Začíname v Demänovskej doline - v Jasnej. Skromná, dvojčlenná výprava, Peťa trochu s obavami, čo nás dnes čaká. Vleky ešte stoja, tak si smelo vykračujeme stredom Bielej púte po perfektne vymrznutom menčestri. Hore Májovou už strmo a na Priehybe je chvíľka oddychu. Ďalej priamo na Lukovú, to sa už oproti nám spúšťajú prví lyžiari. Po okraji zjazdovky stúpame vyššie a vyššie, vrcholová barabizňa je čoskoro na dohľad.

Na Chopku je rušno, víkendovo. Je krásny deň, plno lyžiarov i turistov. Lyžiari si kliesnia cestu davom, v ústrety svojim jazdám. Iní sa slnia, fotia, na Kamienke terasa praská vo švíkoch. A stanica lanovky v pravidelných intervaloch neochvejne chrlí ďalších a ďalších ľudí, prichodivších využiť jednu z posledných príležitostí na poriadnu lyžovačku. Opúšťame jedinečný, nezameniteľný huriavk a spúšťame sa smerom k Derešom. Zakrátko míňame posledný vlek lyžiarskeho strediska a vydávame sa vyšliapanou stopou po zimnom tyčovom značení.

Po Poľanu to ide rýchlo, hore Kotliskami už nie až tak. Strmé stúpanie, nohy bolia, fučíme sťa furmanské kone. Z Kotlísk kratší zjazdo-traverz a už si dávame repete na susedný Chabenec. Pachtíme sa v jarnom slnku, pot z nás tečie cícerkami. Pásy už kde-tu zaprotestujú ladným sklzom vzad, tak opúšťame priamu stopu a cik-cakujeme. Od Krížskej doliny sa na hrebeň pripája menšia skupinka, v zástupe sa vzájomne trochu ťaháme.

Z Chabenca sú výhľady vskutku famózne. Pred nami je zostávajúca časť hrebeňa, pod nami dlhočizné nízkotatranské doliny. Úchvatné pohľady na kopce a ich široké, slnkom prežiarené stráne. V dolinách tmavá zeleň hlbokých smrekových lesov, plných divej zveri, starých baní a partizánskych bunkrov. Nekonečná krása, kam len oko dovidí. A v diaľke, kdesi za obzorom, za mohutnou hradbou Chochúľ a Prašivej tušíme Donovaly.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zjazd z Chabenca je parádny. Už zhora však vidieť, že ďalej to bude so snehom tristné. Okolo Ďurkovej zima s jarou značne prehráva, hľadáme cestu v bludisku chradnúcich fliačikov snehu. Niekde ju nachádzame poľahky, inde je naša vynachádzavosť prikrátka, vyzúvame a prenášame. Na jednom z mnohých takýchto miest, kdesi v okolí Zámostskej hole, si dávame dlhšiu pauzu. Z lyží majstrujeme provizórnu lavičku, a usadáme k obedu. Slnko je v najväčšom švungu, tak sa natierame. Pre istotu viackrát, ochranný faktor 5 nášho „Sahara tested“ krému treba znásobiť.

Hore Latiborskou hoľou sa nohám bohvieako nechce. Vyše hodinová siesta im zachutila a len ťažko sa vracajú k predošlej aktivite. Traverz Veľkej hole je vysnežený a príjemné klesanie do sedla pod Skalkou tiež. Dobrá stopa, mierny terén, aj na bežky by to bolo. Ako na zavolanie, oproti nám sa vynára dvojica bežkárov. Pár v strednom veku, len s malým batôžkom, sa bol „tuto na Chochuli prejsť“. Po krátkom zdvorilostnom rozhovore pokračujú ďalej, my cez plece závistlivo pozorujeme ich ľahký, elegantný krok. Ten náš je čím ďalej pomalší a ťarbavejší.

Stúpanie na Košarisko sa zdá byť nekonečné. Chceme ho mať čím skôr za sebou, unavene prepletáme nohami. V neskorej popoludňajšej hodine niet po vymrznutej stope z rána ani chýru - ani slychu, premočené pásy nám tiež nepridávajú na rýchlosti. No na Veľkej Chochuli z nás únava opadá. Posledný väčší kopec je za nami a Donovaly sa zdajú čoby si kameňom dohodil. Na Prašivej sa chvíľu kocháme v romantickej podvečernej atmosfére, kým sa nadobro spúšťame dole.

Zjazd do Hiadeľského sedla je našťastie súvislý. Kľučkujúc pomedzi kosodrevinu, si užívame každý oblúčik v rozrytej oráčine. Neskôr, nižšie v lese, to už taký pôžitok nie je. Snažíme sa zmestiť do úzkeho chodníka a pritom si nevypichnúť oči o konáre stromov. V Hiadeľskom sedle sa čvachtáme blatom cez prehrnutú cestu, a dumáme, kade ďalej. Zimná trasa sa zdá byť bez snehu, tak obúvame lyže a vyberáme sa cez Kozí chrbát. To, že už po pár metroch strmého kopca idú lyže aj tak na batohy, nás nevykoľají. Plahočíme sa v hlbokom snehu, chôdzu nám uľahčujú vychodené stupaje. Trochu hromžíme, prečo nevedú priamo po značke, ale darovanému koňovi na zuby nepozeraj. V zjazde z Kozieho chrbta sa ešte drží úzky slížik snehu, tak sa z neho tešíme ako malé deti. Na lúkach okolo Handliarky a Kečky je to miestami po tráve, s vyzúvaním sa už neunúvame. Vchádzame do lesa, šero sa mení v tmu, zapíname čelovky. Nad nami hviezdy, no niet času obzerať ich, vyhýbame sa haluzine na chodníku. Z tmy presvitajú svetielka večerných Donovál. Čochvíľa brzdíme pri rampe.