Hochwurzen

Hoci Hochwurzen patrí medzi vrchy tzv. lyžiarskej hojdačky (Schischaukel), teda lanovkami vzájomne poprepájaných kopcov, je spomedzi schladminskej štvorice skôr chudobnejším bratom. Ostatným súrodencom sťažka konkuruje nielen počtom lanoviek či zjazdoviek, ale aj svojou letnou atraktivitou. Kým Reiteralm (1 860 m) zaujme prekrásnymi jazerami a nádherným turistickým okruhom, Planai (1 906 m) návštevníkov láka na detské ihriská v rámci Hopsilandu a cyklistické zjazdové traily a Hauser Kaibling (2 015 m) ponúka zábavky ako water zorbing či viaceré ihriská pre deti, na malý útulný vrchol Hochwurzenu (1 852 m) sa toho nezmestí oveľa viac než dve vrcholové stanice lanoviek, horská chata a skromné ihrisko. Nemožno sa preto čudovať, že tu vsadili na horské motokáry ako lákadlo pre atrakcie chtivých návštevníkov.

Sedemkilometrová šotolinová cesta s približne 730-metrovým prevýšením vedúca od údolnej stanice lanovky na vrchol sa tak počas dňa mení na motokárovú dráhu a pre verejnú dopravu je prístupná až po 17.45 h, kedy lanovka dávno nejazdí a na trati by nemali byť žiadne motokáry. Začiatok leta s dlhými dňami je preto na cyklovýjazd na Hochwurzen úplne ideálny. Cesta nahor od údolnej stanice lanovky Hochwurzen II (pozor, cesta Hochwurzenstraße pre bicykle či autá sa nezačína pri údolnej stanici lanovky Gipfelbahn Hochwurzen, ktorá premáva aj v lete a kde končí motokárová dráha, ale pri údolnej stanici lanovky Hochwurzen II) mi trvala mojím ležérnym, no vytrvalým tempom približne hodinku. Keďže som však vyrážala priamo z ubytovania neďaleko Schladmingu, k Hochwurzenstraße som si pridala ešte krásnu 20-kilometrovú vyhliadkovú trasu, ktorú som si interne nazvala „južný schladminský okruh“. Vedie zo Schladmingu do Preuneggu, zájde do údolia Preuneggtal a cez Rohrmoos sa vráti znova do Schladmingu. Kým na jej prejdenie potrebujem zhruba 2 hodiny, Viktorovi s ľahším bicyklom a silnejšími nohami stačí 1,5 h.

Trasa

Schladming, Hochstraße – Ennsradweg – Pichl – Preunegg – Preuneggtal – Hochwurzenstraße – Hochwurzen – Hochwurzenstraße – Rohrmoos – Schladming – Schladming

Južný schladminský okruh

Bývať kúsok od Schladmingu má množstvo nesporných výhod. Nie je tu síce vždy úplne najdokonalejšia alpská idyla, no prostredie je stále príjemné a pokojné a byť s dieťaťom len pár kilometrov od lanoviek či bazénov, ktoré máme s tamojšou letnou kartou Sommercard zdarma, a zároveň môcť priamo z ubytovania vyrážať na bicykli na množstvo fantastických výletov tiež nie je úplne na zahodenie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po dni strávenom s Luciou na lanovkách a ihriskách, naše dieťa podvečer odovzdávam Viktorovi a z neveľkých výšin „našej“ Hochstraße sa spúšťam k Ennsu, peknej a miestami aj trošku divokej horskej rieke, ktorú takmer od jej prameňa nad mestečkom Flachauwinkl až po jej ústie do Dunaja neďaleko Linzu sprevádza 263-kilometrová cyklotrasa Ennsradweg. Na krátkom úseku, ktorý po nej prechádzam, sa často vinie šťavnatými sýtozelenými lúkami, nad ktorými sa dvíhajú svahy Hochwurzenu a Gasselhöhe z jednej strany a nenápadného predvršia Dachsteinu zo strany druhej. Atmosféru dotvárajú tradičné alpské domčeky, štýlové a upravené rovnako ako okolitá krajina.

Pohodovo, len s nenápadným stúpaním prichádzam k Pichlu, malinkej dedinke vzdialenej len 8 km od Schladmingu, ktorej dominuje hradoidný hotel. Poniže nej, pri Ennse, je tiež príjemné prírodné kúpalisko s jazierkom a skákacím hradom, kde možno odparkovať deti, či iných kúpania chtivých tímových kolegov. V rámci letnej karty Sommercard, ktorá je pre ubytovaných k dispozícii vo väčšine ubytovacích zariadení v Schladmingu a okolí, je vstup na kúpalisko zdarma. Ja však až k jazeru neprídem a kúsok pred ním sa beriem doľava na cestu Preuneggweg, ktorá ma vedie alpsky pôvabnou roztrúsenou osadou Preunegg. Rovnako ako blízky Pichl je od roku 2014 súčasťou Schladmingu.

Hneď úvodom križujem dve lanovky s údolnou stanicou v Preuneggu, ktoré v lete nie sú v prevádzke – momentálne bez kabínok veľmi nenápadnú lanovku Hochwurzen I, ktorá by ma v zime vyviezla na začiatok Hochwurzenstraße, a dvojsedačku Reiteralm I, vyvážajúcu lyžiarov zhruba do polovice Reiteralmu. Teraz však obe ticho oddychujú, na rozdiel odo mňa. Konečne totiž začínam stúpať, a to vcelku slušne. Cesta ma vedie striedavo krásnymi lúkami a lesom. Veľmi rýchlo sa mi začínajú otvárať výhľady najskôr do malebného údolia Ennsu, neskôr aj na postupne vykúkajúci pôsobivý Dachstein. Premávka je tu trochu hustejšia, než mám rada, no našťastie pri hoteli o tri zákruty vyššie áut výrazne ubúda a čoskoro sa vyrovnáva sklon cesty.

Odbočka na Reiteralm

Vchádzam totiž do údolia potoka Preuneggbach, v ktorom sa cesta zarezáva hlboko do hôr. Jej pokračovanie vidím na protiľahlom svahu, len pár stoviek metrov odo mňa, no v skutočnosti ma od miesta delí ešte takmer 5 km. Na začiatku údolia míňam údolnú stanicu kabínkovej lanovky Preunegg Jet, ktorá aj počas leta vyváža návštevníkov na obľúbený Reiteralm. Turistov tam čaká prekrásny a zároveň nenáročný vyhliadkový okruh po vrchoch i jazerách, deti zas ťažko odtrhnúť od mega veľkej nafukovacej trampolíny či plťky na jazierku. Aj mimo prevádzkových hodín lanovky je čarovné miesto dostupné po spoplatnenej ceste Reiteralmstraße (dospelý 6,- €, dieťa 3,- €, držitelia letných kariet Sommercard zdarma) autom aj na bicykli. Pár dní dozadu som práve po danej ceste stúpala vyššie a vyššie s búrkami v pätách, ktoré ma napokon tesne pod Reiteralmom zahnali späť do údolia, kde som záver výletu strávila na lavičke v údolnej stanici lanovky, ukrývajúc sa pred dažďami a čakajúc na odvoz. Aj napriek tomu však Reiteralm považujem za vynikajúci cieľ cyklovýletu s kvalitnou cestou a fantastickými výhľadmi. Hoci ma láka vyšliapať si to tam ešte raz v kľude a až úplne hore, napokon víťazí túžba objavovať nové cesty a vrcholy, a tak pokračujem ďalej údolím Preuneggtal.

Odbočka na Ursprungalm

Údolie je prekrásne. Úhľadné vykosené lúky, hladká cesta a popri nej tradičné gazdovstvá ako koráliky ponavliekané na nitke. Na tomto úseku veľa výškových metrov nenaberiem, v závere údolia ma dokonca čaká krátke klesanie a za ním konečne mostík cez Preuneggbach. Na tomto mieste sa tiež nachádza odbočka na ďalšiu spoplatnenú cestu, tentokrát vedúcu na Ursprungalm. Hoci je mýto pomerne vysoké (auto 19,- €, motorka 10,- €, bicykel 5,- €, jazda autobusom v rámci Sommercard zdarma), ide o ďalšie miesto, ktoré rozhodne stojí za návštevu. Na konci 8,5-kilometrovej cesty, vo výške 1 610 m, sa totiž na krásnej lúčnej plošine pod skalnatými stenami vrchu Steierische Kalkspitze (2 459 m) krčí maličká osada tvorená tradičnými drevenými domčekmi. Miesto je fascinujúce samé o sebe, no je tiež skvelým východiskovým bodom túr na okolité vrchy či k neďalekým jazerám Giglachseen. Peknou výzvou je samotný výjazd na Ursprungalm na bicykli. Od začiatku šotolinová cesta totiž dlho vedie údolím Preuneggtal len s veľmi pozvoľným stúpaním, ktoré na posledných 2,5 km vystrieda slušný stupák s prevýšením 400 m. Úžasný pohľad, ktorý sa na Ursprungalm potom naskytne, tým získa úplne inú hodnotu a krásu.

Ani odbočkou sa dnes nenechám zlákať a odhodlane pokračujem po druhej strane údolia Preuneggtal. Z opäť mierne stúpajúcej cesty si prezerám miesta na opačnej strane, ktorými som pred chvíľou prechádzala. Veľmi rýchlo však môj pohľad zaujme Dachstein, ktorý tvorí perfektnú kulisu k rozprávkovej alpskej krajinke. Pohľad naň ma čochvíľa sprevádza celým nasledujúcim úsekom, na ktorom sa lesné časti striedajú s výhľadovými. Zhruba v mieste, kde sa napojím na väčšiu a civilizovanejšiu Rohrmoosstraße, dosahujem najvyšší bod „južného schladminského okruhu“. Tu sa od neho tiež odpájam a stúpam k údolnej stanici lanovky Hochwurzen II a zároveň začiatku cesty Hochwurzenstraße.

Hochwurzenstraße

Závora pred vstupom na cestu je zatvorená. Ešte raz si pre istotu čítam neďalekú tabuľku, ktorá zakazuje verejnosti vjazd v časoch medzi 8.00 – 17.45 hod. To by nemal byť problém, dnes som vyrazila tak neskoro, že mám skôr obavu, či sa stihnem vrátiť ešte za svetla. Nikde sa však neviem dočítať, čím v prípade potreby nakŕmiť malý automatík pri závore, aby bolo možné vyjsť nahor autom.

Hľadanie informácie vcelku rýchlo vzdávam, radšej sadám na bicykel, závoru obchádzam a začínam z Hochwurzenstraße ukrajovať prvé metre. Už v prvej zákrute si všímam tabuľku s informáciou o nadmorskej výške. To ešte netuším, že takéto tabuľky aj s názvom tej-ktorej serpentíny ma budú sprevádzať na celej trase. Cesta má príjemný sklon a na to, že je od začiatku šotolinová, aj dobrý povrch, takže sa na motokárovú trať napájam čo nevidieť. Prakticky nič sa tým nemení, len kde-tu popri ceste vidno tabuľky upozorňujúce na zjazdujúcich motokáristov a v zákrutách je o čosi viac vydrolených kamienkov.

Stúpanie na Hochwurzen je z menej zaujímavých. Cesta totiž vedie prevažne lesom len s minimom výhľadov. To by síce mohlo prispieť k rýchlejšiemu výjazdu nahor, keďže väčšinu času nie je čo fotiť, no akosi sa dnes neviem naladiť do ideálneho stúpacieho režimu a výnimočne ma ani nenaháňa búrka, takže sa silno teším na každú ďalšiu zákrutu a s napätím očakávam, aká nadmorská výška na nej bude uvedená. Hrám so sebou hru na hádanie prevýšenia od jednej zákruty po druhú. Za 15 serpentín som v nej celkom dobrá.

Záver stúpania je našťastie o čosi zaujímavejší. Najskôr pred sebou vidím vrcholovú stanicu lanovky a zároveň svoj dnešný cieľ a o čosi neskôr, tesne pod vrcholom, ma potešia konečne po dlhom čase pekné výhľady. Ešte posledná zákruta, v ktorej prechádzam popri malebnej dreveničke – len v zime otvorenej reštaurácii Hochwurzen Alm – a už ma čaká iba čerešnička na torte. Po zhruba 1 100 vystúpaných metroch totiž nič nepoteší viac ako síce krátky, no riadny strmák.

Hochwurzen a jeho dva vrcholy

Žiada sa mi napísať, že po jeho zdolaní ma za odmenu čaká úžasné miesto s pohodlnou lavičkou a dych berúcimi výhľadmi, no bola by to len polopravda. Hochwurzen má totiž veľmi skromný vrchol, taký, na ktorý sa zmestí jedna horská chata, dve pod zemou čiastočne zakopané stanice lanoviek a pár lavičiek. Výhľady sú tiež pekné, Dachstein nikdy nesklame, no sú za plotom, takže sadnúť si na lavičku, dať nohy hore a len sa kochať sa tu nekoná. Namiesto toho pobehujem popri plote a hľadám najlepšie miesta na fotenie. Je to celkom fuška, ak tam nemá byť ani kúsok ani jednej lanovky. Vrchol je pre mňa trochu sklamaním, no som aspoň rada, že som si ho mohla preskúmať prv, než sme sa tam s Lucin vyviezli lanovkou. Mám totiž obavu, že maličké ihrisíčko pri chate by ju veľmi dlho nebavilo a nie som si istá, či by ju oveľa viac zaujala lavičková cesta Bankerlweg, čo je 2,5-kilometrová prechádzková trasa po blízkom lese, na ktorej možno stretnúť 25 rôznych lavičiek.

Napokon som však celkom rada, že vrchol neponúka viac lákadiel ani dôvodov, prečo sa na ňom zdržať dlhšie. Vzhľadom na pokročilý čas by som ich totiž musela s ťažkým srdcom odmietnuť. Malý vrcholček Kleine Hochwurzen (1 840 m) za chatou Hochwurzen Alm, ktorú míňam hneď na začiatku zjazdu, si však ujsť nenechám. Bicykel ledabolo odparkujem do kosodreviny a o minútku som hore. Ak by som si chcela na Hochwurzene posedieť, určite by som si vybrala výšinku. Kým vedľajší vrchol je kompletne civilizovaný, olanovkovaný a oplotený, tento si zachováva prírodný charakter. Je tu pár lavičiek, kosodrevina a výhľady. Dachstein je síce čiastočne skrytý za chatou Hochwurzen Hütte, no krajšiu kulisu teraz aj tak vytvárajú siluety vrchov na západe. Skláňajúce sa slnko mi pripomína, že sa neradno dlho kochať, tak len spravím pár fotiek a mastím dole.

Zjazd

Nehodlám sa ničím zdržovať, no po pár metroch zjazdu stretávam v protismere auto, ktoré pri mne zastavuje. Trochu sa bojím, či som niečo neporušila, z minuloročného Großarlu mám skúsenosť, že nie všade si želajú v lese turistov či cyklistov tesne pred západom slnka. Pán sa však len zvedavo pozrie na môj postarší trekingový bicykel v plnej výbave, s blatníkmi, stojanom a brašnou, a opáči, či som hore vyšla na tomto. Nejak si neviem predstaviť, ako inak by som sem toto hebedo o ôsmej večer vytrepala, tak len prikývnem. Pánovi to však stále nedá, tak sa ešte pýta: „Óne štróm?“ „Óne štróm,“ odpovedám. Na elektriku mám ešte času dosť. Pán mi len uznanlivo kývne a frčí hore. Ja sa iba pousmejem a pokračujem v zjazde.

Kombinácia šotolinového povrchu a mojej opatrnosti spôsobuje, že zjazd je z pomalších. Zas mám teda čas odpočítavať serpentíny aj výškové metre. Teraz viem, že na trase sú výhľady vcelku vzácne, tak aspoň pár rýchlo pofotím a čo nevidieť som späť na svojom južnom schladminskom okruhu.

Na asfalte konečne trochu zrýchľujem, no čoskoro vchádzam do Rohrmoosu – časti Schladmingu na úpätí Hochwurzenu, ktorá je obklopená lúkami, – odkiaľ sa znova otvárajú známe výhľady na Dachstein. Tentokrát im sekundujú malebné hotelíky a penzióniky v tradičnom alpskom štýle, takže znova spomaľujem a kochám sa. Vďaka fantastickým výhľadom tu len ťažko nájsť domček, ktorý by neponúkal ubytovanie, či iné služby pre turistov. Prechádzam teda akýmsi horským turistickým strediskom, v ktorom to celkom žije. Pôvodne zvažujem, že by som sa ešte spustila kúsok do údolia Untertal a do Schladmingu sa vrátila popri Talbachu, divokej riečke zarezanej v hlbokom údolí s prekvapivo veľkým vodopádom. Križovatku, kde treba odbočiť, však práve opravujú, a keď sa ma pani organizujúca dopravu nečakane pýta, kam mierim, automaticky poviem, že do Schladmingu, a už sa veziem priamo dole serpentínami Rohrmoosstraße.

Trochu ma zaváhanie mrzí, no už nemám čas vracať sa späť. Rýchlo sa teda prepletiem Schladmingom, podídem jeho obchvat a vyštverám sa na Hochstraße. Ide o veľmi príjemnú, takmer vrstevnicovú cestu s minimálnou premávkou, vinúcu sa lúkami nad Ennsom. Mohla by byť príjemnou výhľadovou alternatívou k cyklotrase Ennsradweg, no jej hlavnou cyklistickou nevýhodou je, že vedie plus-mínus nikam a na záver človeka vypľuje buď v lese, alebo na hlavnej ceste. Teraz mi to však vôbec neprekáža, pretože ma dovedie k nášmu ubytovaniu. Posledné dva kilometre mám teda s výhľadmi na Hochwurzen, z ktorého som len pred chvíľou zliezla.

Zhodnotenie

Hoci Hochwurzen nepatrí medzi najzaujímavejšie, čo okolie Schladmingu ponúka, výšľap naň je veľmi pekným a príjemným výletom. Aj na nedlhej vzdialenosti si možno užiť horskú rieku a malebnú dolinu, nefalšovanú alpskú cestičku vinúcu sa pomedzi tradičné hospodárstva a voňavé lúky, viac než 1000-metrové prevýšenie, vrcholové výhľady a horské mesto. Bonusom je viacero odbočiek k ďalším nádherným miestam, ako sú Reiteralm, Ursprungalm, Obertal či Untertal. Zdá sa síce, že Schladming sa zameriava najmä na cyklistov-zjazdárov, no cyklisti-turisti si tu tiež prídu na svoje.

Poznámka: Keďže po „južnom schladminskom okruhu“ som jazdila často, fotky sú z rôznych dní a rôznych výletov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek