Ultralemkowyna (LUT) je pomerne mladý poľský ultratrail, so štartom v Krynici a cieľom v Komanczi, čo je neďaleko našich Medzilaboriec. Celá vzdialenosť dvoch miest po poľskej turistickej magistrále je 150 kilometrov a organizátori na nej vytvorili aj niekoľko kratších tratí, aby si každý prišiel na svoje.

Keďže som na LUT silno chcel ísť, tak som sa rozhodol organizátorov osobitne, špeciálne a milo osloviť. No a v ten istý deň mi prišla odpoveď, že v poriadku, berieme ťa. Na 80-ku. Paráda.

Príprava

Tréningy som si upravil na predlžovanie vzdialeností a vynechal rýchlostné zložky. Ešte viac som sa snažil behať do kopcov a v teréne. Mesiac a pol pred LUT som stihol aj 52-kilometrový Pekelný beh v Slovenskom raji, ktorý vyšiel nad očakávania. Už som prestával mať obavu, či to dám, ale naopak, začínal som sa viac a viac tešiť.

Dva týždne pred LUT, po individuálnej 55-ke v Čergove som okresal tréningy na každý druhý deň a nechal telo zregenerovať a nabrať energiu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kúpil som si poriadnu čelovku, veď 80-ka štartuje hodinu po polnoci, čo znamená 5 alebo 6 hodín behu v tme. Aj som si párkrát skúsil nočné behy a zapáčilo sa mi to. Či som išiel sám cez les do Bardejovských kúpeľov, alebo to bolo hromadne s ďalšími lampášnikmi na populárnom Od Tatier k Dunaju.

Beh v tme je totiž úplne iná dimenzia pohybu. Nedá sa vtedy veľmi kochať okolím, oči dovidia len pár krokov dopredu, ale o to hlbšie sa myseľ ponorí do pohybu tela a vlastných nálad a pocitov.

Na registráciu pred behom som musel ísť nakoniec dvakrát. Nevedel som, že organizátori chcú vidieť, čo si oblečiem a že mám všetku povinnú výbavu. Ešteže Krynica je z Bardejova len na skok. Dokúpiť som si musel ešte silikónový pohár, ktorý je veľmi praktickým a ekologickým riešením za hŕbu plastových téglikov. A som zaň vďačný.

Preteky

Na štarte nás bolo nakoniec cez 80 ľudí. V centre nočnej Krynice som si užíval posledné chvíle pred štartom. Pociťoval som kopec našetrenej energie a mravenčenie v žalúdku z nových skúseností, ktoré mali prísť. 81 kilometrov a 3300 výškových metrov z propozícií sľubovali fajne dlhú čiaru na mape i pekné zúbky na traťovom profile.

Prvé kilometre netreba prepáliť, čo pri dlhých tratiach platí trinásťnásobne. Keďže sa viem nechať strhnúť davom, tak som sa držal pre istotu v zadnej skupine bežcov. Na prvom kopci mi to samozrejme nedalo, a tak som začal obiehať. Ale len pomaly.

Zbehy boli celkom náročné, predovšetkým kvôli mazľavému blatu, ktoré bolo na niektorých miestach pekne hlboké a zradné. Na prvých desiatich kilometroch som dvakrát spadol, kým som sa na blato nastavil. Našťastie bez väčšej ujmy. Narazený lakeť som ešte pár kilometrov cítil, ale do rána som naň zabudol.

Na prvú občerstvovačku sme došli v kolónach. Hodinu pred našim behom štartovala 150-ka, kde bolo prihlásených okolo 500 ľudí. Tí samozrejme bežali pomalšie, takže celú nočnú časť som pred sebou videl súvislý rad čeloviek a červených blikačiek, ktoré som mohol obiehať. Úžasné.

Zastávka bola rýchla, cítil som sa ešte plný z neskorej večere, tak som veľa nejedol. Ďalšia zastávka mala byť až ráno niekde v polovici trate.

Druhá štvrtina bola stále fajn, trasy viedli po lesných a poľných cestách, i po asfalte cez dediny. Telo to zvládalo dobre. Pár kilometrov pred druhou občerstvovačkou sa začalo brieždiť. Na poslednú polhodinku som ešte vymenil baterku v čelovke, nech nezakopnem. Začínala prichádzať prvá únava.

Na občerstvovačke mali paradajkovú polievku s ryžou a veľké ohnisko, kde sa dalo trochu vysušiť a ohriať. Len tu nezostať dlhšie, ako telo začne ustávať. Veď pri ohni by sa i zdriemnuť dalo... Ale odolal som.

Tretia štvrtina ešte stále bola fajn. Bežal a skákal som cez močariská. Nemusel som si robiť ťažkú hlavu z udržania si suchých a čistých nôh, boli mokré a zablatené už dávno predtým.

Začínal som cítiť, že svaly v nohách toho začínajú majú dosť. Do kopca sa im ešte chce, ale z kopca to bolo zakaždým ťažšie. Stehná nevládali brzdiť toľké zbehy. Ale ani pustiť nohy pri takej únave voľne, na plnú rýchlosť by nebol dobrý nápad.

Niekde v týchto miestach som stretol jediného Slováka na trati. Prihovoril som sa lekárskej službe, ktorá vizuálne kontrolovala, či sme v poriadku, a keď to človek predo mnou počul, tak spomalil a počkal si ma. Bol to Martin Urbaník, organizátor Štefánik trialu, ako som zistil neskôr. Išiel 150-kilometrovú trať a vyzeral byť celkom spokojný a svieži. Len išiel pomalšie, a tak sme sa po chvíli oddelili a kopol som do vrtule, keďže začínal ďalší kopec.

Poslednú občerstvovačku som minul rýchlo. Veľa jonťáku, nejaké ovocie, magnézium, voda do zásoby a poďho. Vedel som že to bude boj. Do dediny Katy som to ešte zvládal a obiehal pomalších, ale za dedinou nás čakalo stúpanie, kde mi to začali skúsenejší vracať. No nablízku bolo viacero 80-tkárov a videl som, že rozbitý nie som sám.

Nakoniec som to do Chyrowej dobehol v čase tesne pod 12 hodín, čo bolo pre mňa úplne nečakané. A nečakal to ani môj otec, ktorý ma tam nečakal. Vôbec mi to ale neprekážalo, zvalil som sa na zem a užíval si pocity v cieli.

Zhodnotenie

Ultralemkowyna sú výborné preteky s kvalitnou organizáciou, ktorý raz určite budem chcieť zabehnúť celý. Odporúčam ho každému, kto má rád trailové behy bez brutálnych prevýšení a má zvýšenú toleranciu na blato. Kratšie trasy majú 30 a 48 kilometrov, kebyže niekto nechce hneď bežať ultravzdialenosti.

Za zmienku stojí bohatá fotogaléria s veľmi peknými fotkami a videami na stránke Ultralemkowyny, ktorá má tiež svoj podiel na tom, že som sa behu zúčastnil.

Poznámka redakcie:

Preteky dostali pomenovanie podľa regiónu vo Východných Karpatoch na juhovýchode Poľska - Lemkovina (poľsky Łemkowszczyzna; lemkovsky/rusínsky Лемковина), ktorí obývajú/obývali príslušníci rusínskej etnickej skupiny Lemkovia (poľsky Łemkowie; lemkovsky/rusínsky Лемкы).

Autor ilustračných fotografií: Tomáš Trstenský