Vstupujem do katedrálového ticha petržalskej stanice, vonku za sklom sa vo vlhkej hmle šmýkajú posledné nočné taxíky. K "Erlebniszugu" na prvý perón ma to stále podvedome ťahá cez bočné dvere a spletitý priestor pasovej kontroly. Rok po Schengene už kontrolu netreba a dnes prvýkrát ani dvojaké peniaze. Všetky ponúkané silvestre som včera zavrhol - „je mi nanič, chcem sa dať dokopy, len spať a čítať si a spať“. No s prvými ohňostrojmi mi prebliklo: to sa ale dá kvalitne aj v kupé, všakže? A novoročná prechádzka na čerstvom vzduchu určite nezaškodí. Sedem minút pred siedmou sa vlak do Semmeringu pohýňa, v ňom sedemdesiatsedem najnáruživejších lyžiarov mesta a ja.

Semmeringbahn

Po dvoch hodinách dvíham pohľad od knihy a záverečný úsek cesty strávim s nosom na okne. Zázračne sa vyčasilo, ale najmä – čaká ma vyhliadková jazda železničným úsekom Semmeringbahn, ktorý je ako technická pamiatka zapísaný v listine svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Táto prvá horská železnica Európy bola vybudovaná v priebehu šiestich rokov v polovici 19. storočia bez použitia železa a ocele, aby spojila Gloggnitz s Mürzzuschlagom a tým aj Viedeň s Terstom. Na úseku 40 kilometrov prekonáva prevýšenie 457 metrov, aj za pomoci 15 tunelov, 16 viaduktov (vrátane poschodového Kalte Rinne) a vyše stovky mostov.

Výhľad na trať a okolitú krajinu – do hlbokých dolín a hore na zasnežené vrcholky predhoria Álp je úchvatný. Pre ďalšie generácie cestujúcich týmto hlavným severo-južným ťahom však bude vzácnejší. V roku 2012 sa majú začať práce na razení trojrúrového tunela, ktorý spojí obe mestá a výrazne urýchli prepravu na úseku, ktorý zatiaľ umožňuje maximálnu traťovú rýchlosť len 80km/h. Estetický zážitok z cestovania tak nahradí časová úspora.

Po červenej zo Spitalu

Pred desiatou konečne vystupujem v stanici Spital am Semmering a vzápätí nachádzam za traťovým podchodom smerovky dvoch značených chodníkov. Zelenú trasu Semmering-Bahnwanderweg s piktogramom lokomotívy si nechávam na cyklovýjazd niekedy nabudúce a volím červenú Kampalpeweg. Tá ma vyvedie pomedzi posledné domy tichého mestečka do lesa, kde už pokračuje zvážnicou. Viacero domov pripomína skôr zámočky, postavené v “smokoveckom” štýle akiste niekedy na začiatku minulého storočia. Ponad ich strechy sa nad vrcholkami smrekov v závere doliny črtajú nie veľmi výrazné bralá. Práve na výhľad z nich som dnes zvedavý. A na to, čo uvidím za nimi, samozrejme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Trasa nesmeruje k svojmu cieľu priamo, ale širokým oblúkom lesnými cestami. Výšku naberám rýchlo vďaka početným spojkám, vedúcim kolmo hore cez les, na ďalšiu z vyššie položených ciest. Chodník sa dá mnohokrát len tušiť, ale značenie je lepšie, ako som čakal. Po ceste dokonca natrafíte na pár drevených tabuliek, na ktorých sa vyhral rezbár. Snehu je stále viac, obúvam preto návleky a sledujem jedinú staršiu snežnicovú stopu predo mnou. Dĺžka krokov mi pasuje len na Yetiho.

Na polceste sa osviežujem pri pekne upravenom prameni s názvom Franziska-quelle. Povyše prameňa už smrekový les začína rednúť a objavujú sa prvé výhľady na Spital a lyžiarsky kopec Stuhleck oproti. Posledná fáza výstupu je už v znamení súboja kondičky s výškou snehovej pokrývky. Úsek, ktorý by bol v lete celkom nenáročný, mi riadne dáva do tela.

Planina Kampalpe

Záverečný príkry výšvih ma odmeňuje zistením, že už niet kam stúpať. Na typický vrchol to ale nevyzerá. Stojím totiž na okraji rozľahlej zvlnenej lúky, z veľkej časti obkolesenej lesom. Stači však podísť k odlesneným častiam okraja a nie je núdza o jedinečné výhľady. Pár minút si ale doprajem na vydýchanie a vnímanie atmosféry. Nízke zimné slniečko šteklí svojimi lúčmi vrcholky smrekov a panenský sneh na planine. Smerom do stredu bielej poľany posiela zubaté tiene stromov. Je tu vskutku slávnostné ticho, bezvetrie a pokoj. Lúkou sa tiahne len jediná lyžiarska stopa. Niet sa čo čudovať, lyžiari aj skialpinisti majú v blízkom okolí množstvo ešte atraktívnejších a najmä dostupnejších terénov.

Najviac ma ťahá výhľad na sever a západ, kde tuším atraktívnu panorámu alpských dvojtisícoviek. Po prebrodení vedľajšej lúky sa dostávam na vyfúkanú krustu. Konečne chodím bez námahy a hlavne – výrazné biele masívy Raxalpe a Schneeberg mám ako na dlani. Výhľad ďalej na západ znemožňuje zalesnený hrebienok, ktorým alpa pokračuje. Na východe púta pozornosť Sonnwendstein s vysielačom a akýmisi ďalšími stavbami na vrchole (ktorý je zhruba v rovnakej výške ako ja – 1523m) a Hirschenkogel. Sever za Hohe Wand je utopený v inverzii, Slovensko tak zostáva v nedohľadne. Nevadí, fotím to, čo vidno a teším sa zo zimy, slnka a konečne aj z obedu. Po ňom ešte skúšam podísť ďalej po hrebienku na kótu Windmantel (1535m) za výhľadmi ďalej na západ. Les tu však len hustne, jeho hranica je v tejto oblasti niekde okolo 1700 m n.m. nad morom.

Obraciam sa teda na ústup a prieskum náhornej plošinky ukončujem na južných, slnkom zaliatych skalách. Na jednej z nich je osadený trojmetrový kovový kríž a nechýba ani kovová schránka s vrcholovou knihou. Vyhrievam sa na skale a ešte chvíľu si vychutnávam pohľady najmä na Stuhleck a sympatický hrebeň oproti. Vybieha od neho juhozápadným smerom a určite by stál za lyžiarsku túru. Niekde v oblasti kóty Geiereckalm sa pokojným tempom točí pätica veterných turbín a z večerne zahmleného údolia Murztal sa ozýva len piskot a klepot vlakov.

To mi pripomína, že do odchodu toho môjho mi zostáva už len necelá hodinka a mal by som sa náhlivejšie zbierať na zostup. Oblúkom po značke by som to vo vysokom snehu určite nestíhal a tak hľadám vytipované priamejšie trasy. Prvé dva žľaby ale hrozia oddeľujúcou sa snehovou masou, našťastie tretí je lavínkou už dávnejšie vymietnutý. Vďaka tomu ním expresne zbieham vyše sedemsto výškových metrov a čaká ma druhá etapa povianočného čítania v sviatočnom Erlebniszugu.