Pri Traunsee má prevahu jar a mne sa ani nechce veriť, že hore nad mestečkom Ebensee, v stredisku Feuerkogel na kraji náhornej plošiny sa ešte lyžuje. Do strediska jazdí veľká kabínková lanovka, ktorá prekoná 1000 m prevýšenie a výletníci na lyžiach alebo snežniciach si môžu kúpiť lístok len na vyvezenie a zvezenie. Pri kúpe lístka overujem, či je možné zlyžovať až dole k parkovisku, na čo sa pán za pokladňou usmeje, že ani náhodou. Tým pádom si kupujeme spiatočný lístok. Keďže je poobedie, tak aj cena je výhodnejšia.

Hore na Feuerkogeli (1592 m) vystúpime síce do krajiny so snehom, ale aj tu sú jarné podmienky v plnom prúde. Zjazdovky sú v takom stave, že by sa mi na nich lyžovať nechcelo. Ešteže ideme na výlet na lyžiach krasovou krajinou pohoria Höllengebirge. Dopredu som si vyhliadla, že zo strediska sú vyznačené skialpové a snežnicové trasy a my by sme to akurát mohli stíhať na Alberfeldkogel (1707 m) a prípadne aj na Helmeskogel (1633 m).

Kúsok nad lanovkou si nasadíme pásy a začíname. Pôjdeme po vyznačenej trase číslo 2 (značenie je tyčové, ale samozrejme je vidieť vyjazdenú / vychodenú stopu). Najskôr míňame pár chát a hornú časť jedného vleku. Potom začíname traverzovať kopec Heumahdgupf (1680 m). Stretáme ľudí aj na pásoch a dosť turistov ide na snežniciach, ktoré sa dajú priamo v stredisku požičať. Prekvapí ma tiež zákaz chôdze bez lyží alebo snežníc, aby sa trasa neničila. Všetci to poctivo dodržiavajú.

Keď obtraverzujeme Heumahdgupf, tak na križovatke trás začína mierne stúpanie doprava k Alberfeldkogelu (rovno by sme pokračovali k Rieder Hütte, ktorá je aktuálne v rekonštrukcii, doľava sa dá dostať k Helmeskogelu). Čím bližšie sme k vrcholu, tým krajšie výhľady máme a tiež tým viac je vidieť snehovú biedu naokolo. Mňa najviac fascinujú pohľady strmo dole k Traunsee a na náprotivný Traunstein, kde sme boli v roku 2012. Posledné metre k vrcholu musíme lyže vyzuť a ideme pešo po skalnatom chodníku. Vrcholový kríž dominuje okoliu a nás zaujme aj to, že súčasťou kríža sú kamene dovezené z rôznych krajín Európy vrátane Slovenska.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vrchole si doprajeme krátku pauzu. Je nádherne slnečno, bezvetrie, výhľady sú fenomenálne. Radosť žiť. Po pauze si dávame dole pásy a vraciame sa rovnakou trasou k rázcestiu, lyžovačka to je skvelá (hoci krátka), lebo sneh je parádne držiaci natopený firn. Na lyžiach to dáme kam to až dá do krasového údolia pod Helmeskogelmi. Tam opäť lepíme pásy a vlníme sa krasovou krajinou pod Helmeskogel, kde na posledné výškové metre tiež musíme vyzuť a na vrchol vychádzame bez lyží. Výhľady z Helmeskogelu sú úžasné - celé Mŕtve hory (Totes Gebirge) máme ako na dlani, dokážem identifikovať aj najvyšší Grosser Priel (2515 m), kde som bola opätovne po dlhšom čase na jeseň, rovnako máme ako na dlani masív Dachsteinu, kde sa budeme pohybovať najbližšie tri dni. Je to jednoducho krása, a veľmi sa tešíme z vydareného poobedia.

Po vrcholovej pauze je čas na návrat. Trasou číslo jedna sa vraciame do strediska na nám známy traverz Heumahdgupfu, tentoraz všetko na pásoch, lebo lyžovať niet kde. Na vrchole vleku ešte poslednýkrát odlepíme pásy a spustíme sa pár výškových metrov na Feuerkogel k vrcholovej stanici lanovky.

Popísaná túra je krátkou poldennou možnosťou výbehu “niekam”, keď niet času na celodenný výlet. Nejedná sa o lyžovanie ani veľké freeridy, je to skôr turistická prechádzka na lyžiach, avšak v krajinársky hodnotnom prostredí. Stretli sme aj dosť skituristov, ktorí sa pravdepodobne vracali z výletu k Rieder Hütte, tiež je možné vystúpiť na najvyšší vrch pohoria - Großer Höllkogel (1862 m). Pri dostatočnej snehovej pokrývke je možné zlyžovať zo strediska Feuerkogel až dole k autu. Budem rada, ak sa inšpirujete a prípadne mi dáte v diskusii tipy na podobné rýchle výlety.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek