Svet

Potulky Čiernou Horou II.

09. 12. 2008
Prvé dva dni nášho putovania územím Čiernej Hory sme strávili v hornatej oblasti NP Durmitor. Hoci tretí deň Durmitor opúšťame, hornatých oblastí si ešte užijeme dostatočne. A nie je to len fráza - hory tvoria až 80% rozlohy Čiernej Hory, takže aj keď sa len presúvame územím Čiernej hory smerom k moru, stále máme pocit, že sme vysoko v kopcoch.

Tretí deň teda balíme stany, pričom obloha je ako vymetená, nikde ani mráčka, ide ma poraziť. My sa ale musíme presunúť ďalej. Zo Žabljaku sa vraciame k mostu cez Taru zažívajúc krásny moment mora oblakov v údoli Tary. Fotodokumentácia sa však nepodarila, predsa len cez sklo autobusu sa nefotí najvhodnejšie. Mierime na Mojkovac, čiže na juh. 44 km sa vezieme proti prúdu rieky Tara a výhľady su úžasné, divoký kaňon povedľa cesty sa ukazuje v plnej kráse.

Biogradska Gora

Kúsok od Mojkovaca začína národný park Biogradska Gora v pohorí Bjelašica, náš ďalší cieľ. NP má rozlohu 5400 ha, z čoho 80% tvoria lesy. Zaujímavé ale je, že bol jedným z prvých národných parkov v Európe, vyhlásili ho už v roku 1878, práve kvôli výnimočne zachovalému lesnému spoločenstvu. Do parku sa platí vstupné, my ho máme zaplatené cestovkou, ale malo by sa pohybovať v rozmedzí 1-2€. Okrem mnohých endemitov - áno, rastlinkári sa tu vyblbnú - je Biogradska Gora známa aj kvôli šiestim ľadovcovým jazerám a mne je hneď ľúto, že na túto krásnu oblasť máme len dve hodinky, pričom stíhame len prechádzku okolo Biogradského jazera. Nevadí, je sa naozaj čím kochať. Malebné pohľady na jazero striedajú výhľady na hrebeň Bjelašice, občas prechádzame ako keby parkovým chodníkom, pričom stačí chvíľka a máme pocit, že sme naozaj v “pralesoidnom” území. Okolie chodníkov zdobia machy a papradie, následne vystriedané mokradiami okolo jazera, takže hopkáme po drevených lávkach, pripomínajúcich mi Plitvické jazerá. Môj pohľad sa často opiera o odlesnený trávnatý hrebeň Bjelašice s výškou cez 2000 m, ktorým vedie krásna hrebeňovka plná salašov, chájd, oviec a romantických zákutí. Hneď si sľubujem, že na tieto miesta sa určite v budúcnosti vrátim.

Monastýr Morača

Po Biogradskej Gore prcháme autobusom smer more. Cesta vedie množstvom tunelov, ktoré prerývajú Čiernu Horu ako ementál a ja si hovorím, že kam sa hrabe hornatosťou Slovensko. Kúsok za Kolašínom opúšťame kaňon Tary a vchádzame do kaňonu rieky Morača. O malú chvíľu stojíme pri kláštore - monastýre Morača, vypínajúceho sa nad rovnomennou riekou, založenom už v 13.st., v ktorom doteraz žijú mnísi, a preto je prístupná len jeho časť. Víta nás krásne upravená záhrada kláštora, plná kvitnúcich ibištekov, dozrievajúceho hrozna a na naše prekvapenie aj kiwi. Hotový raj v pustatine. Nastáva ale trošku problém s miestnymi, ktorí po nás chcú vstupné, aj keď od iných ľudí nepýtajú nič, asi cítia príležitosť, keďže sme veľká skupina. Trošku nepríjemné, ale prehĺtame slinu horkosti a snažíme sa aspoň čo najviac pokochať. Veď kláštor, jeho okolie, či kláštorné ikony za to stoja.

K moru

Z monastýru Morača vedie naša cesta kaňonom Morača k hlavnému mestu Podgorica. Kaňon je úchvatný, rieka je zarezaná hlboko v skalnom údolí a nad tým vysoko v kopcoch železničné viadukty – paráda! Hlavné mesto samo o sebe nie je veľmi turisticky zaujímavé, takže aj my ho míňame a mierime k moru, k mestečku Petrovac na Moru, ktoré sa na 5 dní stane našim prechodným domovom. Hoci je k pobrežiu vybudovaný tunel popod hory, nás autobus vezie vyhliadkovejšou trasou cez kopce, pričom sa zasa nevieme vynadívať, aká je celá Čierna Hora hornatá. A snáď ani nemusím opisovať krásny moment, keď sme prekonali hranicu hôr a hlboko pod nami sa zjavilo - more. To aj mne, čo slanú vodu extra nemusím, srdiečko zapišťalo..

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cestou do Cetinje

Štvrtý deň poznávania sa nesie v duchu hlášky "Nie je dôležité, či je zážitok pozitívny, alebo negatívny – hlavne, že je silný". Vysvetlím neskôr, prečo sa táto hláška tak ujala.
V tento deň boli na pláne len dve miesta, ale obe stáli naozaj za to. Prvým bolo niekdajšie hlavné mesto Cetinje a druhým Ostrožský monastýr. Cesta z Petrovaca do Cetinje trvá približne hodinku. Čiastočne lemuje morské pobrežie. Prechádzame okolo exluzívneho polostrova Svaty Štefan, kde samozrejme zastavujeme na fotopauzu a všetci cvakáme ako diví. Veď pre plážových vyvaľačov je toto stelesenie ich sna a zároveň je Svaty Štefan jedným z najznámejších a vyhľadávaných turistických cieľov. Troška je ale škoda, že sa celý polostrov zmenil na hotelový komplex a aktuálne sa vraj prerába pre nejakého arabského šejka. Kedysi bol totiž verejnosti prístupný.

Cetinje – niekdajšie hlavné mesto

Serpentínami s výhľadmi na Budvanskú riviéru prechádzame cez hory a o chvíľu už zastavujeme v meste Cetinje. Toto v súčasnosti ospalé mestečko ležiace vo výške 670 m na hraniciach NP Lovčen má za sebou bohatú históriu a doteraz ho Čiernohorci považujú za svoje hlavné mesto, aj keď oficiálne je hlavným mestom Podgorica. Dlhých 500 rokov totiž hlavným mestom Cetinje bolo. Nebudem rozoberať históriu, ktorá sa dá nájsť kdekoľvek na internete, dôležité je, že v tomto malom mestečku je čo pozerať. Zastavujeme na centrálnom parkovisku neďaleko ruín starého kláštora, popri ktorých prejdeme k Cetinjskému kláštoru, ktorý je stále funkčný. V kláštore platia klasické opatrenia, je potrebné mať zahalené ramená a nohavice aspoň pod kolená. Jedinci, ktorí nespĺňajú podmienky, sa halia do bielych hábitov. Neviem, prečo mi pripomínajú mix gospelovej a rockovej kapely. Prehliadame si kaplnku kláštora, kde je ruka Jána Krstiteľa. Vraj. Potom nás člen kláštora sprevádza múzeom plným starých rukopisov a typického kláštorného oblečenia (vstup 2 eurá), hovoriac po rusky, takže spolucestujúci, ktorí si este pamätajú ruštinu, sa snažia prekladať. Vďaka im za to. V Cetinje sa tiež nachádza obrovská plastická mapa Čiernej Hory. My na ňu nazeráme len cez okienko, ale vyzerá úžasne. Naozaj samé hory.

Nasleduje rozchod. Ja s Lenkou si vyberáme z bohatej ponuky múzeí a pamiatok. Národné múzeum, konkrétne časť, kde sa nachádza Umelecká galéria. Múzeá sídlia v paláci zvanom Vladin dom (Vládny dom). Nie som nadšenec ani znalec umenia, ale bola som celkom spokojná. Veľká časť obrazov zachytáva balkánsky vidiek a tradičný spôsob života Čiernohorcov. Najväčšou hviezdou je celosvetovo scestovaná ikona Bogorodica Filermosa. Nie som však natoľko znalec, aby som ju dokázala fundovane zhodnotiť. Po múzeu prechádzame mestečkom. Kocháme sa historickými budovami, v ktorých kedysi sídlili veľvyslanectvá všetkých možných štátov a ja si skúšam predstaviť, aké to tu muselo byť, keď mestom pulzoval život hlavného mesta.

Ostrožský monastýr

Z Cetinje mierime smerom na Podgoricu, aby sme potom zabočili na mesto Nikšic. Približne v polovici cesty medzi Danilovgradom a Nikšicom je totiž spomínaný Ostrožský monastýr, známy svojou neobvyklou polohou a časťou kláštora priamo v skalnej stene. V tomto momente sa začína odvíjať spomínaný príbeh silného zážitku. Ako sa blížime k monastýru, tak obloha naberá čoraz viac olovenú farbu. Áno, ideme do búrky. Úplne tŕpnem, neznášam búrky. Za chvílu to začína byť celkom masaker, strašne fúka, blesky lietajú všade naokolo a aby toho nebolo málo, tak sa spustí aj krúpová smršť. So strachom pozerám, čo sa vonku deje a premýšľam, aký veľký krúp je schopný rozbiť sklo na autobuse. Aby toho nebolo málo, tak posledných 8 km cesty vedie úzkou kľukatou cestičkou, kde občas aj dve autá majú problém vyhnúť sa navzájom, nieto dva autobusy. Je to naozaj zážitok, sedím pri okne a vidím tie priepasti, okolo ktorých natesno prechádzame. Obrubníky na ceste žiadne, všade krúpová smršť, padáky, no proste sila. Obdivujem našich šoférov. Keď sme konečne na parkovisku, tak už neprší, všade je ale bielo. V sandálkach a kraťasoch vyzeráme komicky, ale nie sme sami. Je potrebné zdolať ešte pár výškových metrov a zákrut, kým sa dostaneme úplne ku kláštoru, ale to už ideme po vlastných. Prekvapuje ma, aké je tu kvantum ľudí, Cetinje, aj keď je cestovateľsky atraktívne, bolo úplne mŕtve. Až keď prichádzame hore, tak zisťujem, prečo tie davy - Ostrožský monastýr je totiž silným pútnickým miestom. Nie je tu len kláštor, ale aj ubytovňa pre pútnikov. Začína opäť liať, tak sa radšej schovávame.

A teraz prichádza ten silný zážitok! Trošku prestáva pršať, a tak nám náš sprievodca Jindra hovorí, nech sa ideme pozrieť hore na kláštornú terasu, je z nej vraj perfektný výhľad. Máme ale pocit, že tam vedie jednosmerka, kde stojí veľa ľudí. Keď ale máme spoznávať kultúru, tak úplne, so všetkým! Pár z nás sa teda rozhodne, že sa postavíme do radu a uvidíme, na čo to vlastne domáci veriaci tak vystávajú. Zároveň som v šoku. Babky predo mnou vyťahujú z tašiek do obrovského košíka takmer všetko - od ponožiek po nápoje, dokonca aj peniaze. O chvíľu dojde mních, vyprázdni kôš a ďalšia babka smelo nakladá svoj obsah tašky... Kríza. Pripomenulo mi to babky u nás napríkla v oblasti Terchovej, ktoré sú schopné zaniesť do kostola celý dôchodok, a potom zvyšok mesiaca živoriť. No comment.

Ako sa rad pomaly hýbe, tak sa dostávame do vnútra budovy. Postupne pomaly prichádzame na koniec, až do miestnosti, kde sedí mních. Až potom som si prečítala v sprievodcovi, že to stráži ostatky zakladateľa kláštora. Opäť vraj. No, dôležité je, že domáci sa cestou k ostatkom modlia, bozkávajúc pritom všetko rad za radom - dvere, kríže, obrazy - na infekciu ideálne, nezaprie sa vo mne časť mikrobiológa. My samozrejme nič nebozkávame, len sa ticho rozhliadame okolo seba, a práve v tom momente zdvihne mních hlavu, vidí, že nic modliaceho nepraktizujeme, berie do ruky drevený kríž a - cap každého z nás krížom po ústach. Som tak v šoku, ze nestačím ani nejako protestovať. Veru zvláštny spôsob prevracania na ich vieru. Možno by niekto z vás zaprotestoval, že sme tam nemali čo robiť, ale kláštor je turistickým miestom, tieto priestory boli verejnosti prístupné, tak by možno mali obyvatelia kláštora chápať, že si ich chce turista pozrieť, aj keď nie je zrovna vyznávačom danej cirkvi. Však ticho a pokora boli u nás samozrejmosťou. Potom sa samozrejme dostávame aj na spomínanú terasu, na ktorú to šlo aj bez tejto peripétie, ale to sme si všimli samozrejme až keď bolo po všetkom. Nevadí. Škoda, že vám nemôžem sprostredkovať výhľad, ktorý tam bol, bolo totiž zakázané fotiť.

Tak aj takéto môže byť spoznávanie Čiernej Hory. Pestré, zaujímavé, trpiace, ba až šokujúce. Ale takto to má byť. Veď aká by to bola krajina bez jej ľudí. Oni sú jej hlavnou súčasťou a dotvárajú ju. Vďaka nim ostáva stále živá a vy si máte potom časom na čo spomínať.

www.stazeibogaze.info – Cestami i necestami (turistický sprievodcami balkánskymi horami)
Mapy balkánskych pohorí

Fórum 9 príspevkov
Potulky Čiernou Horou II. 09/06/09 15:44 9 príspevkov
Najnovšie články
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Basecamp Špeciál s tipmi na túry vo Vysokých a Západných Tatrách Turistická sezóna sezóna vo Vysokých a Západných Tatrách už začala. Množstvo turistických chodníkov, ktoré boli sedem mesiacov uzatvorené, je opäť k dispozícii návštevníkom. V ... » viac včera Soňa Mäkká Basecamp
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Rada Geocaching a turistika Chcete mať počas svojich výletov do prírody aj iný cieľ alebo motiváciu, ako len vyjsť na vrchol? Ak odpovedáte áno, tak mám pre vás odpoveď. Geocaching a turistika majú k sebe veľmi blízko. Táto skvelá hra nám spestruje … » celý článok 16/03/21 Andrea Morongová Začíname
Túra Veľký Radzim s deťmi Začiatok leta 2020 trávime v Dobšinej. Každý deň si užívame krásnu prírodu na pomedzí NP Slovenský raj a Slovenského rudohoria – výlety, kešky, jaskyne... Po dovolenke sa zhodujeme, ... » viac 11/02/21 Andrea Morongová Revúcka vrchovina
Túra Na Naturfreudehaus Knofeleben cez Mittagstein V roku 2020 som kvôli pandémii nevymýšľala takmer žiadne turistické výlety mimo Slovensko. Veď sa ani poriadne nedalo. Keď sa zamyslím, tak také výlety boli do susedného Rakúska len ... » viac 02/02/21 Andrea Morongová Svet
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Potulky Čiernou Horou II. 09/06/09 15:44 9 príspevkov
0.45 (0.22)