Údolie Großarltal leží v južnej časti spolkovej krajiny Salzbursko, v okrese Pongau, zhruba 70 km južne od Salzburgu. Hoci má údolie prívetivý charakter, vstup doň strážia strmé svahy s jedinou prístupovou cestou vysoko nad kaňonom potoka Großarlbach. Tu tiež možno nájsť známu a hojne navštevovanú roklinu Liechtensteinklamm, ktorou vedú pôsobivé mostíky. Údolie Großarltal nezostáva nič dlžné svojmu prívlastku Tal der Almen (údolie pasienkov / salašov) a salaše sú tu hlavným turistickým lákadlom. V miestnych turistických informáciách, ale aj na rôznych iných miestach, možno získať brožúrky s informáciami o tom, kedy sú jednotlivé salaše otvorené, čo ponúkajú a tiež ako sa k nim dá dostať (niektoré napríklad nie sú dostupné na bicykli, iné sú dostupné autom). Okrem toho sú k dispozícii tiež pekné brožúrky s návrhmi túr aj cyklovýletov po okolitých horách a salašoch. Nedočkavci si môžu balíček prospektov objednať vopred a „namlsať“ sa už doma.

My sme prospekty ukoristili vo vstupnej búdke na ihrisko Gaudi Alm v mestečku Großarl, kam smerovali naše prvé kroky s Luciou. Kým ona si po dlhej ceste užívala naozaj pekné, zaujímavé a originálne ihrisko vybudované v štýle okolitých „Almov“, ja som dychtivo hltala každú stránku, obdivovala lákavé fotky a nevedela sa dočkať, kedy aspoň niečo z toho uvidím na vlastné oči.

Trasa

Loosbühelalm – Loosbühel – Filzmooshöhe – Filzmooshörndl – Filzmooshöhe – Filzmoosalm – Loosbühelalm

K salašu Loosbühelalm

Počasie nám toto leto na hory príliš nepraje. Hoci nás toto kolo nevítajú krúpy veľkosti golfových loptičiek, ako tomu bolo v Obertilliachu, poldňový dážď s dieťaťom, ktoré sa bojí dažďa, tiež nie je úplná lahoda. Keď teda na ďalší deň predpoveď sľubuje viac slnka, neváhame a vyrážame vychutnať si tunajšie hory naplno. Plán je vyviezť sa autom k salašu Loosbühelalm a z neho prejsť na salaš Filzmoosalm s tým, že ja si to prebehnem po hrebeni a Viktor s Luciou traverzom, ktorý nie je ani dlhý, ani náročný, taký akurát pre dieťa, ktoré chodeniu príliš veľa nedáva.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta vinúca sa údolím potoka Ellmaubach končí parkoviskom Grundlehen, odkiaľ si možno spraviť pohodový výlet s prevýšením do 350 m na niektorý z okolitých blízkych „Almov“ – Ellmaualm, Weißalm, Loosbühelalm a Filzmoosalm. Túto možnosť využíva dosť ľudí, preto parkoviská, hoci ich nie je úplne málo, môžu byť celkom plné. Najmä v exponovaných časoch je preto fajn alternatívou odviezť sa sem autobusom. My však na parkovisku Grundlehen nekončíme. Priamo k Loosbühelalmu totiž pokračuje platená cesta (5,- €) určená pre rodiny s deťmi. Je to milé gesto a podľa všetkého toto pravidlo ľudia rešpektujú. Cestou stretávame nemálo turistov, no ani jedno auto a na malinkom parkovisku pri Loosbühelalme je tiež ešte voľné miesto. So zvyškom partie si teda dávame pac a pusu a ja môžem konečne vyraziť na nedlhú, no krásnu hrebeňovku.

Hrebeňom na Filzmooshörndl

Úvodné 200-metrové stúpanie je príjemnou rozcvičkou. S Loosbühelalmom za chrbtom si užívam každý jeden krok v kľude, tichu a nádhernej prírode. Trochu ma znepokojuje slabé mrholenie, ktoré prichádza úplne mimo plánu a môže Lucii dosť výrazne pokaziť náladu. Možno až tak, že by dnešný plán mohol padnúť...? Snažím sa myšlienku vedúcu za roh nesledovať a radšej ešte o čosi rýchlejšie stúpam na hrebeň. Keby to nevydalo, tak nech mám aspoň výhľad. Hore je svet o poznanie optimistickejší, a to nielen preto, lebo mnohé starosti ostali dole. Mraky sa totiž začínajú trhať, nebo modravie a predo mnou sa v skorojesennej vysokohorskej tráve vinie uzučký prívetivý chodník. Tak som sa na toto tešila! Lúčne hrebeňovky, to je moje. Navyše Viktor zvestuje, že krízu mrholenia zvládli, takže hádžem do údolia ďalšiu zbytočnú starosť a s ľahkými nohami, ruksakom aj hlavou vyrážam smerom na neďaleký nenápadný vrch Loosbühel (2 049 m).

Spoločnosť mi robia krásne výhľady, červenajúce sa listy čučoriedok a stádo kráv. Je tu nádherne. Po mäkkom trávnatom hrebeni zbieham z Loosbühelu a následne ma chodník vedie traverzom popod vrchy Nebeleck (2 159 m), Gamsköpfl (2 154 m) a Draugstein (2 358 m). Sprístupnený je len posledný menovaný, avšak s ferratkou pod vrcholom, takže si so svojím strachom z výšok a navyše sama nechám zájsť chuť. Spočiatku kráčam šírymi zvlnenými lúkami, cez ktoré sa trochu rozprávkovo kľukatí chodník, míňam odbočku, ktorou by som mohla zbehnúť k Filzmoosalmu, a pokračujem úzkym chodníkom v strmšom svahu pod Gamsköpflom, ktorý je miestami úplne nerozprávkovo rozšliapaný kravskými kopytami. Trošku blatka ma však nerozhodí. V ľahučkých barefootkach, ktoré sú na tento terén ako stvorené, s ľahkosťou hopkám po zvyškoch chodníka a užívam si hravý pohyb. Pod sebou vidím Filzmoosalm, no ešte ho trošku obehnem, kým sa k nemu vydám. Záver výstupu do sedla Filzmoossattel mi pripomína záver výstupu z Magurky do sedla Zámostskej hole. Len namiesto Zámostskej hole mám nad sebou Draugstein aj s ferratkou, bez ktorej by ma strašne lákal. Takto ma zas až tak veľmi neláka, takže nechcene zabúdam vyjsť až úplne do sedla a vŕšok Filzmooshöhe podchádzam traverzom. Spätne ma trochu mrzí, že som nešla cez vrchol, no aspoň som sa z rýchlika napásla čučoriedkami, ktorých je v týchto končinách neúrekom.

Sedlo medzi vrchmi Filzmooshöhe a Filzmooshörndl ponúka ďalšiu, už tretiu, možnosť zostupu k Filzmoosalmu, no ešte sa mi nechce a navyše mám slušný medzičas. Bez dlhého premýšľania sa teda rozhodujem vybehnúť na Filzmooshörndl. Tabuľa sľubuje 30 minút, čo v týchto končinách znamená, že za štvrťhoďku som hore. Výstup je z tých strmších na trase, no zato každý krok nahor odkrýva krajšie a krajšie výhľady. Je to večná dilema, či šliapať, alebo priebežne fotiť, pretože najlepšie fotky budú aj tak zhora, no každé obzretie sa je vždy tak krásne, že sa to proste nedá neodfotiť. Volím preto ľahký kompromis – mastím čo najrýchlejšie hore a zo trikrát sa otočím, nech aj nejakú fotku spravím a aj sa trochu pokochám. Je to čistá krása, ktorej dominuje Draugstein. Nádherne môžem sledovať celú svoju doterajšiu trasu a aj trasu úžasnej hrebeňovky zo Saukarkopfu (2 048 m) na Gründegg (2 168 m), ktorá ma čaká o niekoľko dní. Teraz to ale ešte neviem, tak len očami hladkám blízke mäkké kopce a vzdialenejšie skalnaté vrchy, ktorým ani nepoznám názvy a ani ma to v tomto okamihu netrápi. Pohľad by bol rovnako nádherný, či by sa volali tak alebo onak. Najvrcholovatejší vrchol Filzmooshörndlu prekvapuje malou skalnou homôľkou, ktorú obsadili kravy. Síce sa mi k vrcholovému krížu podarí vyšplhať bez akejkoľvek kolízie s akoukoľvek kravou, no o makovník sa s nimi deliť nehodlám, desiatu si preto radšej dám o kúsok nižšie, za plotom. Je to tam kľudnejšie a údolie Großarltal mám aj tu skoro ako na dlani.

K salašom Filzmoosalm a Loosbühelalm

Trošku ma ešte láka prívetivý hrebeň vedúci cez Spielkogel (2 200 m) a Hundegg (2 079 m), odkiaľ sa dá zostúpiť do Hüttschlagu, jednej z nemnohých dedín Großarltalu, no plán je na dnes iný a čas tiež pokročil. S ťažkým srdcom sa teda vydávam na zostup a po očku sa aspoň kochám krásou krajiny, ktorá sa predo mnou rozprestiera. Mäkké zvlnené lúky, hlboké údolia, skalnaté vrcholy a na dôvažok úžasné jesenné farby. Takéto pohľady ma nikdy neomrzia, zato ma vždy chytia za srdce.

V sedle pod Filzmooshöhe opúšťam nádherný hrebeň a miestami premáčanou lúkou zostupujem čoraz nižšie k Filzmoosalmu, kde na mňa čakajú Viktor s Luciou. Zostup je trošičku pomalší, než som čakala, pretože chodník je miestami skôr bačorinou, čo úplne dobre nejde dokopy s ľahkými, okamžite premokavými teniskami. Hopsám teda z jedného trsu trávy na druhý, až sa napokon môj chodník spojí s chodníkom zostupujúcim zo sedla Filzmoossattel. Tu je terén prívetivejší a zostup rýchlejší, onedlho preto parkujem vedľa Lucie s Viktorom, ktorí kempujú pri jednom zo stolov na Filzmoosalme. Rýchlo s Viktorom zhodnocujeme situáciu, ktorá nevyzerá vôbec zle, a rozhodujeme sa vymeniť si úlohy. Ja s Luc absolvujem traverz k Loosbühelalmu a Viktor si to obehne po hrebeni. Odoberám mu teda z ruksaku zhruba milión Luciiných vecí vrátane autíčok, hier, farbičiek a ďalších nevyhnutností a patrične odľahčeného ho vypravujem do sveta. My s Luc si ešte chvíľu posedíme, popozeráme miestny zverinec a postupne sa tiež vydávame na návrat. Trochu sa zberajú mraky, mobilný signál tu chýba a ja veru nemám ani najmenšiu chuť zisťovať, ako veľmi by sa jej nepáčila prípadná prehánka niekde na polceste. Skúsime teda zhruba 2 kilometre absolvovať pre istotu čo najrýchlejšie, nech sa aspoň máme kde schovať, keby náhodou.

Spočiatku kráčame širokou lesnou cestou, tentokrát už ani náhodou v tichu a kľude, ale so štebotavým doprovodom našej Lucinky, ktorá mi musí zvestovať všetko, čo za pár hodín zažila. O chvíľu viem o každom dôležitom kamienku, o každom potôčiku a v nekonečnom prúde slov sa čochvíľa obraciam a kochám sa pohľadom na čoraz menší Filzmoosalm, nad ktorým sa týči Filzmooshörndl. Pohľad vpred však tiež nie je na zahodenie a spoza romantickej chalúpky, ku ktorej kráčame, vykúkajú Saukarkopf a vzdialenejšie vrchy Höllwand (2 287 m) a Sandkogel (2 249 m). Pri chalúpke široká cesta končí a mení sa na uzučký chodníček, miestami trošku šikmý, miestami s koreňmi, miestami obklopený malinami. Tie odhodlane zbieram a poslušne odovzdávam menšej z našej dvojice. Je to fajn alternatíva za cukríky, o ktoré stále (a vcelku úspešne) škemrá. Tento úsek chodníka mi dáva jednoznačnú odpoveď na nevyslovenú otázku, prečo nemožno z jedného „Almu“ na druhý prejsť na bicykli pohodlným traverzom. Avšak čo nie je dobré pre bicykle, je skvelé pre deti. Cesta totiž vôbec nie je jednotvárna. Práve naopak. Hoci vedie lesom, stále lozíme po nejakých koreňoch a kameňoch, ktoré vyvolávajú nekonečné množstvo asociácií a spomienok na cestu opačným smerom. Postupujeme teda na naše pomery celkom rýchlo, čomu, samozrejme, pomáha aj malé lietadielko „Zolinka“, ktoré Lucin celú cestu úspešne pilotuje. Záver trasy po lúkach si zas viac vychutnávam ja vďaka pekným výhľadom a ulovenému mobilnému signálu a načítanému radaru bez dažďov v okolí.

Keďže k Loosbühelalmu prichádzame s prehľadom prvé (čo aj napriek výraznému nepomeru dĺžky a náročnosti trás nemusí byť vôbec pravidlom), čas si krátime na malom ihrisku v spoločnosti stáda kôz a následne kempujeme na lavičke pri malom krížiku a malom jazierku s výhľadom do údolia Ellmaubachu. Kým Viktor príde, slnko sa skláňa k obzoru a celú krásu ešte zdokonalí odtieňmi zlatej hodinky. Je to luxusný pohľad, ktorý si užívame až do posledného lúča. Potom nás totiž čaká len nasadnúť do auta a vnoriť sa do čoraz tmavšieho údolia.

Zhodnotenie

Prvé dva salaše „salašového údolia“ rozhodne nesklamali. Práve naopak. Úžasné prostredie a prekrásne hory si tu totiž môže užiť každý – či už autoví turisti, ktorí z akéhokoľvek dôvodu hľadajú krásne miesta bez vynaloženia veľkej námahy, prechádzkari, obľubujúci kratšie trasy a nenáročný terén, ale aj zdatnejší turisti, ktorí si môžu výlet okoreniť výstupom na Draugstein, prípadne ľubovoľne predĺžiť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek