Na zoznámenie našich detí s viacdňovou turistikou sme spolu s dlhoročným parťákom Jožkom vybrali úsek Čertovica - Chopok. Trasu sme vyberali, aby bola pre deti lákavá (najvyšší vrchol pohoria, kamzíky, Štefánikova chata a lanovka na záver), ale zároveň zvládnuteľná (každý deň cca 8 km). Za dobrého počasia je v podstate celá trasa plná krásnych výhľadov na všetky svetové strany. Naša skupina má päť členov – dvaja dospelí a tri deti (6 rokov, skoro 5 rokov a 4 roky).

Deň 1: Na Čertovicu

Pri stúpaní na hrebeň chceme byť čo najviac oddýchnutí, preto volíme nocľah na Čertovici. Dnes je našou hlavnou úlohou dostať sa tam. Kvôli deťom (a mne) si ako hlavný spôsob dopravy vyberáme železnicu. Ranný vlak nás vezie priamo do Liptovského Mikuláša. Bohužiaľ je to osobák, takže prvá otázka „kedy tam budeme?“ prichádza okolo Kysuckého Nového Mesta. Do Mikuláša dorazíme okolo obeda. Dávame si pizzu v miestnej reštaurácii, dokupujeme chýbajúce drobnosti, nevynechávame zmrzlinu a malú prechádzku mestom. Metropola Liptova sa mi javí ako celkom príjemné mestečko, len je trochu smutné, že v sobotu okolo druhej na hlavnej ulici doslova nikoho nestretneme.

Nasleduje trošku nudné čakanie na autobus do Liptovského Hrádku a tam ďalšia polhodina na autobus do Vyšnej Boce. V poslednom spoji cestujeme sami, takže rýchlo sa sťahujúce mračná môžeme sledovať z ľubovoľného okna. Na konečnej (Zacharovský) sa nám podarí schovať pred lejakom do novej zastávky. Chmúrne myšlienky zaháňame horalkami a čúraním v daždi. Po 20 minútach prestáva pršať a nás čakajú asi 2 kilometre hore kopcom k Domčeku horskej služby na Čertovici. Vyberáme si pomocnú (starú) cestu cez chatovú osadu, ktorá z východu kopíruje hlavný dopravný ťah. Kým sa nejako ubytujeme, je skoro večer. Rezne od babky miznú rýchlejšie ako kofola. S očakávaním zajtrajšieho hlavného výstupu trasy deti uvedomelo zaspávajú niečo po siedmej. Prespávame sami v 4-miestej izbe, preto sa nebojíme, že nám naše ratolesti niečo zobudí a môžeme ešte pri Huncútovi pokecať s ostatnými hrebeňovkármi.

Deň 2: Čertovica – Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom

Ráno na mňa prvá hlava vykukuje o 5.45 h. Presvedčím ju, aby ešte spala, tak nakoniec vstávame pred siedmou. Raňajky sú na terase pred chatou. Po ceste sa dnes nedá nabrať voda a máme v pláne variť, preto sa poriadne zásobíme vodou (dohromady 9 litrov). Počasie je krásne a tešíme sa na prvý skutočne horský deň. Tešíme sa aj po začatí stúpania na Rovienky. Pod vrcholom sa prestávame tešiť a začínajú nás obiehať spoločníci z včerajšieho pokecu. Posledných 300 m na Lajštroch sa netešíme vôbec. Musíme často zastavovať na pitie, až na Lajštrochu konečne zhadzujeme batohy a dopĺňame cukor. Pravú prestávku s chlebom a májkou si doprajeme až v Kumštovom sedle. Najhorší úsek z celej hrebeňovky máme za sebou, môžeme si teda pokojne posedieť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prestávka trvá okolo pol hodiny a načerpané sily nám pomôžu vyliezť skoro až na vrchol Besnej, kde pripravujeme oficiálny obed. Ide o poctivé „kura na paprike“, servírované z ešusov na červenej značke traverzujúcej vrchol. Kvôli foteniu mi cestoviny prihoria, ale na chuti sa to našťastie neprejaví. Obedová prestávka všetkým veľmi prospeje a s novou silou sa pustíme do zostávajúceho kúska trasy. O chvíľku vidíme "Štefáničku". S krikom bizóna zbehneme posledný kopec a o 12.45 h sedíme na terase. To pred nás stavia problém ako naložiť s polovicou dňa.

Nakoniec sa prejdeme smerom na Trangošku, pozrieme si pamätník partizánov a lezieme na skaly za chatou. Keď je najhoršie, hľadáme z terasy zvieratá na okolitých kopcoch. Napriek slnečnému počasiu je veľmi chladno. Okolo ôsmej deti zaspávajú v spacákoch na povale. Z rodičovského pohľadu je nakoniec najťažší úsek z celej hrebeňovky až čas na chate. Za odmenu si s Jožkom ešte posedíme v spoločenskej miestnosti. Zaspávame relatívne zavčasu. Okrem náročného výstupu v prvej časti je dnešná trasa pomerne jednoduchá. Vedie po vychodených chodníkoch buď kamenistým alebo trávnatým terénom. V batohoch nám ešte zostali asi 2 litre vody.

Deň 3: Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom – Chopok

Dnes prvá hlava vykukuje až pred pol siedmou. Včerajší studený vietor sa úplne stratil, takže deti čakajú na slnečnej terase, kým dospelí balia na povale spacáky. Prvýkrát si na Štefáničke dopriavam raňajky a hlavne krupicová kaša s Grankom stojí za to. Pred chatou si ešte umývame zuby, opäť naberáme plné zásoby vody a vydávame sa smerom na Ďumbier.

Cestou prekonávame kamenné polia, ktoré si deti naozaj užívajú. Terén je pre ne ale dosť náročný a je treba počítať s tým, že im to trvá násobne dlhšie ako dospelým. Plán je byť na Ďumbieri pred skupinami z lanovky, preto prvú väčšiu prestávku absolvujeme až v Krúpovom sedle (po asi 2 hodinách pochodu). Aplikujeme horalky, ovocné kapsičky a cukríky.

V sedle nechávame batohy a ďalej pokračujeme iba s vodou a mobilom. Deti sú trochu zarazené, že nechávame celú turistickú výbavu napospas možným zlodejom, ale keďže batohy sa im tiež nosiť nechce, radi sa nechávajú uchlácholiť. Cestu trávime hlavne diskusiou, prečo výrazný skalný útvar na vrchole Ďumbiera nie je hrad. Teoretický názor podložíme empirickým prieskumom priamo na mieste po asi polhodinovom stúpaní. Okrem nás je tu iba jedna skupina (bohužiaľ ľudí, nie kamzíkov). Fotíme vrcholové snímky, trochu polozíme po skalách a v čase, keď na vrchol prichádzajú ďalší hostia zo Štefáničky, sme na ceste späť do sedla.

Tu stretávame prvých turistov z lanovky. V Krúpovom sedle je, okrem našich, aj kopa iných batohov, ktoré našťastie nikto neukradol. Znovu si dávame pauzu a aplikujeme sladkosti. Zakrátko sa celý úsek Chopok – Ďumbier vďaka lanovke výrazne zaľudňuje, a tak odteraz kráčame proti davu (po schodnejšom chodníku). V sedle pod hlavným stúpaním na Chopok rozkladáme variče a pripravujeme obed. Niekde som stratil lyžicu, tak si svoju porciu musím miešať nožom. Som trochu nervózny, pretože ma pri tom pozoruje asi sto ľudí (nie naraz). Napriek tomu mi dnes nič neprihorí. Kým umývam riad a balím, ostatní vyrazia na Chopok. Stúpanie vybehnú v rekordnom čase a ja ich, fučiac, dobieham až pod Kamennou chatou. Tu si dávame poslednú hrebeňovkovú kofolu a pivo a chvíľku po jednej za odmenu nastupujeme do lanovky.

Záver

Celkom sme prešli 18 km, všetci to zvládli lepšie ako sme čakali. Každý si niesol svoj batoh, aj keď hmotnosť bola prispôsobená veku. S výnimkou jediného asi 50-metrového úseku dospelí nikoho nenosili. Počasie bolo skvelé. Deti sa zhodli, že najkrajšia na výlete bola cesta lanovkou.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek