Stúpanie po zjazdovke sa riadi pravidlami prevádzkovateľa lyžiarskeho strediska a je možné len od 13-tej do 16-tej. Priamo z Tatranskej Lomnice do Lomnického sedla sa za tento čas dostanú azda len najtrénovanejší, prevýšenie má približne 1 300 metrov. Turisti na lyžiach však môžu v dopoludňajších hodinách využiť nástup zo Starého Smokovca. Po zjazdovke tak treba vyšliapať len úsek od Skalnatého plesa po Lomnické sedlo, a to je časovo s prehľadom možné aj v popoludňajšom trojhodinovom okne, ktorý vyhradil prevádzkovateľ strediska.

Trasa

Starý Smokovec – Hrebienok – Zamkovského chata – Skalnatá chata – Lomnické sedlo – Tatranská Lomnica

Február je takmer v polovici. Teploty vzduchu dosahujú svoje maximá, to však platí aj pre rýchlosť vetra na horách. Napriek tomu to risknem a niečo po deviatej hodine začínam stúpať na lyžiach zo Starého Smokovca na Hrebienok po sánkarskej dráhe. Občas ma schladí nepríjemný náraz vetra. Slavkovský štít zakrýva hustá tmavá oblačnosť, Lomnický štít sa však vyníma v slnečných lúčoch a pokračujem ďalej.

Pre zosuv na červeno značenej Tatranskej magistrále kúsok za Hrebienkom pokračujem obchádzkou po zelenej turistickej značke okolo Bilíkovej chaty. Za ňou sa nachádzajú zradné esíčka, cez ktoré by som sa v zľadovatených podmienkach asi nepúšťal s viazaním nastaveným na šliapanie, sneh je však pomalý a mokrý. Úsekom teda prechádzam na lyžiach.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na magistrále

Na Rainerovej útulni sa nezastavujem a o pár okamihov sa dostávam na červeno značenú magistrálu. Lyže sa mi nechce sňať ani na mostíku cez Veľký Studený potok, ktorý je bez snehu. Opatrne a tak, aby som si nepoškodil pásy po mostíku našľapujem ako bocian. Niečo podobné zopakujem aj o niečo ďalej, na mostíku pod Obrovským vodopádom.

Tentoraz sa nezastavujem ani na zrekonštruovanej Zamkovského chate, navštívil som ju pred pár týždňami. Zvedavý na poveternostné podmienky pokračujem ďalej nad pásmo lesa. Lomnický štít sa na rozdiel od Slavkovského štítu stále vyníma pod jasnou oblohou a dúfam, že na magistrále by nemuselo byť ani príliš veterno.

Počasie za Lomnickou vyhliadkou však prekoná moje očakávania. Vládne na nej slnečno a bezvetrie. Nasadím si teda slnečné okuliare a pri tejto príležitosti spravím prvé dnešné fotky. Vietor ženie tmavú oblačnosť od Slavkovského štítu kamsi nad Poprad, obchádzajúc Tatranskú Lomnicu a zjazdovku. To, že sa ešte dnes ocitnem v Lomnickom sedle, vyzerá veľmi reálne.

Začínam však ľutovať, že som si v očakávaní chladného a veterného počasia nevzal vôbec žiadnu vodu a ani čaj. Myslel som si, že smäd na mňa zo začiatku vôbec nepríde a ak aj príde, miesto v ruksaku ušetrím tým, že ho uhasím na niektorej z početných chát, okolo ktorých som mal dnes prechádzať. Už som ich však minul tri a ešte som sa na žiadnej nezastavil.

Naberiem si na rukavicu aspoň trocha snehu zo svahu, ktorý sa vypína nad magistrálou. Podľa príručky na prežitie by som sneh mal teraz roztopiť s pomocou variča, ak by som ho mal. To už by bolo tak či tak rozumnejšie vziať so sebou na jednodňovú túru namiesto variča vodu. Sneh teda hádžem čiastočne zo zvedavosti a čiastočne od smädu do úst, je však veľmi studený a vôbec mi nechutí. O to viac sa teda teším na Skalnatú chatu.

Na Skalnatej chate

Po približne troch hodinách, odkedy som vyrazil zo Starého Smokovca, sa dostávam na Skalnaté pleso. Na hornej stanici kabínkovej lanovky vládne čulý ruch, typický pre lyžiarske stredisko. Lyže si dávam na batoh a klesám kúsok ku Skalnatej chate. Aj na tomto úseku je sneh mokrý, nešmýka sa na ňom, na lyžiarky si teda nemusím dávať mačky.

Na Skalnatej chate je omnoho väčší pokoj ako vyššie pri hornej stanici kabínkovej lanovky, hoci si myslím, že lyžiari o Skalnatej chate predsa musia vedieť. Popíja pred ňou len pár Poliakov a vnútri nie je vôbec nikoho. Objednávam si polievku a pivo. Od smädu by som vypil ešte asi aj niečo iné a teda aj nealkoholické, nič ďalšie však si nekupujem. Na batoh si opäť beriem lyže a stúpam nahor k hornej stanici lanovky.

Stúpanie do Lomnického sedla

Na lyžiach prichádzam k dolnej stanici dvojsedačkovej lanovky, ktorá vedie až do Lomnického sedla. Z hľadiska prevýšenia môže ísť o porovnateľné prevýšenie, ako je medzi dnom Malej Studenej doliny niekde za pásmom lesa a Téryho chatou. V oboch prípadoch ide približne o 400 výškových metrov. Počas stúpania do sedla môžem odpočítavať prejdené podporné stĺpiky sedačkovej lanovky, ktorých je po celej dĺžke asi desať. Na začiatku stúpam takmer priamo, sklon nie je veľký. Medzi štvrtým a piatym stĺpikom je však terén strmší, a keďže sa mi na pásy lepí sneh, nasadím si na lyže haršajzne a začnem cik-cakovať.

Chvíľu mi trvá, než sa dostanem do optimálneho tempa, trocha stále bojujem so smädom a sústredím sa skoro na každý pohyb vpred. Pár dúškov vody by som si zrejme dal, viac by ma to už spomaliť nemohlo; skôr naopak, možno by ma to nakoplo. Neskôr však na smäd zabudnem a dostávam sa do myšlienkového pohodlia, že pokračujem úplne automaticky a bez prestávky. Až pri opätovnom precitnutí si znova uvedomujem, kde sa nachádzam. Takýto „flow“ v horách som veru dlhšie nezažil, navyše v takom krásnom a slnečnom počasí.

Znova sa začnem viac sústrediť až pri posledných troch stĺpikoch, keď začínam prepočítavať, kadiaľ sa asi vyšvihnem na úroveň hornej stanice dvojsedačky. Napokon sa rozhodnem záverečných pár metrov prejsť po zjazdovke, na ľadovom úseku ma haršajzne spoľahlivo držia.

Výhľady do Malej Studenej doliny a zjazd

Na lyžiarky si dnes po prvý raz nasadzujem mačky, lyže opäť zavesím na batoh a kúsok podídem priamo na miesto označené typickým tatranským stĺpikom s drevenou strieškou ako „Lomnické sedlo“. Odtiaľto sú do Malej Studenej doliny pekné výhľady. Prekvapí ma, že Filmársky žľab je v hornej časti takmer úplne bez snehu. Zo sedla vedie zelená turistická značka na Veľkú Lomnickú vežu. Z veľkej časti sa však nachádza pod haldami snehu, neprechádzam ju celú, zastavím sa však na jednom mieste, odkiaľ sú ešte o niečo krajšie a plnšie výhľady ako z Lomnického sedla.

Vidno nielen Slavkovský štít a Prostredný hrot, ktorých masívy takto trocha splývajú, ale aj Téryho chatu, Priečne sedlo, Sedielko a Ľadové štíty. Že ide o Sedielko a Ľadové štíty si uvedomím až pri skúmaní fotografií neskôr. Takto na mieste ma ešte zaujme zreteľne vyšliapaná brázda z dna Malej Studenej doliny hore Veľkým hangom pre peších a napravo od nej voľným okom o niečo horšie viditeľná lyžiarska stopa. Zjazdovka je však takmer celá ponorená v tieni. Pešo sa teda presuniem k hornej stanici dvojsedačky, kde si nasadím lyže a vydám sa na dlhý zjazd do Tatranskej Lomnice.

Zhrnutie

Stúpanie hore zjazdovkou nie je veľmi oceňované medzi skúsenými skialpinistami ani medzi prevádzkovateľmi lyžiarskych stredísk. Až na Skalnaté pleso sa však dá dostať aspoň ako skiturista stúpaním mimo zjazdoviek zo Starého Smokovca. Od Skalnatého plesa do Lomnického sedla sa bez povinnej výbavy nedá vyhnúť stúpaniu po zjazdovke, avšak v súlade s pravidlami prevádzkovateľa lyžiarskeho strediska len medzi 13.00 a 16.00 h.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek