Trasa

Petržalka Incheba – colnica Berg – Berg – Kőnigswarte – Rohrwiese – Teichberg – vodáreň nad Hundsheimom – Weisses Kreuz – Hainburg an der Dounau

Keďže slnko už od rána pražilo, nasadzujem nový klobúk a vykračujem z domu odhodlaný dnes dôjsť až tam, kam som si zaumienil. Pomedzi rodinné domy prechádzam k bývalej budove Pohraničnej stráže a potom povedľa výpadovky na Hainburg k polorozpadnutej colnici. Dosť divne vítame prichádzajúcich cudzincov. Ale aspoň sú pripravení na to, čo ich tu čaká. Za colnicou idem poobdivovať jachty. Už roky tu stoja zdanlivo tie isté a čakajú na vysokú vodu, alebo nového majiteľa? Povedľa plotu prichádzam ku schodíkom a schádzam nimi na cestu vedúcu poliami rovno do Bergu. Zajace si tu veselo hopkajú a mne sa núka pohľad cez pole na Kőnigswarte. Na ľavej strane v poli sa objavuje betónová kocka s nadpisom v azbuke a skomolene v nemčine – Proezd zakryt – Die Durchfart ist gespert! Pozostatok minulosti. Pod brezami na pravej strane je pomníček Arne Karssonovi.
Na ľavej strane po pár metroch míňam oplotenú rekreačnú zónu s jazerom, ktoré je však vidno až z kopca. Na pravej strane v poli sú dotiahnuté inžinierske siete. Žeby výstavba pre bohatých Bratislavčanov?

Rýchlo prechádzam Bergom a stúpam od Tureckého kríža po ceste označenej snáď všetkými farbami. Od kaplnky Petra a Pavla je pekný výhľad na Bratislavu. Prechádzam na druhú stranu cesty a fotím si panorámu Bergu s jazerom, vinohradmi, kostolom a morom veterných elektrární. O pár metrov ďalej je kúsok od cesty vodáreň Bergu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Žltá značka sa odpája vľavo, no ja pokračujem po ceste až k rozhľadni. Napodiv som tu sám. Vystupujem hore a teším sa na tie úžasné výhľady do šíreho okolia. Vyťahujem ďalekohľad a predovšetkým študujem, kade ísť na Hundsheimer Kogel. Keď som sa nabažil výhľadov, schádzam dolu a na lavičke konám letné úpravy. Po prvý krát v tomto roku kráčam v krátkych nohaviciach a tričku. Povedľa oplotenia sa vyberám dolu kopcom po zelenej značke. Začínajú sa objavovať prvé posedy a veru som ich za deň videl toľko, že poľovníkom tu neprekĺzne ani myš. Kopcom proti mne tlačí celá spotená, ale vzorne cyklisticky oblečená pani bicykel. Ako sa mi ľahko kráča. Prichádzam k oploteniu obory a smerovník ma informuje, že vľavo je to na Berg a vpravo na Wolfsthal. Preto idem po preliezke cez oplotenie a rovno. Okolo lesnej cesty sú kopy nachystaného dreva, krmelce a zrazu sa pomedzi stromy začne valiť stádo laní. Ak ich nebolo sto, tak ani jedna. To som ešte nezažil. Ohromený cvakám spúšťou a blahorečím 10-násobný zoom. Keď sa spamätám z ohromenia, pokračujem lesom ďalej.

Prichádzam k „drevenému stanu“. Asi slúži na pozorovanie zveriny, alebo na uskladnenie krmiva. Schádzam dolu kopcom a na moje prekvapenie, stojím na ceste a podľa mňa mimo obory. Ale kde som prešiel cez plot? Malým údolím stúpam hore k budove. Zaujali ma odvodňovacie jarčeky, ktoré ústia do malých jazierok. Evidentne je to robené pre zver. Čím som bližšie k budove, tým viac cítim zápach diviakov. Je to tu celé rozryté, v ohrade akoby boli chlievy. Neviem, čo to má byť, ale radšej idem preč, ako stretnúť starú s malými. Popri oploteniu prídem k preliezke, kde som pred týždňom preliezal a po ceste došiel do Wolfsthalu. Dnes preliezam opačne a po pár desiatkach metrov stojím pod posedom na lesnej ceste. Pre zmenu sa rozhodnem ísť po nej a nie lesom. Pomaly sa krúti a stúpa k malému kameňolomu. Vo svahu sú dvere a tak nakúkam. Dnu sú plesnivé burgyne. Pravdepodobne kŕmenie pre zver. Napokon vychádzam z lesa na lúky nad Hundsheimom a naskytuje sa mi prekrásny pohľad na pár krúžiacich myšiakov a paraglajdistu. Po minulo-týždňovom pilotovi vetroňa ďalší človek, ktorý sa cíti voľný ako vták. Než prídem ku krížu, pristáva na lúke okolo vodárne.

Sadám si na lavičku a dávam si obedňajšiu pauzu. Potom vykračujem po žltej hore k Weisses Kreuz. Je tu smerovník na Gipfel, Hainburg a Teichtal. Idem dolu kopcom popri potôčiku a rozvoniavajúcom medveďom cesnaku. Uprostred lesa ma zaujme polorozpadnutá budova. Sú v nej schody, ktoré sa po chvíli lomia doľava a v svetle blesku vidím dolu zamurovaný otvor. Žeby atómový kryt? Ešte pár desiatok metrov a vychádzam v Hainburgu na ceste vedúcej rovno k veľkej veži, popod ktorú ide cesta na Viedeň. Na pravej strane sa vypína Hainburgský hrad a pod ním futbalové ihrisko obsadené rozdžavotanou omladinou. Míňam bývalé kasárne cisára Marka Aurélia, popod vežu vchádzam do mestečka. Na námestí si pozriem ešte budovu radnice a ponáhľam sa na zastávku MHD č.901. Autobus práve prichádza od Bratislavy, po chvíľke ďalší. V pohode dochádzam popod vstupnú bránu do mesta k čínskej reštaurácii, kde je zastávka autobusu a kde už stojí dav Bratislavčanov. Všetci sa v pohode vmestíme do dvoch autobusov. Po dlhej dobe blahorečím vedeniu DPB.

Vrelo odporúčam tieto dve nenáročné túry každému, kto chce byť sám v lese neďaleko civilizácie.

Predcházajúci diel