Príbeh Čo sa stalo v Nízkych Tatrách pod Ďumbierom 4. marca 1935? Biela smrť prišla veľmi rýchlo
Pred 89 rokmi spadla v Nízkych Tatrách dosková lavína z Ďumbierskeho žľabu do záveru Trangošskej doliny. V príbehu inšpirovanom skutočnými udalosťami sa vydávame po stopách piatich lyžiarov, z ktorých prežil iba jeden.
Je sobota 2. marca 1935 a partia lyžiarov cestuje pražským rýchlikom do stanice Kráľova Lehota. Tu prestupujú na autobusovú linku do Vyšnej Boce. Pri posledných domoch si obúvajú drevené lyže a ukrajujú prvé metre z výšľapu Starobocianskou dolinou. Zasneženou dolinou dosahujú snehom zaviate Bocianske sedlo medzi masívom Panskej a Rovnej hole. Otvorili sa im pohľady na najvyššiu časť Nízkych Tatier. Po krátkom oddychu pokračujú krátkym zjazdom do záveru Svätojánskej doliny. Šikmým traverzom Panskej hole kreslia stopu do prašanu za neustáleho sneženia, ktoré neustáva celý deň. Čoskoro ich stopu zaveje čerstvý sneh. Povyše starej pastierskej koliby Brenkus sa dostanú do pásma kosodreviny v úplnom závere Svätojánskej doliny. Bystrina Štiavnica ostáva v zovretí snehu a pomaličky stúpajú do kotla v masíve hory Štiavnica.
Pánska zostava sa strieda v prešliapavaní stopy (Jozefova snúbenica ostáva na konci skupinky), lebo ich na záver čaká prudký výšľap na hlavný hrebeň. Našťastie, od autobusu idú desiati, tak sa má kto striedať v robení stopy. Konečne dosahujú Ďumbierske sedlo. Vedia, že chata je za terénnou vlnou, preto sa všetci počkajú, aj napriek pre sneženie chýbajúcim dych berúcim výhľadom. Posledný zjazdík a vyzúvajú sa z lyží pred vstupom do chaty Klubu československých turistov pod Ďumbierom. Lyžiarske náčinie si odkladajú do miestnosti na to určenej, lebo dnes po náročnom výstupe na chatu už nebudú zjazdovať.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Otakar, ako najstarší z partie, ide za chatárom Róbertom Petrlom, aby sa ubytovali. Chatár ich srdečne víta, hneď ich usádza v útulnej jedálni a ponúka čajom, aby sa zohriali. Oblečenie majú celé obalené snehom a premočené z náročného výstupu i ťažkého nákladu, ktorý si každý vyniesol na chatu. Po oddychu desaťčlennú skupinu odvádza chatár na poschodie, kde im ukazuje spoločnú nocľaháreň. Počasie neláka k ďalšiemu lyžovaniu, preto do zotmenia ostávajú lyžiari v chate a oddychujú na izbe. Keď sa zotmie, tak sa podáva večera, preto sa kamaráti poberú do jedálne a družia sa s ostatnými hosťami. Takmer celé osadenstvo chaty tvoria českí lyžiari, lebo chata patrí Ústrediu KČST v Prahe. Pri večeri sa preberajú hlavne aktuálne podmienky na lyžovanie a plány na nedeľu. Večer zájde Otakar s Josefom za chatárom a poprosia ho o uloženie hotovosti u neho v pracovni, keďže bývajú v spoločnej nocľahárni.
V nedeľu 3. marca víta hostí Štefánikovej chaty pod Ďumbierom slabý vietor, polooblačno a teplota -12 °C. Už nesneží, veď snehu stačí. Za predchádzajúce dva dni napadol meter prašanu, tak čo viac si môže priať náruživý lyžiar. Po raňajkách sa partia delí na tri skupinky a idú lyžovať na rôzne miesta. Niektorí si užívajú "kopček" nad chatou so zjazdom z Králičky, lebo to majú blízko na horúci čaj do chaty. Ďalší neodolajú širokému záveru Zelenskej Mlynnej doliny, ktorej ideálne lyžiarske terény sa rozprestierajú rovno pod chatou smerom k Mýtu pod Ďumbierom. No a najzdatnejší lyžiari sa pridávajú k ďalším hosťom z chaty a smerujú na najvyššiu horu "Ďumbír". Vyskúšajú si tiež zjazd do Trangošskej doliny širokým hlavným žľabom a vracajú sa naspäť do Ďumbierskeho sedla. Do sýtosti vylyžovaní sa podvečer vracajú do chaty, kde ich s večerou očakáva kuchárka Ružena. Večer prebieha štandardne družením sa v jedálni a plánmi na ďalšie dni. Veď snehu je toľko, že nemožno za týždeň polyžovať všetky svahy v okolí. Hostia si pochvaľujú umiestnenie chaty na danom mieste, veď je najvyššou v Nízkych Tatrách.
V pondelok 4. marca sa osadenstvo chaty budí do ufučaného rána. Teplota vzduchu sa ráno pohybuje na úrovni -15 °C a za oknami zúri poriadna víchrica. A to až taká, že Marika rovno oznamuje snúbencovi Josefovi, že dnes ostáva na chate. Po výdaji rannej stravy upozorňuje personál chaty hostí, aby dnes nešli lyžovať, lebo vonku je "veliká víchrica" a pre oblačnosť znížená viditeľnosť. Chatár Petrla prízvukuje, že dnes ani on nepôjde do Mýta pod Ďumbierom pre čerstvé pecne chleba, tak budú musieť dojesť zvyšný chlieb. Niektorí hostia polihujú na izbách, niektorí hrajú karty v jedálni a občas niekto vybehne na cigaretlu do vstupu chaty, kde je závetrie. Von by ste ani psa nevyhnali, také silné je vetrisko.
Po výdatnom chatárskom obede zmiznú lyžiari do izieb, kde trávia obed. Niektorí si upratujú veci a rozmýšľajú, čo s načatým dňom. Martin, Honza, Ota a Josefovia sa dohadujú, že si pôjdu poobede zalyžovať do závetria Trangošskej doliny. Tam vietor nie je taký nepríjemný, ako na hlavnom hrebeni pri chate. Josefovu snúbenicu Mariku neláka ufučaný deň stráviť vonku, preto ostáva v nocľahárni. Pätica Pražákov sa rýchlo spúšťa do Trangošskej muldy, aby unikli pred víchricou, lebo vietor v Ďumbierskom sedle je viac ako neznesiteľný. V riedkom smrekovom lese sú podmienky veľmi dobré a hlbokého prašanu je neúrekom. Preto sa lyžiari rozhodnú polyžovať nad krasovým ponorom potoka, kde takmer nefúka.
Lenže Martinovi sa pokazí kandahárové viazanie, preto sa rozhodnú pre návrat na chatu. Lyžiari idú vpredu a Martin na konci, keďže čoraz viac zaostáva idúc pešo s lyžami v ruke. Medzičasom sa zmierňujú nárazy vetra, lepší sa viditeľnosť i prestáva víriť čerstvý sneh. Spoza oblačnosti nesmelo vykúka slnko, tak vyliezajú ďalší hostia z chaty. Dvojica českých lekárov sa dohodne, že idú fotografovať zimné hory v okolí. Keď sú na návrší nad chatou, tak zbadajú padať z južného svahu Ďumbiera lavínu.
Pätica lyžiarov vystupuje dolinou, no pre hvizd vetra netušia, že sa na nich rúti biela masa. Prekvapení mladíci nestihnú vôbec zareagovať a miznú v kúdoloch snehu. Lavína sa zastaví po asi 200 metroch na dne Trangošskej doliny. Jediný, koho nezasypalo úplne, je Martin. Išiel asi pätnásť krokov za štvoricou kamarátov. Rýchlo sa spamätá zo šoku a začne sa vyhrabávať z bieleho zajatia. Lekári od chaty ihneď utekajú naspäť do jedálne a organizujú prítomných na záchranu, lebo zbadali zasiahnutú vystupujúcu partiu. O pár minút padá na rovnaké miesto druhá lavína, no menších rozmerov. Personál a hostia narýchlo zbiehajú i lyžujú do Trangošskej muldy, aby zistili, čo sa stalo.
Vidia vysypanú doskovú lavínu z Ďumbierskeho žľabu a približne trojmetrový nános snehu v doline. Martin niečo bľaboce, ale kamarátov nikde nevidí. Všetko je dokonale obalené snehom. Našiel síce trčať tri palice a jednu lyžu, no hľadanie je márne. Blíži sa 15-ta hodina a po lavínisku chaoticky pobehujú pátrači, ktorí majú málo lopát. Viac náradia nestihli v zhone zobrať z chaty. Josefova snúbenica narieka a roní slzy, ktoré jej zamŕzajú na lícach vyštípaných od vetra a mrazu. Chatárka Petrlová prináša horúci čaj pre záchrancov a jednu lopatu, ktorá ostala opretá pri vchode.
Okolo 16.30 h (približne 1.45 h po páde lavíny) konečne nachádzajú prvého neboráka - Otakara. Žiaľ, je bez známok života. Pokrútený a zmrznutý na kameň. Do západu slnka ostáva necelá hodina svetla, preto sa po pol hodine hľadanie končí. Osadenstvo chaty sa mlčky vracia na chatu a v smutnej nálade si vešajú premočené veci okolo krbu a ohrievajú si skrehnuté hnáty. Po výdaji večere, ktorá patrí medzi najsmutnejšie za éry pôsobenia Petrlu pod Ďumbierom, chatár telefonuje na najbližšiu četnícku stanicu a oznamuje nešťastie.
V utorok 5. marca schádza chatár s pomocníkom do Mýta pod Ďumbierom. Dokupuje proviant a zháňa mocných chlapov z Mýta i Bystrej na pátranie po zvyšných obetiach lavíny. Chatníci sa vracajú so zásobami jedla, ktoré tvorí chlieb, slanina, masť a cigarelte Zora. Plus s nimi vystupujú smutnou dolinou prví chlapi z dediny, ktorí mohli ešte v utorok ísť pomáhať. Počas dňa sa nepodarí nájsť nikoho. Nálada na chate je ponurá, lebo všetci vedia, že živého po dvoch dňoch nikoho nevykopú.
V stredu prichádzajú na Štefánikovu chatu četníci z Brezna nad Hronom, aby urobili zápisnicu a zoznam vecí, ktoré zanechali obete v nocľahárni. Najväčším prekvapením je strelná zbraň, ktorú mal v legálnej držbe jeden z neborákov. Hostia večer preberajú, na čo mu bol revolver v zimných horách. Veď medvede ešte spia. Rovnako idú spať aj unavení kopáči, ktorí síce našli v snehu oblečenie i výbavu, ale žiadne nemohúce telá obetí.
Osobné veci a telo prvej obete zviezli sane do podhoria a pátranie pokračuje. Štvrtok okolo 11-tej hodiny konečne nachádzajú druhú obeť a to Josefa so zlomeninou ľavej ruky v ramene a pravej nohy v priehlavku. Vtedy si prítomní uvedomujú, že biela smrť prišla veľmi rýchlo. Smutné je, že ako jediný z partie bol ženatý a doma zanechal polovičnú sirotu. Zakrátko 15 metrov od čela lavíny objavujú ďalšie pokrkvané telo Honzu. Deň bol síce úspešný v hľadaní, no dvadsaťjeden mužov z Mýta a desať chlapov z Bystrej je unavených celodenným pobytom a prekopávaním masy snehu v nehostinnej doline. Počas piatka sa pre nepriaznivé počasie a hroziace ďalšie lavíny rozhodne pátranie pozastaviť. Tridsiatka mužov sa vracia naspäť do tepla rodinného krbu do podhoria. Lenže traja lyžiari už nikdy neuvidia denné svetlo a jeden stále leží pod nánosom smrtonosnej hmoty...
Kedy našli poslednú obeť a čo ostalo pod Ďumbierom po 89 rokoch od tragédie? Dozviete sa v pokračovaní príbehu.
Zdroje fotografií:
- voľná licencia fortepan.hu,
- Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš.
