Prípravy

Kamarát Bača zo Skalice mi potvrdil, že studnička pri Kamennej búde, ako aj iné v okolí je jeho zásluhou upravená a funkčná. Školenia, zamerané na zistenie vedomostí o táborení a všeobecne o príprave a uskutočnení trojdňového putovania v lese som robil online, nakoľko účastníci boli mimo Bratislavy. Ešte pred školením som si preštudoval vyplnené zdravotné dotazníky, aby som vedel, ako sú účastníci na tom zdravotne. Pri čítaní u jednej dievčiny, že nesmie nosiť na chrbte ťažké predmety, spať na zemi, ale len na špeciálnom matraci, nesmie veľa chodiť, lebo hrozí vyvrtnutie oslabených priehlavkov, som nechápal súhlas rodičov s jej účasťou. Keďže nesiem právnu zodpovednosť pri expedícii za zverené osoby, požiadal som vedenie DofE o jej vyradenie.

No a potom nastalo zháňanie informácií, ako sa dostať od vlaku zo Skalice do Zlatníckej doliny a či je cez prázdniny otvorená Kamenná búda aj cez týždeň. V informačnom centre mi potvrdili, že od 1. 7. chodí MHD od železničnej stanice po obede o 13.30 a o 16.30 h, o chate som sa ani na jej FB stránke nedočítal nič.

Pri školení som zistil, že traja chalani si nechcú zobrať stan, ale len celty. Hoci tvrdili, že takto chodia bežne táboriť, nemal som z toho dobrý pocit a trval som na stane. No a nočný lejak v sedle U Tří kamenů mi dal za pravdu, aj keď stan napokon nemuseli postaviť. Posledné prekvapenie ma čakalo ráno pred začiatkom expedície, keď mi jedna z účastníčok zavolala, že mala v noci horúčku a bolí ju hrdlo a tak sa pýta, či má ísť. Samozrejme že som jej povedal, že jej to neodporúčam, lebo v tridsaťstupňových horúčavách a s nezvyklou záťažou to nie je dobrý nápad.

1. deň

Ak som si myslel, že ma už nič na expedícii neprekvapí, že som s nimi prebral všetko od práce s mapou, čo si zobrať a ako sa zbaliť, tak hneď telefonáty, že sú v Skalici pred 13.30 h a ja som ešte sedel v Kútoch na stanici, lebo sme sa mali stretnúť až 15.30 h pred železničnou stanicou v Skalici, mi dali jasne najavo, že nie vždy počúvajú, či vnímajú, čo im človek hovorí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Než prišiel autobus, využili sme ešte hodinku na ukážku práce s mapou a ako také reálne fyzické spoznanie sa. To, že dievčina nemala stan, varič, ešus, bombu (všetko mala doniesť tá čo ochorela), som bral len ako skúšku mojej pripravenosti riešiť v praxi vzniknuté problémy.

Po vystúpení v Zlatníckej doline som zalomil palce s Bačom, mojim trampským kamarátom. Pôvodne chcel ísť s nami, no 50 % zľava do polnoci z ceny knihy – osadnej kroniky, ktorú nestihol dokončiť, mu to nedovolila. Tak sme len zasadli na bazovú malinovku v bufete a potom nás kúsok odprevadil na bicykli. Ale úplne prvé čo spravil, bolo že stan, ktorý chceli chalani niesť v ruke, napriek tomu, že som im hovoril, aby si ho traja rozdelili, rozobral a chalanom ho napratal do ruksakov. Ja som si hovoril, že ak si nedajú povedať, sami seba vytrestajú. Asi som mal byť tvrdší.

Funkcie: čo, kto, čo bude robiť, zaistí pre kolektív, boli rozdelené a mňa potešilo, že okrem overenia si svojich znalostí o táborení v praxi, rozhodli sa účastníci počas prechodu zbierať v lese odpadky. A veru sme napokon vo Vrbovciach odložili do kontajnera dva 25-litrové vrecia a igelitku plné odpadkov a to sme po Kamennú búdu nenašli nič!

Bača sa ma asi po 200 metroch pýta – vieš, že ideme mimo značky? Vravím, áno, ideme po cykloznačke a nie pešej, ale omaskáčovaný chalan tvrdí, že chodia do lesa, ešte dnes som im ukazoval aké sú rôzne značenia na mape, tak čakám, kedy zistí, že nás vedie zle. Nuž nezistil a tak som sa spýtal po 500 m, kde vidí značku, keď nás po nej vedie. Bača sa rozlúčil a ja som ukázal, kade lesom treba ísť neznačene, aby sme sa dostali na žltú. Keď sme sa na ňu dostali, tak nás zase viedol po lesnej asfaltke a nevšimol si odbočku doprava. Toto sa mi opakuje na každej expedícii a preto som upozornil vedenie DofE, že myšlienka kontroly účastníkov expedície Školiteľom raz za tri hodiny na dohodnutom mieste nie je dobrá myšlienka, pokiaľ nemám x túrami overené, že sa naozaj vedia pohybovať v lese podľa značiek.

Ku Kamennej búde sme dokráčali bez problémov a potešilo ma, že tam nikto nebol a prameň bol naozaj výdatný. Rozložili sme sa hore na krytej terase, nazbierali drevo, uvarili večeru a posedeli pri ohni. Chalani mali americkú vojenskú stravu, ktorá sa v sáčkoch ohrieva chemickým procesom, ale aj kovové konzervy fazule, hoci som ich školil, že takéto konzervy sú na vander nepraktické. Keď sa im ulomilo otváracie uško, nemali otvárač na konzervy, hoci som im ukazoval, že stačí mať švajčiarsky – čínsky nožík a majú všetko potrebné, mali len samé veľké nože, snáď s 30 cm čepeľou. Tak som vybral svoj a oni snáď po prvýkrát v živote videli, ako sa otvára konzerva klasickým otváračom našej mladosti.

Noc prebehla hladko, ak teda nehovorím o vonkajšom osvetlení, ktoré je na solárny panel a v pravidelných intervaloch sa zapínalo.

2. deň

Ráno som ich upozornil na problém s vodou, nakoľko pri všetkých studničkách na trase bolo písané, že sú málo výdatné. Už na školení som im hovoril, že na druhé miesto prespania musí prísť každý aspoň s litrom vody, aby bolo z čoho uvariť večeru a raňajky. Samozrejme, že som bol jediný, ktorý tak prišiel.

Pobalili sme sa, zaliali ohnisko, uviedli všetko do poriadku a vybrali sme sa smerom na Čupy po zelenej a z nich nás viedla červená. Na Koválovských lúkach sme mali jednak krásne výhľady do krajiny, ale aj na vysokú, ktorá sa pásla a vďaka priaznivému vetru sa neplašila.

Navigátor si opäť nevšimol, že červená ide doľava a tak sme s mojim vedomím, pokračovali po lesnej asfalte, kým išla súbežne s hranicou. Keď sa stáčala do vnútrozemia, upozornil som na to, že ideme mimo značky, prešli sme na hranicu a po vysvetlení, čo nám všetko môžu povedať hraničné kamene, pevne sme sa ich držali. Začali odpadky a tak sme teda sledovali širšie okolie chodníka a vrece sa pomaly napĺňalo. Pri prechode cez oplotenie obory Knežské hory, sme si dali obedovú pauzu a medik musel ukázať svoje vedomosti, lebo samozrejme, že sa jeden z chalanov 30 cm nožom porezal, keď si ukrajoval slaninu.

Keď sme prechádzali samotami Chalupovci, videli sme na ceste kunu a asi sme nejaké sliepky zachránili, lebo sa vrátila do lesa. Vody si nebolo od koho pýtať, lebo všade bolo mŕtvo. Po vyjdení z lesa sa napravo ukázala na obzore rozhľadňa Žalostiná, ale my sme zahli doľava a lúkami prešli opäť na hranicu. Otvorili sa nám pekné výhľady na Moravu a pozorne sme si čítali informačné tabule NCh Žalostiná – Chvojnica, ako aj Vrbecko Kuželovská stezka.

Pri smerovníku Bíla studna nás nepotešili turisti prichádzajúci zdola, lebo nám povedali, že naznačená studnička je len blatistá kaluž. Lenže ja som videl, že účastníkom dochádza voda a tak keď sme prišli k smerovníku Studánka U hrabu, povedal som chalanom, nech zoberú všetky nádoby na vodu a išli sme ju hľadať. Najprv sme ju nevedeli nájsť, lebo k nej nevedie žiadne značenie a tak sme naplnili nádoby z potôčika, tečúceho evidentne zvieratami rozbahneným okolím. Mal som so sebou filtračnú pumpu, ktorá okrem nečistôt má odstraňovať aj 99,9 % baktérií a vírusov. Pri návrate sme studničku našli, ale bola vyschnutá.

Netrvalo dlho a boli sme v sedle U Tří kamenů. Sedeli tu dvaja chalani, ktorí išli hrebeňovku a oznámili nám, že podľa internetu má prísť v noci prudká búrka. Mal som v pláne prespať pod strieškou kamenného grilu, ale po tejto informácii som sa rozhodol s chalanmi tu vybudovať prístrešok z cielt a vďaka Bohu pod ním všetci štyria prečkali noc v suchu. Ja som sa vybral hľadať avizovanú studničku, či potok Teplica. Studničku som nenašiel, potok bol vyschnutý, ale našiel som 1 km od sedla krásny, veľký altánok a rozhodol som sa, že tu prespím.

Po návrate som vybral filtračnú pumpu a začal som filtrovať vodu z prvej čutory. Tiekla krásne čistá a ja som sa tešil, že bude po probléme s vodou. Dievčina sa ponúkla, že to chce vyskúšať, lebo je to predsa len fyzicky náročné. Len čo to chytila do ruky, zlomila pumpu. Skúšali sme ešte pumpovať len s tyčkou bez rúčky, ale bola to fuška a tak sme nafiltrovali len 1,5 litra.

Prišlo vopred avizované, posledné prekvapenie a to Supervízor z DofE, ktorý sa mal na mieste presvedčiť, ako zvládame expedíciu, ako varíme a stanujeme. Vraj to je tohtoročná novinka a ja som prvá expedícia, kde kontrola prebieha. Posedeli sme, pokecali spolu, potom on osve s účastníkmi, potom osve so mnou a odišiel s tým, že sa koncom mesiaca stretneme a oboznámi ma so svojim výstupom z kontroly.

Po jeho odchode sme posedeli pri ohni a po 20-tej som odkráčal k altánku. Malý hneď za sedlom je pre totálne hrboľatú podlahu a šesťuholníkový tvar, nevhodný na prespanie. Celú noc štekali srnce a keď prišiel šialený lejak po polnoci, len som sa posunul k jednej strane lavice, lebo asi na 50 cm pršalo.

3. deň

Hore som bol pred piatou. Nepršalo, z lúky na mňa štekal srnec, neskôr došli zajace a tak som mal pekný budíček. Vybral som sa do sedla. Aj tam to prečkali suchí, dokonca dvoch som musel budiť, že by mohli vstávať a začať niečo podnikať.

Napokon sme po 7.30 h vyrazili smerom na Vrbovce. Netrvalo dlho a pustil sa zase dážď a keď naberal na intenzite, vyzval som k zastaveniu a nahodeniu pončí. Nuž a to bolo posledné prekvapenie expedície. Hoci som im ukazoval moje a hovoril im, že musí prekryť ich s batohom, len jeden mal také a ostatní mali „igelitové vrecká za 1,- €“. Veľmi rýchlo bolo jasné, že do Starej Myjavy, ako bolo plánované, nedôjdeme. Bol som sám sebe vďačný, že som naplánoval trasu cez Vrbovce. Keď sme tam v podstate za 1,5 h došli, nastúpili sme do vlaku, ja som ukončil expedíciu a v suchu sme mohli vyhodnotiť, čo nabudúce zobrať a čo nebrať.

Stále sa učím, ako týmto, v podstate ešte pre mňa deťom, odovzdať svoje vedomosti o pobyte v prírode, ak sa vlastne nevidíme a teda si nemôžem v teréne odskúšať, či to pochopili.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek