Trasa

Tatranská Lomnica – vodopády Studeného potoka – Hrebienok – Pod Slavkovským štítom – Starý Smokovec

Neskorá jeseň 2020 bola mimoriadne štedrá na inverzné hmly. Doma sme ich už mali po krk, a tak sme sa tešili na pár služobno–výletných dní v Tatrách. Dúfali sme, že si konečne užijeme slnko. No hmla bola aj tu, a tak sme túru vyberali vždy ráno s použitím webkamier. Išlo sa tam, kde bolo slnko.

Dnes je cieľom Hrebienok, dúfame, že modrá obloha tu ostane aj do popoludnia, lebo sme si vybrali inú než najkratšiu prístupovú cestu. Konkrétne modrú značku z Tatranskej Lomnice.

Začíname na stanici v Tatranskej Lomnici. Prepletieme sa osadou k lyžiarskemu stredisku. Kabínková lanovka premáva, tmavé vajíčka kabínok vychádzajú z hmly a zase sa v nej strácajú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V tejto časti trasy nás čaká strmšie stúpanie. V kombinácii s hmlou to nie je veľmi zaujímavý program pre päťročné dieťa, takže Maťko si pýta prvý piknik. Trochu farby do scenérie pridávajú oranžové smrekovce.

V ďalšej časti túry sa chodník zmierňuje, a čo nás teší, nad hlavami sa nám rozjasňuje. Hmla je stále priesvitnejšia a onedlho prídeme na jej rozhranie. V ňom budeme kráčať najbližšiu hodinu. Útržky hmly, nad nimi modrá obloha a okolo farebné stromy vytvárajú krásne obrazy, ktorá nás tešia, obzvlášť po doterajšej sivote.

Vpravo sa vynárajú Lomnický a Kežmarský štít so stanicou lanovky na Skalnatom plese. Na jednom z miest, kde je ešte hmla, ale aj pekné počasie, si robíme ďalšiu krátku prestávku. Onedlho z hmly vyjdeme úplne. Na jednej strane mám pocit, že som si zrazu umyla oči, na druhej strane scenéria stratí na zaujímavosti. Žiadne tajomstvá, všetko jasne vidíme.

V ďalšej pasáži prechádzame cez les, ktorý sa spamätáva po lykožrútovej kalamite. Neskôr vchádzame do staršieho lesa. Maťko sa chvíľu hrá pri potoku, my obdivujeme okolie sčasti zahalené hmlou. Dáva vyniknúť slnečným lúčom, ktoré sa cez ňu predierajú.

Prechádzame nad morénovou panvou Christlová, kde kedysi ležalo najväčšie slovenské prírodné jazero. Píše o tom Juraj Kapusta v časopise Geo 3/2020: Šlo o ľadovcové jazero, ktoré zaniklo pred tisíckami rokov, úplným vytečením plesa. Spôsobil ho buď náhly kolaps jeho hrádze, alebo postupné zahlbovanie odtokovej ryhy Studeného potoka. Dôkazom existencie plesa sú jazerné sedimenty, ktoré sa našli na dne panvy. Jazero malo viac než dvakrát takú rozlohu ako Veľké Hincovo pleso, v súčasnosti najväčšie pleso na slovenskej strane Tatier.

Chodník sa pomaly stáča do Studenej doliny. Dni sú krátke, slnko nízko, osvetľuje Prostredný hrot pred nami, no masív Slavkovského štítu je v tieni. Rovnako tak aj vodopády Studeného potoka, ku ktorým o chvíľu prídeme. Vody nie je veľa, no skalný prah je pôsobivý v každom ročnom období.

Od vodopádov pokračujeme po zelenej značke na Bilíkovu chatu. Plánujeme si tu dať niečo pod zub. Po kratšom stúpaní k chate obdivujeme hmlu, ktorá je pod nami ako more. To ešte netušíme, čo uvidíme neskôr. Na chate si objednáme jedlo, no nesplnilo naše očakávania a navyše sme aj dosť premrzli, keďže vzhľadom na opatrenia sa dá jesť len vonku.

Pokračujeme ďalej, o minútku sme na Hrebienku a špekulujeme nad ďalším postupom. Od smerovníka si pozrieme, ako more dočahuje stanicu lanovky na Štarte a potom sa rozhodneme nezbehnúť teraz hneď do Smokovca, ale si predĺžiť chvíle na slnku. Pokračujeme ďalej po červenej Tatranskej magistrále na rázcestie pod Slavkovským štítom. Ešte len z tohto chodníka máme pod sebou more! Vykúkajú z neho útesy Kozích chrbtov a Kráľova hoľa.

Ani sa nám nechce schádzať nižšie, ale na rázcestí nemáme na výber. Opúšťame kamennú magistrálu a schádzame po modrej značke okolo Piatich prameňov. Stále si však užívame pekné jesenné výhľady. Oranžové smrekovce sú v podvečernom slnku ešte krikľavejšie než doteraz. Obloha je modrá a hmla sa stiahla nižšie. Napokon si vychutnávame slnko až dovtedy, kým zapadne. Potom len zbiehame posledný úsek dole a ideme variť večeru.

Zhodnotenie

Príjemný výlet s mnohými výhľadmi a zaujímavosťami na trase nám pohodovým tempom zabral niekoľko hodín. Okrem úvodného nudného úseku sa Maťko na nič nesťažoval, takže si trasu dávame do zoznamu túr, ktoré si niekedy môžeme zopakovať.