Zhliadol som 9 filmov (slovenských aj zahraničných), jedno rozprávanie dvoch horolezcov o expedícii Karakoram 2008 a jeden workshop o prežití v prírode.

Sobotnajšie premietanie začalo filmíkom slovenskej výroby – France 2008. Jednoduchý názov, ktorý môže skrývať veľa zaujímavého. Mne osobne sa však film zdal veľmi nezaujímavý. Film o pár lyžiaroch a snowboardistoch začína melancholickou „moody“ (náladovou) hudbou, s pohľadmi na krajinku (roztrasená kamera, nulová kompozícia). Potom stredná sekcia, masívne podporená hudbou Lords Of the Boards (Guano Apes – hymna snowborďákov), natáčané priamo z „lyží“ či snowboardu protagonistu, ktorý mal v zábere spolulyžujúcich súputnikov. 3 - 4 minúty bezduchého oblúkovania na svahu. No a potom opäť „moody“ hudba, a roztrasené zábery krajinky. Na konci filmu ešte „fór“ o snowborďákovi, ktorému ušla fošňa spod nôh a naháňal ju dolu kopcom. Titulky nám oznámili, že fošnák fošnu chytil. Až pod kopcom. Toto bol jediný moment filmu, keď som sa bavil.

Obával som sa, že v tomto štýle „alternatívneho“ horského umenia bude celé sobotňajšie premietanie. Hneď druhý filmík v poradí ma upokojil a celkom navnadil na ostatné kúsky.

Druhý film Tandem nám priblížil snaženie Mariána Ligdu o zoskok z oblakov. Marián je statočným užívateľom invalidného vozíka, a teda tandemový zoskok padákom bol určite pocitovo znásobený. Film ma od začiatku chytil hudbou, kamerou a štýlom, a to som ešte netušil, že hlavná postava bude bohovsky statočná. Marián z lietadla skočil, diváci si s ním zalietali vďaka kamere na ruke „inštruktora“ a bezpečne sme všetci pristáli na zemi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Potom nasledovali filmy, ktoré opisovať nebudem, niektoré boli menej, iné viac zaujímavé. Mne osobne trošku prekážalo, že boli akoby umelo naťahované. Pozerať sa 30 minút na úsilie lezcov, kajakárov a slacklinerov je nad moje sily. Film by mal mať príbeh, pointu, alebo aspoň dokumentárnu výpovednú hodnotu. Filmy ma bavili prvých 10 minút, potom to bolo to isté. V prípade vodákov a slacklinerov by mohlo byť pochopiteľné, že nejde o „môj“ šport, a preto ma filmy nebavili. Pokiaľ tým bude niekto argumentovať, prijmem. Ale našli sa aj filmy o lezení, napríklad China Climb, poľský film o lezení vo vápencových skalách Číny. Film mal neuveriteľných 44 minút a napriek neustálemu skalolezeniu (výkony boli fajn) som od prvej tretiny takmer zaspával.

Vo filmoch o slacklineroch a vodákoch v úžasných perejách Nórska či Nového Zélandu som si našiel, tak ako určite každý divák, veľa krásnej prírody, úžasných výkonov a skvelých kúskov športovcov, aké v živote nedokážem. Obávam sa ale, že mi päť minút úžasu k veľmi dobrému polhodinovému filmu nestačí.

Ako výnimku beriem film o expedícii Karakoram 2008, ku ktorej sme mali premietanie fotiek spojené s výkladom dvoch trenčianskych horolezcov, Gabriela Čmárika a Viliama Šujana. Film mal všetko pekne zadelené, bolo tam príprava, balenie, cestovanie, táborenie, lezenie, mixy, ľad, skaly, nadávky, vykonávanie potreby horolezca a dokonca improvizované ošetrovanie pár zranení (napr. mačkou preseknuté lýtko Andreja Kolárika, ošetrovanie horolezca po škaredom páde a vytrhávanie zubu kombinačkami!). Pri takých momentoch sa človek zamyslí. Keď sa v Himalájach stane niečo vážne, poistenie na zásah horskej služby vám nepomôže. Tam totiž žiadna nie je.

Workshopu o prežití by som rád venoval jednu kapitolku, aj keď nebudem písať dlho. Neviem, ako si predstavovali prežitie ostatní účastníci, ale ja som čakal niečo „akčnejšie“, prípadne poučnejšie. Prednášal nám profesor fyziky z pražskej fakulty Ladislav Siegr. Pán Siegr sa snažil byť v pár prípadoch nasilu vtipný, čo mu snáď aj vychádzalo. No workshop sa zmenil na prednášanie fyziky. Dozvedel som sa veľa „potrebných“ vecí, ako napríklad, že keď nemáte teplo, bezpečie, spánok, jedlo a vodu, že môžete zomrieť. Potom nám boli ukázané 3 spôsoby, ako založiť oheň (zápalky, zapaľovač a ocieľka s vatou). Bolo nám povedané, že pokiaľ pijete dlho morskú vodu, že zomriete. Tak isto sa to týka aj destilovanej vody, či vody zo snehu a ľadovcov. Ako jediné pozitívum vnímam ukážky, ako získať vodu (pomocou igelitu, ktorým obalíte strom atď, aj keď nejde o nič prevratné, čo som ešte nečítal). No a dozvedeli sme sa ešte to, že na bezpečie potrebujete nosiť nôž, že spacák nehreje, že teplo si vytvárame my, že termoska bohovsky drží teplo a že keď nemáme zmrznúť, treba sa dobre obliecť. Kto tieto veci nevedel, nech dvihne ruku. Pošlem ho do skautu na dva mesiace a bude vedieť ešte viac. Osobne viac odporúčam pozerávať Beara Gryllsa, alebo Ray´s Bushcraft, určite vám to dá poučnejšie vedomosti.

Poďme k vyhodnoteniu filmov.Porota vyberala z 13 nominovaných filmov troch výhercov. Ako kritéria sa hodnotili dobrodružstvo, adrenalín, športový výkon, celkový dojem z filmu, kamera, strih, réžia a dramaturgia.

3. miesto získal už mnou spomínaný film Tandem, SR 2008, 7 minút, od režiséra Jakuba Freya. Porota ohodnotila tento film na základe témy, pútavého dramatického spracovania a kamery.

2. miesto patrí filmu Rovníkové Horizonty, réžia Ján Kostolanský, SR 2008, 18 minút. Je o potulkách troch trenčianskych cestovateľov etiópskymi chotármi. Tento film som nevidel, porota oznámila výber druhého miesta na základe zaujatia jednoduchým a zaujímavým dokumentárnym prístupom. Snáď filmu pomohol aj fakt, že v názve niesol nosné meno festivalu Horyzonty :).

1. miesto partí filmu Air free, réžia Ctibora Bley, SR 2008, 10 minút. Film o partii freediverov zo Slovakia Freedive Teamu, z ktorých niekoľkí majú úspech aj vo svete. Freediving je vodný (či skôr podvodný) šport, doslova preložené: voľné potápanie – čiže potápanie na nádych. Film získal cenu kvôli celkovej atmosfére, spojeniu výtvarnosti s hudbou, a aj na základe najlepšieho športového výkonu.

HoryZonty bol festival dobrodružných filmov. Väčšinou sa na plátne objavili športy, ktoré majú menej či viac spoločného s horami, kopcami, a teda aj veľa spoločného s témou, kde sa väčšina protagonistov driape do výšky. Je zaujímavé, že hlavnú výhru festivalu horských filmov vyhral film, kde športovci, miesto toho, aby sa ako my ostatní šplhali k oblakom, majú cieľ ísť hlbšie a hlbšie.

Viac o festivale a programe nájdete na www.horyzonty.sk.

Interview s Ctiborou Bley

Čo Ti napadlo posielať film o freedivingu práve na festival dobrodružných filmov? Viem, že freediving je dobrodružstvo, ale väčšina filmov na festivale bola v kategórii "horské".

Tento ročník bola aj kategória "Magické hlbiny", kam zaradili aj potápanie, tak sme si v tíme povedali, prečo nie. Nápad navyše prišiel aj od jedného skvelého horolezca z Trenčína, Fera Šimka, ktorý začal s nami trénovať.

Pomohlo Ti to, že pracuješ v produkčnej firme, nakrútiť film lepšie?

To, že robím pre produkčnú firmu, nemalo žiadny vplyv, lebo nie som členom štábu a teda nerobím priamo na výrobe. Strihala som filmík tak, aby to malo "atmošku", dôležitú úlohu zohral výber hudby. Chcela som ľuďom ukázať, ako sa my cítime pod vodou a aké je úžasné byť v úplne inom svete.

Myslíš, že k výhre prispelo aj to, ze pri väčšine filmov na tomto festivale sa niekto štverá hore, a váš film mal opačný smer?

Myslím, ze pri výhre nehralo úlohu, z akého prostredia film je, ale to sa treba opýtať poroty, ktorá rozhodovala.

Ako sa cítiš, keď si vyhrala? Je to prekvapenie?

Prekvapenie je to veľké, vôbec som to nečakala a je to veľmi príjmné, teším sa ako malé decko.

Čo spravíš s výhrou?

Užijem si ju, pôjdem sa tuuuulať...

Akým športom sa venuješ okrem freedivingu?

Mountainbiking, rafting, kaňoning a tanec.

Titulná fotografia - www.horyzonty.sk