Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vysoká (760 m)
Vysoká (760 m) Zatvoriť

Beh Behom cez jedenásť malokarpatských sedemstoviek

V dobe, keď som začínal s trailovým behom, dostávam tip na túru, ktorá spája všetky malokarpatské vrchy s nadmorskou výškou nad 700 metrov. Vybehnúť čo i len jeden z nich predstavoval dovtedy vrchol mojich fyzických síl. Podobný výkon iba v turistickom tempe som považoval za absolútne nereálny a vzbudzoval u mňa obdiv a rešpekt. Postupne po jednom navštevujem každý z nich. Niektorý je krajší, iný zas menej. Vzdialenosť medzi nimi je značná, no dnes nadobúda celkom iný rozmer. Rozhodol som sa ich zdolať všetky, naraz a v jednom behu.

Vzdialenosť
55 km
Prevýšenie
+2600 m stúpanie, -2652 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 30.05.2020
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 768 m n. m. Záruby
  • Najnižší bod: 270 m n. m.
Voda
Čermákova lúka, Hubalová, Amonova lúka
Doprava
Trnava (vlak, bus) - Pezinok (vlak, bus)
Pezinok (vlak, bus) - Modra, Zochova chata (bus)
SHOCart mapy
» č.706 Malé Karpaty - Jih (1:25.000)

Trasa

Zochova chata – Veľká homoľa – Zbojnícke – Skalnatá – Čertov kopec – Čmeľok – Javorina – Čermákova lúka – Hubalová – Vysoká – Panské uhliská – sedlo Skalka – Sološnická dolina – Vápenná – Mesačná lúka – Amonova lúka – Mon Repos – pod Čiernou skalou – Veterlín – Čelo – Záruby – Havranica – Smolenický zámok – Smolenice

Prvotný plán počítal so začiatkom v Smoleniciach a s koncom na Zochovej chate, realita prináša opačný scenár. Prvým raňajším vlakom z Trnavy cestujem do Pezinka, kde nastupujem na autobus smerujúci na Zochovu chatu. Cesta je pokojná a ničím nerušená. Vystupujem na známom mieste a ostáva len jediné, odštartovať.

Presne o 5.33 h zapínam hodinky, netradične začínam kratučkým zbehom, kontrolujem pokojnú hladinu jazierka pod zjazdovkou a začínam zbierať prvé výškové metre na prvú zastávku, Veľkú homoľu (709 m). Prechádzam zjazdovku, míňam hvezdáreň a po ľavej ruke mám prírodnú pamiatku Tisové skaly. Netrvá dlho a začínam prvé ostrejšie stúpanie. Na rozhľadňu tentokrát nevystupujem, vyhotovujem prvú fotku a otáčam sa späť.

Po zelenej značke prechádzam cez Vápenku a Zbojnícke, pokračujem niekoľko sto metrov a odbáčam vľavo po lesnej ceste. Cestou idem prvýkrát, a tak to aj dopadlo. Zbieham vľavo o trochu skôr a Skalnatá sa objavuje po pravej ruke značne ďalej. Musím sa vrátiť, napájam sa späť na lesnú cestu a tá ma tentokrát cez vrch Tri kopce správne privádza na červenú značku, smerujúcu na Skalnatú (704 m). Pod hranou začiatku najprudšieho stúpania registrujem vo vysokej tráve pohyb. Jedna, dve, tri, štyri. Nestíham počítať všetky maličké srnky. Vynárajú sa tiež dospeláci, chvíľku ma kontrolujú, otáčajú sa a odbiehajú. Asi jeden z najkrajších zážitkov z bezprostrednej vzdialenosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cez Skalnatú len prebieham a pokračujem smerom k ďalším trom vrchom, ktoré zbieram v poradí Čertov kopec (752 m), Čmelok (737 m) a Javorina (703 m). Nepredstavujú obzvlášť zážitkové miesta, skôr len povinnosť s nízkou mierou atraktivity oproti iným obľúbenejším miestam. V tejto chvíli majú, ale pre mňa rovnaký stupeň dôležitosti.

Presne po dvoch hodinách od štartu, po zdolaní prvých piatich malokarpatských sedemstoviek, sa zastavujem na prvej občerstvovačke, Čermákovej lúke. Napriek tomu, že je 7.30 ráno, niekoľko partií, ktoré tu strávili noc, sú už po budíčku (ak teda niektorí vôbec spali). Zdá sa, že niektorým tiekla z tunajšieho prameňa aj ohnivá voda. Skúšam svoje šťastie, no mne sa ušiel “iba“ osviežujúci variant bez vedľajších efektov. Získavam aj pár pokrikov, všetky sa nesú v pozitívnom duchu a s jemným úsmevom na tvári sa vydávam na ďalšie pokračovanie cesty.

Veľa vody som si nenabral, onedlho ma čaká Hubalová s ďalším výdatným prameňom. Prvá polovička ide mierne do kopca, druhá zas mierne z kopca. Po pravej ruke vidím približovanie sa modrej turistickej značky, čo je znak toho, že som o chvíľku na mieste. Hubalová. Tentokrát zásoby vody tankujem do plna, najbližšie ma čaká prameň o približne 18 kilometrov na Amonovej lúke. Jeden sa nachádza aj na Mesačnej lúke, na dvierkach je však vyryté “Prevariť“, radšej neriskujem a tento prameň vynechávam.

Ak si mám vybrať jeden vrch z pomedzi všetkých jedenástich, na ktorý sa v tento deň najviac teším, je ním Vysoká (760 m). Naposledy sme ju zdolali hneď dvakrát počas Malokarpatskej vertikály na jeseň v roku 2019. V roku 2020 mi ako jediná sedemstovka stále chýba. Po odbočke na Panských uhliskách sa vydávam oproti ďalšiemu náročnejšiemu stúpaniu.

Približne v polovici stúpania dobieham štvoricu turistov. Zdvorilo mi uhýbajú a vraj ma dobehnú dolu kopcom. Na skalnatom hrebeni Vysokej registrujem jeden klasický stan a jeden závesný hojdací “stan“. Obyvateľa v ňom pozdravujem, zdá sa však, že som ho práve zobudil. Pri návrate späť idem radšej pre istotu potichu a dávam pozor, aby som nerušil pokoj a hrejivé slnečné lúče. Opäť stretávam štvoricu turistov, v rýchlosti sa ma pýtajú, kam mám namierené. Informujem ich o svojom zámere. Na oplátku mi vyjadrujú podporu, čo mi dodáva značné množstvo psychických síl, v tomto momente mám za sebou viac ako polovicu zdolaných vrchov.

Po zbehu a miernom stúpaní som opäť spať na Panských uhliskách. Tu odbočujem vľavo po napojení sa na červenú turistickú značku. Popri obore sa o chvíľku dostávam k útvaru Taricové skaly. Pred klesaním si zhotovujem fotku severovýchodnej časti Vysokej. Na tomto mieste som doteraz bol zatiaľ jediný raz a výhľad je tu skutočne nádherný. Na značne technickom úseku neriskujem, zostupujem pomaly a kontrolujem každý krok, do cieľa je stále ďaleko.

Popri Hornom vrchu sa dostávam na sedlo Skalka. Pred klesaním do Sološnickej doliny som na chvíľku stratil červenú značku. Na mieste bolo spadnutých niekoľko stromov a chvíľku mi trvalo, kým som pohľadom našiel nasledujúce značky. Zbieham dolu a napájam sa na krátky asfaltový úsek. Po ľavej strane míňam odbočku na Veľký Petrklín (587 m). V tejto chvíli som celkom rád, že nedorástol do výšky 700+ metrov. Stúpanie na vrch s rozhľadňou však patrí k mojim obľúbeným v Malých Karpatoch.

Pri smerovníku Sološnická dolina dopĺňam tekutiny aj energiu. Paličky, ktoré doteraz tvorili len ozdobu môjho bežeckého batohu, dostávajú konečne priestor pre realizáciu. Jednotlivé pasáže stúpania tak trochu poznám naspamäť. O pár desiatok minút sa teším z výhľadu na Vápennej (752 m). Užívam si tiež chvíľku “sky runningu“, tesne pred tým, ako zbehnem na spomínanú Mesačnú lúku. Odtiaľ je to kúsok na sedlo Uhliská, kde pohľadom kontrolujem modrú značku, ktorú sme len prednedávnom bežali pri okruhu cez Klokoč (661 m). K nemu ma teraz doviedlo krátke stúpanie, na vrchol nevystupujem a pokračujem na miesto ďalšieho občerstvenia, na Amonovu lúku.

Opäť dopĺňam tekutiny na maximálnu úroveň. Zvykol som si používať fľašky pre lepšiu kontrolu aktuálneho stavu. Dnes mám so sebou tri pollitrové so širokým hrdlom, dve mám schované v zadnej časti a jednu, z ktorej pijem vpredu. Potom ich pribežne vymieňam, dnes sa nikam neponáhľam, mám čas na pravidelnú a pokojnú výmenu. Lúčim sa s partičkou mladších chlapcov plniacich úlohu, ktorí na prameni hľadajú indíciu pre ďalšie úspešné hľadanie “asi“ pokladu.

V klesaní na Kubašovú uvoľňujem na užšej časti chodníčka priestor pre horských cyklistov smerujúcich opačným smerom, zároveň sa všetkých snažím slovne povzbudiť. Po krátkom asfaltovom úseku triafam odbočku k Mon Reposu až na druhýkrát. Preskakujem potok, našťastie vodná prekážka sa zaobišla bez problému a zostávam “v suchu“.

Na úseku za Mon Reposom mám slabšiu chvíľku. Má skôr psychologický aspekt, už nejakú dobu som si nepripísal žiadnu ďalšiu sedemstovku. Vychádzam z lesa na otvorený úsek a s tým sa po dlhej dobe objavuje aj moja nasledujúca zastávka – Veterlín (724 m). Vizuálny kontakt má na mňa pozitívny vplyv a o chvíľu som pri smerovníku pod Čiernou skalou. Vystupujem hore, ale len do časti, kde križujem lesnú cestu. Po nej sa vydávam nižšie až k asfaltovej ceste, smerujúcej z Jahodníka.

Dostávam sa do veľkého finále dnešného behu. Záver tvoria dva hrebene, každý s dvomi vrcholmi. Opäť sa dostávajú na scénu paličky. Na Veterlín som zatiaľ nikdy nešiel z tejto strany, vždy len po hrebeni v smere od Čela. Napriek tomu, že som tento úsek bežal niekoľkokrát, nedarí sa mi úspešne trafiť začiatok stúpania na prvýkrát. Kolmé stúpanie mi je povedomé a úzka cestička v medveďom cesnaku s nezameniteľnou vôňou ma vedie presne a neomylne.

Tesne pod vrcholom začínam registrovať nezvyčajný ruch. Miesto, na ktorom som doteraz stretol ľudí len výnimočne, ma prekvapuje solídnym počtom desiatich návštevníkov. Oslovuje ma jeden starší pán a pýta sa, odkiaľ idem a kam mám namierené. Ukazujem smerom na Veľkú homoľu a hovorím o ambícií pozbierať všetky sedemstovky. V tejto chvíli mi zostávajú len posledné tri. Vzápätí ma rovnaký pán vyprevádza ďalšími povzbudivými slovami.

Snažím sa opäť kontrolovať každý krok a dávať pozor na každý došľap. V úzkom prerastenom chodníčku je schovaných množstvo trčiacich kameňov. Keďže sa nachádzam na území národnej prírodnej rezervácie s 5. stupňom ochrany a s charakterom územia Európskeho významu, snažím sa pohybovať len po úzkom chodníčku, ktorý ma onedlho dovedie na ďalší vrch - Čelo (716 m). Medzitým míňam priepasť v sedle, známu tiež ako Veterlínska sonda. Po úspešnom zdolaní Čela, zbieham do sedla Záruby a bez prestávky začínam posledné dnešné výraznejšie stúpenie na najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby (768 m). Pôvodný plán počítal najskôr s odbočením doprava, kde by som získal skalp Havranice (717 m), nakoľko ma netrpezlivo očakávali kolegovia, odbočil som vľavo a vybieham na Záruby. To najvyššie neprišlo na rad ako posledné, ale ako predposledné. Po chvíľke oddychu sa v skupine a turistickom tempe vydávame v ústrety ukončenia dnešného behu na Havranici.

Približne po 7.45 h, 2600 zdolaných výškových metroch a viac ako 50 kilometroch zastavujeme. Posledná, jedenásta, Havranica (717 m). Prežívam svoju malú vnútornú eufóriu z úspešného absolvovania prebehu všetkých malokarpatských sedemstoviek. Emócie nedávam veľmi najavo, ale vo vnútri prežívam veľkú radosť. Marlenka špeciálne pripravená a zabalená na oslavu úspešného absolvovania zostala zabudnutá v batohu. Objavujem ju až po návrate domov. Neprekáža.

Zhodnotenie

V jednej zo smolenických reštaurácií úspešný beh oslavujem nealkoholickým radlerom a vyprážaným syrom s hranolkami a s tatárskou omáčkou. Vychutnávam si zaslúženú odmenu, aj keď nie veľmi zdravú a popri tom si v mysli prehrávam celý beh. Niečo, čo sa mi niekedy zdalo ako absolútne nepredstaviteľné, sa stalo realitou. Na záver môžem snáď len povedať, že beh si veľmi rád zopakujem a napríklad aj z pôvodne plánovanej opačnej strany so štartom v Smoleniciach.

Fotogaléria k článku

Najnovšie