Náš deň „D“ prichádza až na konci sezóny a na jazdu využívame predposledný deň, kedy v tomto roku vláčik premáva. Predpoveď počasia je nám naklonená a babie leto, ktoré vládne celý týždeň, pokračuje aj cez víkend. Nášho malého nadšenca železnice dlho netreba prehovárať, no bojím sa, či nám nebude počas 2,5-hodinovej jazdy s tromi prestupmi z Modry do Plaveckého Podhradia dlho. Vlak od Bratislavy prichádza do Zohoru s miernym meškaním, rýchlo sa presúvame do už plného Záhoráčika, ale darí sa nám nájsť miesta na sedenie. Na rovnaký výlet ako my sa vybrali aj učiteľky s deťmi zo Záhorskej Vsi a je ich plný vlak.

Po necelej hodine vyhliadkovej jazdy Záhorím vystupujeme na stanici v Plaveckom Podhradí. Vyzerá to tak, že takmer celá posádka vlaku má rovnaký cieľ ako my. Ako plaziaci sa had prechádzame cez hlavnú cestu do dediny a pri kaštieli sa nám podarí predbehnúť deti s učiteľkami, pretože si tu dali fotografickú prestávku. Hoci som v dedine už po niekoľkýkrát, kaštieľ si všímam prvýkrát. Asi preto, že sme nikdy autom nešli okolo neho. Kaštieľ dal postaviť v polovici 17. storočia Mikuláš Pálfy. V súčasnosti slúži ako archív Ministerstva vnútra SR.

V Kubovi sa prebudí súťaživý duch a zavelí, že musíme byť hore skôr ako skupina detí, ktorú sme zanechali pri kaštieli. Nasledujeme teda modrú značku a za poslednými domami začíname stúpať. Čaká nás asi 150-metrové prevýšenie a vyše pol hodiny chôdze. Dlho nepršalo, na chodníku sa poriadne práši. Čo by to bolo za túru bez palice. Kubo ich počas výstupu vymení niekoľko. Stále kontroluje, či nás skupinka nedobieha a kríza u neho nastáva až tesne pod hradom. Dobieha ho hlad. Narýchlo ho zaháňa banánom a len čo zbadá múry hradu, tak kríza pominie.

Zložíme sa na slnečnej strane hradu, maminu necháme strážiť veci a vyberáme sa preskúmať všetky zákutia hradu. Nemôžeme obísť ani najvyšší bod hradu, odkiaľ sa pokocháme výhľadmi, ktoré sú kvôli oparu obmedzené. Ale vďaka aj za tie. Na hradbách vidíme vysedávať zopár znechutených takmer-pubertiakov s telefónmi v rukách a so slúchadlami v ušiach. Ich nadšenie z toho, že ich sem rodičia vytiahli sa ani nedá slovami opísať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vraciame sa do základného tábora k batohom a doplníme energiu. Späť sa nevraciame po rovnakej trase, ale obchádzame kopec Pohanská, kde nás čaká zopár kešiek. Rovnakým smerom sa nanešťastie vyberú aj rodičia s nádejnými spojármi, skončia však pri blízkej studničke a mne hneď srdce poskočí, že nemusím počúvať ich blbé komentáre typu: „načo sme sa sem trepali, lepšie by bolo doma pri telke“, „nabudúce sa radšej urobím chorá“ a podobne.

Nikým nerušení s Kubom nájdeme prvú kešku a po pár metroch opúšťame modrú značku. Chodníček v bukovom lese, ktorému vládnu nenormálne krásne, hrubé a vysoké stromy, nás privádza k ruinám kláštora, z ktorého sa zachovali len zvyšky obvodových múrov. Opäť sa mi potvrdzuje, že v Malých Karpatoch je stále čo objavovať. Súčasťou kláštora bol pôvodne gotický kostolík zo 14. storočia. Postavili ho na južnom úpätí kopca Pohanská v areáli keltského oppida. Zvyšky objektu sú neudržiavané a vydané napospas prírode a postupnému zániku, čo je veľká škoda.

Keška nás chvíľu zdrží a na naše prekvapenie tu stretávame ďalších turistov, prichádzajúcich z opačnej strany. Po niekoľkých minútach chôdze lesom prichádzame ku kamennému stĺpu so soškou svätej, Kubo si kľakne na koleno a spustí „Anjelíčku, môj strážničku...“. Dospelí len tak čumíme, odkiaľ to má, ale zrejme sa niečomu u babky na prázdninách priučil.

Schádzame do sedielka, za ktorým je krátke stúpanie na kopček, spod ktorého by mal byť výhľad na Plavecké Podhradie. Som ale jediný, komu sa chce ísť hore, preto netrhám partiu a lesným chodníčkom vychádzame na lúky, z ktorých vidieť Plavecké Podhradie a nad ním sa vypínajúcu Vápennú, kúsok Klokoča a Báborskú. Ďalej na západ sa niekde v opare schováva Veľký Petrklín a Vysoká. Kubo volí na zostup po lúke zaujímavý postup – a to gúľanie sa. Takto sme blbli s kamarátom a ďalšími deckami v lete nad Jedľovými Kostoľanmi. Ženská časť nášho tímu nie je týmto štýlom zostupu z kopca nadšená, ale sme v presile, preto jej protesty nepadajú na úrodnú pôdu. Na konci lúky vidíme mladuchu s mladým pánom a s fotografkou.

Cestičkou popod les prichádzame ku kostolu. Do odchodu vlaku ostáva asi hodina a pol. Voda z vlastných zásob sa už pomaly míňa. Keďže v každej poriadnej slovenskej dedine býva pri kostole krčma, pozerám do mapy, či je tomu tak aj v Plaveckom Podhradí. Neviem, čo zlyhalo. Či som oslepol alebo mapu v mobile nedostatočne zväčšil, ale krčmu v mape nevidím. Až na stanici zisťujem, že krčmu sme obišli z opačnej strany okolo cintorína. Mali sme ísť ku kostolu a na hlavnú cestu. Predajňa s rozličným tovarom dole v dedine oproti kaštieľu, ktorá podľa sedenia pred objektom určite poskytuje aj občerstvenie je, žiaľ, už zatvorená. Dorazíme teda pár glgov vody, ktorú máme v batohu a prechádzkovým krokom pokračujeme ku stanici, kde práve prepriahajú vláčik, aby bol schopný ťahať cyklovozeň smerom do Zohoru. Do odchodu ostáva asi polhodinka. Vyhrievame sa v lúčoch októbrového slnka, jeme posledné žemle z batohu a keď počujeme prichádzať skupinu deciek s učiteľkami, rýchlo nastupujeme, aby sme si obsadili miesta.

Záver

Hoci sme cestovaním strávili viac času ako túrou, pre deti je aj toto spôsob, ako ich vytiahnuť do prírody a okrem prechádzky majú tiež zážitok z jazdy vlakom. Mnohé deti v dnešnej dobe, kedy ich rodičia všade vozia autami o tento spôsob cestovania prichádzajú. Oživiť železničnú trať zo Zohoru do Plaveckého Mikuláša bol, myslím, dobrý nápad a som rád, že prevádzka bude pokračovať aj na budúci rok. Určite sa znova odvezieme a pridáme k tomu spoznávanie malokarpatských zákutí.