Na tento výlet vyrážame priamo z penziónu, kde majú svoje miestečko aj jaskyniari z Krásnohorskej jaskyne, a preto sa neponáhľame, je po 10-tej, keď konečne vyrazíme. V mape máme naznačený chodník aj priamo hore do kopca rovno zo záhrady, ale majiteľ nás odrádza, vraj to bude po tých dažďoch, ktoré posledné dni boli, veľmi blatisté. A tak sa rozhodujeme ísť poctivo po žltej značke, ktorá nás má vyviesť na planinu. Takže nejaký kilometrík dedinou, a už stúpame lesnou cestou.

Na začiatku kráčajú obe naše dcéry, mladšia sa po chvíli pýta do nosiča, staršia ešte vyjde kúsok, aby sa vypýtala do nosiča aj ona. Zatiaľ ideme v hmle, ale tušíme, že nad nami by malo byť slnko. Míňame súkromnú chatku a šípku k prameňu vody. Ešte jedna zákruta a začíname pozorovať predieranie lúčov slnka cez hmlu. Toto je prírodný úkaz, ktorý mám veľmi rada. Dávame si pauzu na fotenie a veľmi ľutujem, že mám so sebou len mobil, môj fotoaparát je totiž v oprave. Ešte nejakých 100 m výškových a stojíme na planine pri rázcestí Škridlový košiar. Veľkú časť dnešného stúpania máme za sebou (necelých 300 m výškových), konečne sme na slnku.

Dávame občerstvovaciu pauzu, fotíme, užívame si slniečko. Zároveň trochu nadávame na blato, lebo už aj cesta sem hore bola plná blata. Ale teda to, čo nasleduje teraz, je peklo. Blato je všade naokolo, hlboké rozjazdené koľaje znemožňujú normálny postup. Deti by aj chceli kráčať samé, ale je to bez šance, blata je toľko, že my dospelí máme problém prejsť. Dosť slušne ma to demoralizuje. Sem tam sa objaví lepší úsek, to keď sme na krasovej lúke, ale inak to je zlé. Na rázcestí pod Dievčenskou skalou je zasa menšia pauza, Vilma sa pýta dole z nosiča, tak ju zložím, aby som ju potom samozrejme niesla hore na samotnú skalu na koni. Klasika. Vykosená lúka je plná bedlí, míňame padnutý posed. Ku koncu sa noríme do lesa, prejdeme popri dvoch veľkých závrtoch a sme na vrchole Dievčenskej skaly (635 m). Je 12.45, čas obeda.

Tešila som sa na skvelé výhľady, tie teda sú pekné, ale viditeľnosť nie je nejaká ďaleká. Z Dievčenskej skaly býva vidieť aj Vysoké Tatry, ale dnes máme smolu. Pokocháme sa teda aspoň pohľadmi na Rožňavu, hrad Kráska hôrka a okolité kopce Volovských vrchov. Trochu som si myslela, že bude aj viac farebných stromov, ale táto jeseň je nejako posunutá. Ono aby som prírode nekrivdila, tak stromy už chytajú farbičky, ale na fotenie krásnych jesenných fotiek to ešte nestačí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po pauze sa zaťahuje a ochladzuje. Deti schádzajú samé naspäť na rázcestie pod Dievčenskou skalou. Je niečo pred druhou. Kalkulujeme, či stíhame aj Brzotínsku skalu, ktorá je necelé 4 km ďaleko. Pre dospelých žiadny problém a času by bolo dosť, ale s malými deťmi to bude už možno do západu slnka na hrane. Napriek tomu sa rozhodujeme, že sa ešte nevraciame. Najprv ide do nosiča len mladšia Vilma a staršia Dita kráča sama. Neskôr ide do nosiča aj ona. Trasa po rázcestie Lukáčova bučina je trošku nezáživná, ale dôležité je, že blata je konečne trochu menej. Lesná cesta míňa sem tam pekné závrty, ale inak mi cestu spestrujú len rastúce bedle a Vilma odfukujúca / spiaca v rytme kráčania. Na tomto rázcestí križuje našu zelenú značku modrá z Jovíc do Silice. Pekne pretína celú Silickú planinu. My pokračujeme aj ďalej zelenou. Tesne pred skalou sa trochu mení terén a listnatý les strieda ihličnatý. Tiež vstupujeme do NPR Brzotínske skaly.

Na vrchole Brzotínskej skaly som skôr ako Matúš s Ditou, je 15.00. Skladám spiacu Vilmu z chrbta a tým ju budím. Vtom mi zvoní telefón, volá Matúš, potrebuje pomoc s Ditou. Voľky nevoľky beriem Vilmu na koňa a vraciame sa dobrých 500 m naspäť. Pomôžem, čo treba a už spoločne ideme ešte raz ku skale. V kompletnej zostave tu stojíme o 15.40 h. Začínam byť trochu nervózna, ako sa chceme vrátiť za svetla (slnko zapadá o 17.40), ale neprekáža, užime si radšej prírodné divadlo, ktoré práve začína. Spoza oblačnosti začínajú presvitať slnečné lúče, a tým pekne osvetľujú krajinu pod nami. Brzotínske rybníky sú vďačným krajinotvorným prvkom a zlatá hodinka robí svoje. Okrem Brzotína máme super výhľad aj na Rožňavu, vrch Turecká nad ňou, aj hrebeň Volovských vrchov v pozadí. Na vrchol prichádzajú ešte dvaja miestni chalani a sú celkom prekvapení, že tu uprostred týždňa nachádzajú rodinu s dvoma malými deťmi. My sme prekvapení tiež, že niekoho stretáme, sú dnes prvými.

Po polhodinke kochania je najvyšší čas pobrať sa naspäť. Do Krásnohorskej Dlhej lúky to je naspäť takmer 8 km a čisté dve hodiny chôdze podľa hikeplannera. Toto bude veselé. Zvažujeme aj zostup do Jovíc, ale časovo by nám to až tak nepomohlo, a tak sa vrátime tam, kde sme aj začínali. Obe deti idú do nosičov a my nahadzujeme tempo prerušené len zberom bedlí na večeru. Návrat je úmorný. Veru, nerada sa vraciam z túry rovnakou trasou. Deťom sa to veľmi nepáči, my sme už aj celkom unavení, dá to zabrať nielen ich niesť, ale aj zabávať, aby nekričali, prípadne neplakali.

Na Škridlovom košiari sme už za šera. Ostáva už len zostup dole. Idem najrýchlejšie, ako viem, ale tma si nás aj tak nachádza ešte na ceste. Rozhodujeme sa pre skratku rovno na ubytovanie. Keďže chodník je v lese viditeľný len minimálne, konečne vyťahujem aj čelovku. Doteraz sa dalo ísť aj bez nej. Svieti mi síce slabo, ale s jej svetlom nakoniec úspešne a bez ujmy schádzame priamo na penzión, kde si za odmenu necháme načapovať rovno dve pivká. A ani toho blata na zostupe nakoniec nebolo toľko.

Trasa je vhodná pre rodiny s deťmi. Kto si netrúfa na obe skaly, tak si môže vyjsť aspoň na Dievčenskú skalu. Toto sú miesta Slovenského krasu, ktoré nenavštevujú davy turistov ani počas víkendov a výhľady z oboch skál sú krásne.