitov (Lienzer Dolomiten) a pohorie Kreuzeckgruppe. Ešte trošičku severnejšie Vysoké Taury (Hohe Tauern). A takto by som mohla pokračovať do nekonečna... Vrcholov, ktoré je za dobrej viditeľnosti možné pozorovať, je na informačných tabuliach napísaných toľko, že ich ani nespočítam.

Trojročné dieťa nemá veľa pochopenia pre zamilovanosť mamky do hôr, a tak sa pomaly vraciame nazad k lanovke. Od tej k vrcholu Goldecku prúdia davy turistov. My sme si to takto doobeda užili vo vcelku pokojnej atmosfére.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V prestupnej stanici sa na chvíľu zastavíme, aby sme očkom mrkli do mapy. Na ďalšiu „vrcholovú turistiku“ už Janina určite nenahovoríme, a tak skúšame hľadať rokliny.

Raggaschlucht

Dole sadáme do auta a vydávame sa smerom na Mallnitz. V Obervellachu sa však držíme vľavo a odbočku na Mallnitz a Bad Gastein nechávame za sebou. Po pár kilometroch prichádzame na parkovisko pod dedinou Schmelzhutten a čakáme, až sa Janík zobudí. Stále sa pohrávam s myšlienkou pokračovať do Heiligenblutu, ale v momente, keď by som hádam aj znova naštartovala, sa na mňa moje dieťa usmeje a pýta sa, kedy už budeme v rokline. Grossglockner Hochalpenstrasse sa definitívne odsúva do kategórie „neskôr“. Neprekáža, však už som tam raz bola.

Vydávame sa teda miernym stúpaním pomedzi rodinné domčeky k drevenici, kde sa predávajú lístky. Platíme vstupné a pokračujeme lesnou cestičkou ku vstupu do rokliny. Zvyknutí na rakúsku úpravu turistických trás vieme, že nás čaká príjemná prechádzka po drevených lávkach a schodíkoch. Žiadne „nájdi si vlastnú cestu“ ako v našom Slovenskom raji. No aj riadená rakúska turistika má svoje čaro.

Moji chlapi ma nechávajú ďaleko za sebou, aby som sa mohla vyblázniť s foťákom. Roklina je buď trochu zabudnutá, alebo máme šťastie a v piatky tu veľa turistov nebýva. Je takmer prázdna, a to aj napriek tomu, že sme prišli krátko popoludní.

Na jej konci vystúpam niekoľko výškových metrov po drevených schodoch k oddychovému miestu, kde ma čaká zvyšok výpravy. Drobec je uveličený a nadšený a do takýchto roklín chce chodiť každý deň. Moja snaha vysvetliť, že je to tak trochu ďalej od Bratislavy, končí neúspechom, a tak sa všetci traja vydávame na zostup po lesnej ceste vedúcej ponad roklinu.

Viac informácií