Posledný letný deň pripadol tento rok na polovicu októbra. Už predchádzajúci podvečer som pri prechádzke na Cyklomost slobody, známy aj ako Most Chucka Norrisa, ľutovala, že som tento rok veľa času bicyklu nevenovala. A ak, tak som sa nechala deťmi stresovať na singletrailoch namiesto pohodičkovej jazdy popri vode, napríklad hneď tu na Moravskej cyklotrase.

V sobotu ráno som sa zobudila do krásneho dňa. Bolo teda už skôr dopoludnie a keďže predpovedníky neklamali, rozhodla som sa rovno zrealizovať to, nad čím som večer dumala. Vytiahla som bicykel, zbalila si len náhradné tričko, bundu, jablko a pitnú vodu a vyrazila zo Stupavy do Záhorskej Bystrice a odtiaľ do Devínskej Novej Vsi. Iné jedlo som si nebalila, lebo som včera popri prechádzke zahliadla hneď dva dobre vyzerajúce bufety a predpokladala som, že si dám niečo vonku.

Sledujem žltú cykloznačku. Vedie po vedľajších cestách, s výnimkou krátkeho úseku po ceste 505 medzi Volkswagenom a Bory Mall. Preštrikujem sa Devínskou Novou Vsou. Na Istrijskej ulici odbočím na ulicu, ktorá plynule nadväzuje na Cyklomost slobody. Táto priamka spájajúca Devínsku Novú Ves s rakúskym Slosshofom pulzuje porovnateľnou intenzitou ako Tatranská magistrála z Hrebienka na Zamkovského chatu. Korzujú tu rodinky s malými deťmi na odrážadlách, páriky, korčuliari, cyklisti.

Ťažko si predstaviť túto lokalitu bez mostu, hoci tu stojí len od roku 2012. A ešte ťažšie tak, že namiesto priechodu do susedného štátu končila ulica ostnatým drôtom, „aby lidi z toho socialistického ráje houfně neutíkali" (Zdena Frýbová).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V polovici mostu sa pokochám výhľadmi na obe strany Moravy a potom sa vraciam na slovenskú stranu, ktorou chcem pokračovať proti prúdu Moravy. Ale nie hneď. Najprv sa zastavím vo vonkajšom múzeu železnej opony. Rozprestiera sa na lúke priamo pod mostom. Tabule s informáciami dopĺňa pamätník, ropík a prvky detského ihriska. Trochu bizarné na miesto, kde predtým zomierali ľudia len preto, že chceli žiť podľa svojich predstáv.

Železná opona vznikala na Slovensku postupne od roku 1948. V roku 1951 bol prijatý zákon na ochranu štátnych hraníc. Vytvoril tzv. hraničné pásmo a zakázané pásmo v prihraničných okresoch. Hraničné siahalo 4 – 6 kilometrov od hranice do vnútrozemia, dostať sa doň dalo len so špeciálnym povolením. Vojsť mohli obyvatelia, tí, ktorí ich prišli krátkodobo navštíviť a tí, ktorí tu pracovali. Zakázané pásmo siahalo 1 – 2 kilometre od hranice a vstup doň bol bez písomného povolenie veliteľa pohraničného útvaru striktne zakázaný.

Oponu tvorili tri rady drôtených zátarás, jedna z nich bola napojená na vysoké napätie. Zabrániť občanom v úteku mali aj míny a psy. Pohraničná stráž mohla používať voči neozbrojeným osobám zbrane. Napriek týmto opatreniam sa niektorým ľuďom podarilo utiecť. Prerazili napríklad zátarasu prostredníctvom nákladného auta V3S alebo autobusu Dopravného podniku mesta Bratislava. Posádka mliekarenského auta využila na útek korbu auta a drevený rebrík. Po tomto úteku zvýšili zátarasy o meter a pol.

Na 132 km dlhej slovensko – rakúskej hranici zomrelo podľa Ústavu pamäti národa viac ako 62 osôb, na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR to bolo 280 obyvateľov. Priamo pod mostom je objekt bunkra, ktorý bol súčasťou Československého pohraničného opevnenia, známeho ako Benešova línia. Išlo o sústavu malých pevností a železobetónového opevnenia. Dôvodom boli obavy z ohrozenia zo strany Nemecka. O celú líniu prišlo Československo bez boja po mníchovskom diktáte. Ležala na územiach, ktoré odstúpilo Nemecku a tak sa nikdy nepoužila na obranu krajiny.

Pamätný priestor je spoločným dielom Bratislavského samosprávneho kraja, Ústavu pamäti národa, občianskeho združenia V lepších časoch a Školy úžitkového priemyslu Josefa Vydru.

Sadám na bicykel a vyberám sa po trase EuroVelo 13 Cesta Železnej opony. Vedie od Barentsovho mora na severe až po Čierne more na juhu, prechádza 20 krajinami a s dĺžkou 10 400 km je najdlhšou z trás EuroVelo. Na Slovensku má táto trasa úsek dlhý 90 km, vedie popri riekach Morava a Dunaj.

Červeno značená trasa popri Morave umožňuje občas nazrieť až k rieke a je zároveň aj náučným chodníkom. Prvá z tabúľ, na ktoré naďabím, sa venuje kmeňom kočovných Avarov. V Devínskej Novej Vsi a Záhorskej Bystrici sa našli pohrebiská a sídliská zo 7. až 8. storočia.

Samotná trasa je nenáročná, vedie oddelenou asfaltovou cestou cez rozľahlé lúky. Najprv sú porastené inváznou astrou kopijovitou, ale keď sa blížim k marcheggskému železničnému mostu, lúky sa zmenia na kosené. Kvitnú na nich jesienky. Oblúkovitý most je postavený z bielych kameňov a tehál a je veľmi fotogenický. Po jednokoľajnej trati jazdia vlaky z Devínskej Novej Vsi do Marcheggu. V roku 1848 tadiaľto prišla do Uhorska prvá parná lokomotíva.

Za viaduktom stojí ďalší rad pilierov. Trvalo mi dosť dlho dopátrať sa k tomu, prečo tu stoja takto nefunkčne. Dočítala som sa o tom až vo veľmi dobrom a podrobnom článku Martina Mačangu Tajomná a zabudnutá: Marcheggská spojka.

Piliere sú pozostatkom plánovaného druhého jednokoľajného mostu, ktorý sa však nikdy nedokončil. Počas 1. svetovej vojny sa totiž uskutočňovali po tejto trati (predstavujúcej dôležité západno-východné spojenie Viedeň – Bratislava – Budapešť) mohutné presuny rakúsko-uhorských, ako aj nemeckých jednotiek a kládli pritom na železnicu a jej zamestnancov mimoriadne nároky. Stavba druhého mosta sa zastavila po skončení 1. svetovej vojny, keďže Rakúsko-Uhorsko a dovtedy potrebné prepravné prúdy sa stali minulosťou.

Sadám na bicykel a pokračujem, zastavujúc sa len pri ďalších náučných tabuliach. Sú venované faune nivy Moravy a rybám, ktoré v Morave žijú. Vzácna je napríklad hrebenačka vysoká, kolok veľký a kolok malý. Míňam ďalší bunker a stojím až pri veľkom cykloodpočívadle aj s pumpou. Je to križovatka, na ktorú sa popoludní vrátim a budem z nej pokračovať hore smerom do Stupavy.

Náučná tabuľa hovorí o Devínskom jazere. Jazero ako také neexistuje, je to komplex nivných lúk, ktoré bývajú zaplavované na jar pri vysokom stave Moravy a podzemnej vody, kedy naozaj na chvíľu pôsobia dojmom jazera. Ide o najväčší takýto komplex v strednej Európe, na tomto mieste má šírku tri kilometre, jeho rozloha je 12 kilometrov štvorcových. Z ohrozených druhov rastlín tu rastie plamienok celistvolistý, z vtákov tu hniezdi chriašteľ poľný a severský druh hvizdák veľký. Zalietajú sem aj bociany, ktoré majú početnú kolóniu v korunách dubov v neďalekom Marcheggu.

Zvrtnem sa prudko doľava, trasu spestrí pohľad na močarinku s milým názvom Šrek. Ide o mŕtve rameno a pri vyššom stave vody je vďaka nemu asfaltka pod vodou. Prečítam si ďalšiu náučnú tabuľu o mŕtvych ramenách a onedlho ďalšiu o reguláciách rieky, čoho následkom bolo odrezanie bočných ramien a meandrov, zahĺbenie koryta a pokles hladiny podzemnej vody. Jedinou možnosťou, ako veci zlepšiť, je revitalizácia. Tá je v pláne, bude ju robiť Slovenský vodohospodársky podnik za peniaze z plánu obnovy.

Pokračujem rozľahlými lúkami až k mostu VysoMarch. Mám šťastie, lebo ešte pred pár dňami bol zatvorený kvôli obave z migrantov. Na rozdiel od zvyšku túry som cezeň ešte nešla a nebola som ani v Marcheggu, takže sa vydávam v ústrety objavovaniu. Most otvorili v roku 2022. Pekný okruh cez oba cykomosty popísal Roman Bazin Matkovčík v tomto článku. Niekedy si ho tiež urobím, ale na dnes už mám naplánovaný iný. Na chvíľu sa zastavím pri pamätníku s rakúskou orlicou a pozriem sa do mapy, čo tu vlastne chcem vidieť. Jedna z cyklotrás vedie pomedzi zámok a nejakú ďalšiu zelenú plochu, idem teda tam.

Za zámkom vidím v potoku pilier, o ktorom sa následne z tabule dozviem, že ide o zvyšok mosta. Tabuľa sa nachádza na moste do spomínaného zeleného územia. Jeho názor je WWF-Auenreservat / Naturreservat Marchauen, stránka spolkovej krajiny Dolné Rakúsko to prekladá ako Dolnomoravské luhy. Môže sa sem ísť len popri bicykli, nie na ňom. Vyberám sa teda cestičkou pomedzi dva ploty k pozorovateľni. Bicykel nechávam bez obáv pod rebríkom, keďže som v Rakúsku, a vyštverám sa hore. Zvieratá žiaľ nevidím žiadne, zato na krátkom úseku od zámku až sem hore som prelúskala niekoľko náučných tabúľ. Sčasti sú venované životu bocianov, orlom a ďalším vtákom, ale aj lužnej krajine, cez ktorú vedú tri pešie okruhy.

Okolo zámku sa taktiež nemôže ísť na bicykli, prejdem sa teda popri ňom. Je pekne zrekonštruovaný, dnu sa dá ísť, robia tu aj prehliadky kolónie bocianov, ktorá má byť najväčšia v strednej Európe. Bocianov dnes veľa nevidím, ale sú tu na rôznych pútačoch ako obchodná značka. Rakúšanom netreba vysvetľovať, že príroda nosí do regiónu peniaze. Začína mi škvŕkať v bruchu, ale som nastavená skôr na langoš a kofolu než na posedenie na terase s kávou vedľa zámku a tak pokračujem ďalej.

Idem si ešte obzrieť miestny kostolík, dnu však nejdem, lebo je tam svadba. Uličkami prídem až k hrádzi, kde ma prekvapí zrúcanina Maďarskej brány z 13. storočia. Nejdem hneď naspäť, ale sa ešte preveziem kúsok ďalej po hrádzi Moravy až ku krížu. Potom sa však dvíha vietor a ja mám toho ešte pred sebou dosť, a tak sa cez cyklomost vraciam naspäť. Slnko sa postupne schováva za oblaky, posledný letný deň má už onedlho poslať do zabudnutia front.

Ďalšia časť trasy vedie pomerne nudným lesom. Stromy vytvárajú zelený tunel, v ktorom je šero a komáre. Doteraz som bola prekvapená tým, ako ich bolo málo, ale teraz sa nedá ani zastaviť. Aj tabuľu o ochrane prírody si len odfotím a prečítam neskôr. Niva Moravy je významným vtáčím územím aj mokraďou chránenou medzinárodným Ramsarským dohovorom. Keď prídem k hrádzi, opustím cyklotrasu a vyberám si hrádzu, nech mám viac výhľadov do krajiny. Na trávnatom povrchu je vyšliapaná úzka cyklocestička a tak to ide celkom dobre, no brzdí ma vietor. Napravo sa tiahne hrebeň Malých Karpát s výraznejšou pyramídou Vysokej. Míňam obrovské štrkovisko, podľa ďalšej tabule je ich okolo Vysokej pri Morave 40 hektárov.

Tesne pred obcou je pekná vyhliadka na rieku a domy, ktoré osvetlilo teraz už len občas vykukujúce slnko. Pokochám sa a vydám sa do dedinky, kde očakávam rovnako pekný bufet ako v Devínskej Novej Vsi. Frekvencia spolucyklistov sa síce od Marcheggu znížila takmer na nulu, ale veď som na dôležitej cyklotrase. No chyba, po prebrázdení obce neobjavím nič vábnejšie než zatvorený kostol a tak sa o hlade vydávam na modrú cyklotrasu do Zohora. Možno tam niečo bude. Dovtedy si sadnem na jedinú lavičku pod jediným stromom široko ďaleko, pri Božej muke, a dám si tu svoje jablko s vodou.

V Zohore na prvý pohľad neobjavím nič okrem ďalšieho zatvoreného kostola a keďže denné svetlo už nebude trvať príliš dlho, pokračujem ďalej. Tentoraz po hlavnej ceste, čo nie je veľmi príjemné. Prekrižujem ešte hlavnejšiu a s úľavou pokračujem rovno ďalej. Úľava bola trocha predčasná, lebo prechádzam okolo smradľavej skládky, kade-tade sú odpadky, jamy v ceste sú vystužené tehlami. Najškaredší dnešný úsek, no aspoň tu nie sú autá. Na križovatke pred Devínskym Jazerom odbočím na žltú cyklotrasu do Stupavy. Na mape vyzerá neškodne, ale čaká ma stúpanie, do ktorého sa mi teda už fakt nechce. V agátovom lesíku je už aj celkom prítmie.

Po vjazde do Stupavy opustím cyklotrasu a idem cez koľaje bývalej trate, ktorá viedla do Devínskeho Jazera. Ešte si ju pamätám. Po vyradení z premávky ju železnice prekvapivo rýchlo demontovali. Vytrhali koľaje na trati aj v priestore bývalej stanice. Ostala len chátrajúca staničná budova. Pri každým rokom zväčšujúcich sa ranných kolónach by sa táto trať s prestupom na hlavnú stanicu teraz možno hodila.

V Stupave už nie je núdza o jedlo. Počas večere výlet hodnotím ako perfektný a robím si cyklopredsavzatia na najbližšiu jar.

Fotogaléria k článku

+35 ďalších fotiek