Na bicykloch Tichou dolinou

Túru začíname v Podbanskom. Až po rázcestie s Kôprovou dolinou to bude pre našich chlapcov známe. Či už zo zimy na bežkách alebo v lete na bicykli. Aj keď známe. Ktovie či si ešte pamätajú letnú verziu. To ešte mladší Jerguš nebol ani na základnej škole. Vtedy sme sa vybrali preskúmať Kôprovu dolinu s Kmeťovým vodopádom (samozrejme na bicykloch) a nakukli sme aj do Temných smrečín.

Tentoraz plánujeme prevetrať celú Tichú dolinu, až do jej záveru, ktorý sa nachádza práve v sedle Závory. Ako sme v úvode článku naznačili, pomôžeme si bicyklami. Podstatnú časť výletu absolvujeme práve na bicykloch. Tichá dolina je na to ako stvorená. Navyše, dolinou prechádza oficiálna cyklotrasa (č. 5859). Jej povrch je asfaltový, aj keď staršieho dáta výroby. Síce sme v horách, ale výletník nemusí nevyhnutne použiť horský bicykel. Samozrejme, na začiatku výletu budeme musieť šliapnuť do pedálov. Ale keď sa budeme vracať, tak to bude len pohodová jazda dolu kopcom. Priznajme si, pochodovať s deťmi po asfaltke viac než 12 kilometrov, a to len jeden smer, je nereálne. To už by sme ich na iný výlet nedostali. Kombinácia dvojkolesového pomocníka a pešobusu bude aspoň zaujímavá (ako sme sa už v minulosti zopárkrát presvedčili).

Túra Detský duatlon na Chatu pod Rysmi

14. 8. 21 Mirka a Milan Kvietkovci

Trasa

Podbanské – horáreň Tichá – Funtová skala – rázc. pod Tomanovou – Liptovský košiar (koniec cyklotrasy) – dolina Zadná Tichá – sedlo Závory (pešo) a späť

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta z Podbanského do Tichej doliny len mierne stúpa. Na jej začiatku máme pred sebou klasický tatranský výjav – Kriváň azda z najlepšieho uhla, aj s jeho Ramenom. Cestou stretávame relatívne dosť turistov a cyklistov. Samozrejme po dosiahnutí rázcestia s Kôprovou dolinou sa ich počet zníži. Predsa len Tichá dolina je skôr určená pre odolnejších pešiakov. Zato cyklistov je tu celkom dosť. Aby sme to s pedálovaním neprehnali, dávame si pauzu a skúšame teplotu vody v Tichom potoku. Asfaltka v doline až po rázcestie s Tomanovskou dolinou má príjemný profil. O to nepríjemnejšie pôsobia vynímajúce sa exkrementy najväčšej tatranskej šelmy. Nedá sa ich nevšimnúť. Až po spomenuté rázcestie sme ich narátali minimálne päť. Ktovie ako to macovia majú nastavené. Asi si nebudú špiniť les, tak to radšej vypustia na škaredý asfalt.

Od rázcestia sa cesta trochu zdvihne, ale stále je to ľahšie ako šliapať na Popradské pleso. Pred nami sa vyníma zriedka videný hraničný hrebeň. Stále šliapeme popri Tichom potoku. Tesne pred smerovníkom Liptovský košiar ho jediný krát prekračujeme. Pred nami sa objaví dominantná Svinica so svojou susedou Valentkovou. Cieľ nášho výletu je zatiaľ v nedohľadne. Smerovník nás informuje, že do sedla Závory by sme mali dôjsť o rovné dve hodiny. Zmení sa aj značenie, keď doterajšiu žltú značky vystrieda červená. Cyklocesta je od začiatku v Podbanskom zeleno značená. Zároveň sa dozvedáme, že do cieľa cyklistickej časti duatlonu nám odtiaľto ostáva posledných 400 metrov. A naozaj, o pár minút na konečnej pre bicykle odkladáme naše dvojkolesové tátoše. Tu stretávame, na pomery skoro vždy ľudoprázdnej Tichej holiny, celkom veľa cyklistov. Poniektorí sa zberajú naspäť. Ďalší ešte prichádzajú za nami.

Pešobusom Zadnou Tichou dolinou

Dávame si pauzu. Počas nej sa snažíme absorbovať krásu prostredia, v ktorom sme sa ocitli. Obzeráme sa na všetky strany. Za našimi chrbtami je parádne účko, teda Tomanovská dolina. Od nej sa až k nám ťahá hlavný tatranský hrebeň. Z druhej strany na nás dohliadajú Liptovské kopy. Pred nami sa vyníma les, nad ktorým vyčnievajú nejaké vrcholky.

Do sedla nám ostáva nabrať zhruba 600 výškových metrov. Vyzerá to tak, že okrem nás, už ďalej nikto nebude pokračovať po červenej značke. Rozbiehame sa nejako pomaly. Chlapcom akoby sa nechcelo ísť ďalej. Asi to bude lesom. Veľa cez neho nevidieť. Tak nech nás je aspoň počuť. Zanôtime si zopár pesničiek, nech sa nám lesom ľahšie prechádza. Poniektorí z nás schválne spievajú falošne, aby odplašili chlpatých obyvateľov lesa.

Zo začiatku chodník stúpa len mierne. Ako sa hlbšie vnárame do hlbín Zadnej Tichej doliny, aj chodník začne byť strmší. Postup nám spestruje zopár potôčikov, ktoré musíme preskakovať. Chlapcom sa stále veľmi nechce. Už sa nevieme dočkať, kedy nastúpi pásmo kosodreviny, že by sme mali lepšie rozhľady. Aspoňže sa miestami môžeme pozrieť na hraničný hrebeň. Onedlho sa za nami na ľavoboku ukáže aj Kasprov vrch s charakteristickou budovou meteorologickej stanice. Pred nami sa objavujú trsy kosodreviny. Chlapci frflú, kde je to sedlo. Pravda je taká, že im ho nemáme ako ukázať, pretože je stále nášmu zraku ukryté.

Ako prechádzame kosodrevinou, stane sa zázrak. Starší Jonáš sa vyzuje, vezme botasky do ruky a ďalej si vykračuje naboso! Rodičia sú z toho vyvalení, pretože k takémuto niečomu ešte nikdy nedošlo. A to do cieľa máme ešte zhruba 300 výškových metrov. Čakáme, že po chvíli to Jonáša prejde a zase sa obuje. Jemu to však príde prirodzené a na naše prekvapenie k tomu ani nedôjde. Za to mladší Jerguš, zjavne inšpirovaný bratom, sa tiež vyzuje a s úsmevom na tvári si ďalej vykračuje. Keď milý šok u dospelákov odznie, začneme si opäť uvedomovať krásu okolia. Hneď pri nás sa dvíhajú Liptovské kopy. Za nami sa nádherne vyníma hlavný tatranský hrebeň. A pozornému oku neujde, ako sa spoza Goričkovej (kopy) / Goryczkowa Czuba prediera vrchol Giewontu, na ktorom sme boli všetci spolu cez minulé jesenné prázdniny.

Túra Giewont - okruh s deťmi

28. 11. 22 Mirka a Milan Kvietkovci

Sedlo Závory

Chodník sa opatrne zatáča na severovýchod. Zmena kurzu spôsobila, že konečne vidíme sedlo. Nanešťastie, nie to naše vytúžené, ale Hladké sedlo ležiace na štátnej hranici s Poľskom. V ňom vidieť nejaké postavičky. Nad sedlom kraľuje Hladký štít. Opäť sa nevyhneme frflaniu chalanov: "Kde sú Závory?!?"
"Asi niekde zavreté," v duchu im odpovieme.
Tomu, že o pár sto metrov v nich budeme, nám nechcú veriť. Chvalabohu, stane sa druhý zázrak. Sú síce len tri dni po ukončení sezónnej uzávery, ale v týchto končinách ešte narazíme na malé snehové polia. Keď skombinujete našich stále bosých chalanov a sneh, čo z toho vzíde? Zábava. Chlapci si pochodujú po snehu, obhadzujeme sa snehovými guľami. Z jedného väčšieho snehového fľaku vyteká potôčik. Chalani nelenia a hneď skúšajú teplotu vody, samozrejme bosými nohami.

Keď ich to prejde, pokračujeme posledných niekoľko desiatok metrov do sedla. Ako sa k nemu približujeme, za ním sa objavuje krásna panoráma. O chvíľu sme v cieli výletu. Všetci sme spokojní. Len najstarší účastník zájazdu špekuluje, že keď sme na odľahlom mieste, mohli by sme si ešte odskočiť do Hladkého sedla. Máme ho pred nosom. Je to len 20 minút. Lenže naše potomstvo o tom nechce ani počuť. A tak s najkrajšou členkou výpravy ostáva v pôvodnom cieli výletu. Jej náprotivok zatiaľ presonduje, čo je nové u susedov v Poľsku.

Zo sedla Závory sa, okrem spomenutého Hladkého sedla, dá ďalej pokračovať cez Kobyliu dolinu do Kôprovej doliny a z nej sa opäť spojiť s Tichou dolinou. Tak sa dá absolvovať parádny okruh. Len bez bicyklov by to bolo nadlho. My sa však pekne vrátime rovnakou cestou k našim tátošom. No kým tak spravíme, pokocháme sa okolitým svetom. Najkrajšie výhľady zo sedla sú na juhovýchod do Temnosmrečinskej doliny. Na jej obe plesá a nad nimi tróniaci Kôprovský štít a Veľký Mengusovský štít. Do Hlinskej doliny sa z takéhoto uhla človek tiež nepozerá každý deň. Nad ňou týčiaci sa hrebeň Hrubô dotvára panorámu. Ale spoza neho sa aj tak chce svojou špičkou pripomenúť, že aj Kriváň je tu. Na toto by sa dalo dlho pozerať.

Okrem nás sa v sedle objaví zopár turistov, ktorí prichádzajú z Kobylej doliny. Dokonca skupinka severných susedov prichádza zrušeným chodníkom z Ľaliového sedla (Przełęcz Liliowe). Nakoniec je tu celkom rušno. Ešte si v sedle chvíľu bažíme a potom každá skupinka si ide svojou cestou. Našim smerom ideme opäť sami.

Peší návrat

Kým si sadneme na bicykle a pustíme sa dolu Tichou dolinou na Podbanské, to nejaký čas potrvá. Dovtedy sa tak pokocháme krásami Zadnej Tichej doliny. Naši chlapci sa rozhodli, že nepôjdu bosí. Takže testovačku snehu a vody vypúšťame. Tým pádom sa nám urýchli presun. Ešte predtým, než nás pohltí les v Zadnej Tichej, užívame si výhľady na okolité, pre nás zriedka videné tatranské končiny.

Do pásma lesa sa dostávame relatívne rýchlo. V ňom sa nechceme dlho zdržiavať. Do spevu už nie je nikomu, tak len sem-tam buchneme paličkami o seba, aby domáci o nás vedeli. Aj napriek našej snahe prejsť lesom rýchlejším tempom, sa nám zdá, že les nemá konca. Keď je nálada výletníkov na bode mrazu, príroda nás vypočuje a zrazu sa prudko zníži počet stromov okolo nás. Pred nami sa objaví prístrešok a za ním začiatok asfaltky.

Tichý zjazd

Pešiacku časť nášho výletu sme tak zvládli. Ostáva len najľahšia časť celej túry: spustiť sa na bicykloch dolu Tichou dolinou až na Podbanské. Bicykle nachádzame tam, kde sme si ich odložili. Nikto si ich nepožičal. Široko-ďaleko ani živej duše. Vyzerá to tak, že asi budeme dnes zamkýnať dolinu. Chlapci sú už nedočkaví. Dáme na seba o vrstvu viac, nech nás v zjazde zbytočne neprefúkne. Prvý kilometer klesania budeme skôr pribrzďovať, potom sa šliapaniu do pedálov nevyhneme. Chlapcov na to pripravíme a ide sa dole. Ahoj Zadná Tichá! Zase niekedy nabudúce.

Jazda na bicykloch prebieha hladko. Nič sa nám nehádže do cesty. Tak si môžeme užívať nerušený presun. Až po rázcestie s Kôprovou dolinou nikoho nestretáme. Za ním zopár oneskorencov, tiež na dvoch kolesách, ako sme aj my, si to šinie na Podbanské. To už vieme, že do cieľa nemáme ďaleko. Pred nami sa rysujú kontúry hotela Permon. Preletíme okolo neho a už sa dostávame na Cestu slobody. Z nej to máme k autu na parkovisku len jednu tiahlu zákrutu. Unavení, ale spokojní nasadáme do auta a hurá cez Čertovicu domov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek