O krajine


Štajersko má dejiny typické pre strednú Európu. Presúvalo sa z jednej koruny do druhej a naostatok ho politici po I. svetovej roztrhali v záujme svetovej bezpečnosti. Časť Štajerska, označovaná ako dolné pripadlo po r. 1919 Juhoslávii - dnešné Slovinsko. Predchádzajúci záujem o sympatický nenápadný národ Slovincov ich krajinu, kultúrnu a príbuzenskú blízkosť k spolkovej krajine Rakúska vo mne vzbudila ešte väčšiu zvedavosť.

Südsteiermark sa často označuje aj ako štajerské Toskánsko. Je to oblasť mierne zvlnenej pahorkatiny, hraničiacej s alpskou hradbou na západe a čiastočne na severe (Koralpe, Gleinalpe), na východe s lenivo dvíhajúcim sa terénom Burgenlandu, v blízkosti Panónskej nížiny a z juhu horstvami Possruck (slovinsky Kozjak), Slovenske gorice a tokom rieky Dráva. Za týmto dravým tokom sa už vypína Pohorje. Od Grazu rozkrajuje krajinu na dve polovičky údolie rieky Mur. Doslova mixér klímy Panónie, vlhkosti Stredomoria a blízkych Álp, špecifického geologického podložia, štajerskej húževnatosti vytvorili z tejto časti Rakúska jedinečný kraj, ktorý okamžite zaujme každého prišelca. Každý vyšší kopec alebo ktorákoľvek z rozhľadní ponúka nevšedný pohľad na rozparcelovaný kultúrny kopaničiarsky kraj alebo zasnežené vrcholce blízkych Álp. Celá oblasť je popretkávaná turistickými chodníkmi, vedie tu niekoľko medzinárodných turistických trás, cyklomagistrál a vínnych ciest.

Possruck

Z Viedne je to do najjužnejšej časti rakúskeho Štajerska asi 2,5 hodiny diaľnicou (smer Graz). Pred veľkonočnými sviatkami sme mali namierené k dedinke Leutschach, ktorá je známa aj svojím pôvodne gotickým kostol a v blízkom okolí aj hradom Trautenburg. V miestnom Spare je možné zakúpiť si turistickú alebo cykloturistickú mapu a doplniť poživeň. Nad Leutchachom sa vypína pohorie Possruck s najvyšším vrchom Klementkogel (1052 m n. m.). Tento horský hrebeň tvorí aj hranicu so Slovinskou republikou.

Possruck je súčasťou Lavanttalských Álp, ktoré ležia v Rakúsku a malou časťou zasahujú do Slovinska. Táto časť Álp je veľká horská sústava zložená z niekoľkých horských skupín. Predpokladám, že v zmiešaných lesoch Possrucku (väčšinou smrek, potom buk, javor, miestami aj jedlý gaštan) žijú už takmer domestikované zveri a temer žiadni predátori. V okolí sme nezaregistrovali hotely alebo penzióny, s výnimkou jedného kempu. Všetko tu vychytávajú miestni sedliaci so svojimi bauerhofmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Neviem, či to bola v našom prípade náhoda alebo bežné pravidlo - s ubytovaním aj s pohostinnosťou a prístupom osadenstva statku neďaleko mlynu Oberguess sme boli nadmieru spokojní. Náš pán domáci – skromný sympaťák s výzorom spisovateľa ochotne odpovedal na naše zvedavé otázky, poradil, kam by sme mohli na túru a poučil o histórii kraja. Ubytoval nás v malej dreveničke za kopcom pri dvoch malých rybníkoch. Povedal, že susedné pozemky v Slovinsku patrili jeho rodine ešte za C. a K. monarchie a po páde železnej opony na nich opäť hospodári. Odporúčal nám výstup na Ostry vruh s pekným kostolíkom Sv. Duh (Kirche zum Heilige Geist) v Possrucku.

Pri najbližšom rybníčku, ktorých bolo v okolí niekoľko, sme sa pred cestou posilnili a vydali sa vinicami na cestu. Nad vinohradmi často vidieť klapotez, veľký drevený veterný mlyn, ktorý je akýmsi znakom krajiny. Pôvodne slúžil svojim klepotaním ako strašidlo na vtáky. V juhovýchodnej časti Rakúska je okolo 3000 hektárov viničov. Pestujú sa tu zvláštne druhy hrozna a nachádza sa tu aj najvyššie položený vinohrad Európy, ktorý dosahuje nadmorskú výšku 600 metrov. Typickým pre túto oblasť je aj pestovanie chmelu a tekvíc, z ktorých tu lisujú známy Kernol.

Trasa

Oberguess – Spitzmühle - Heiligengeistsklamm - Ostry vruh – osada Srsen – Kreinz - Oberguess

Roklinou

Všetky usadlosti sú starostlivo udržiavané a všade v okolí badať štedré dotácie Európskej únie. Jedinými opustenými budovami tu sú strážnice so zdvihnutými závorami na bývalých hraničných priechodoch. V teplej polovici apríla sa tunajšia flóra práve začala prebúdzať. Fantázia mi nemusela pracovať naplno, aby som si vedel predstaviť ako v tomto kraji vyzerá explózia farieb koncom mája alebo počas babieho leta. Miestnou križovatkou turistických chodníkov je Spitzmühle. Vedie sem cesta od Leutschachu s pokračovaním až na Ostry vruh. Nachádza sa tu parkovisko, na ktorom už bolo odstavených niekoľko „medveďov“ a bavorákov s nemeckými značkami.

Chodníky sú veľmi dobre značené. Je dostatok smerovníkov. Ale pozor! Všetky sú jednofarebne značené - červenou farbou. Vyrazili sme po značke roklinou Heiligengeistsklamm. Horský potok vymodeloval hlboké koryto, niečo na spôsob rokliny v Slovenskom raji, ale s oveľa nižšou náročnosťou a bez rebríkov. Po snehu už síce nebolo ani chýru, ale zima tu musela byť tuhá, pretože množstvo snehu spôsobilo menšiu lavínu, ktorá strhla veľa stromov a chodník bol miestami zatarasený, za čo sa na začiatku rokliny miestna správa oznamom zdvorilo ospravedlňovala.

Prechádzkovým tempom sme preskakovali potok a stúpali po skalách vedľa bystriny asi 80 minút. Je tu umiestnených niekoľko tabúľ náučného chodníka, zameraného na miestny národopis, flóru a faunu. Napríklad na zbytky vodných mlynov natrafíte takmer pri každom väčšom potoku. Roklina končí tesne pod vysokohorským lazom v nadmorskej výške cca 750 m n. m. Na obrovskej pokosenej lúke sa neďaleko pásla v obore akási zverina. Výhľady sa ponúkali náramné nielen na kostolík na Ostrom vruhu, ale aj na kopaničiarsku krajinu s vinohradmi hlboko pod nami.

Asi po 30 minutách sme prekročili hranicu označenú mohutným hraničným kameňom s vytesaným nápisom „St. Germain, 10 sept. 1919“ – teda, aby každý vedel, že čo. Tunajšia slovinská osada má niekoľko pekne upravených domov, obchod, krčmu, školu, cintorín a samozrejme kaplnku a kostolík Sv. Duha s hradbami. Kostol s nádherným barokovým oltárom sa čnie nad dedinou vo výške 903 m n. m. ako hradisko. Pochádza zo 17. storočia, kedy tu zrejme tento kraj zažíval populačný boom a hospodársky rozkvet. Prechádza tadiaľto turistická cesta „Kirchen und Linden“ (Kostoly a lipy). Na množstve okolitých vrchov sa nachádzajú malé kostolíky s farnosťami, ktoré tu v minulosti civilizovali miestnych horalov. Každý väčší laz má svoj svätostánok s lipkami a s národnostne zmiešaným cintorínom. Niečo ako slovinské sudety.

V tunajšej útulnej a čistej reštike, v ktorej na nás dýchol duch juhoslovanského socializmu, sme sa občerstvili dobrou kávičkou a šli sme ďalej. Pod kostolnými schodmi, hneď naľavo od pomníka bývalej miestnej organizácie KPJ, vedie ďalej do slovinského vnútrozemia lesná dobre upravená cesta. Na rozdiel od rakúskych osád, slovinské nie sú pospájané kvalitnými asfaltkami. Zvedavosť ako vyzerá slovinská časť Štajerska nás hnala ďalej a po 20 minútach sme nad menším statkom narazili na pasienky s nízkou trávou a širokým výhľadom na meandre mohutnej Drávy, hlboko pod nami, slovinský masív Pohorja a zasnežené štíty Karavanken a Koralpen.

Gazdovská večera

Pozdĺž hranice vedie ďalšia diaľková turistická cesta „Der Grenz – Panoramaweg“. Pop Ostrym vruhom sa tiahne z lazu na laz a človek niekedy čumiac na okolitú prírodu stráca prehľad, či naňho breše slovinský orech alebo štajerský. Kopaničiari majú obľubu v koníčkoch a v zapadajúcom slnku si pripadáte ako súčasť veľkého gýča. Všetko je vzorne upravené, pasienky pokosené, jablone zastrihnuté, prežúvajúce kravy nažraté. Za celé dva dni, ktoré sme strávili v tomto kraji, som však videl maximálne len 2-3 ľudí, ktorí manuálne pracovali. Vôbec nechápem, kedy to všetko stíhajú, keď nerobia ani v pracovný deň.

Asi po 6 hodinách cesty sme cez vrch Krainz (750 m n. m.) pozdĺž hraníc dorazili do „nášho“ bauerhofu. Domáci pán nás privítal na dvore a vysvetľoval, že všetko je pripravené a ak máme hlad, nevtieravo pozýval na večeru. Praženicu na tekvicovom oleji s tekvicovými jadierkami a domácu klobásu s chrenom sme spláchli výborným miestnym muškátom. S posledným sústom sme sa rozdelili s Kirou, ktorá pribehla od búdy a sadla si vedľa nás na lavicu, keď zacítila čosi na šporáku v kuchyni a neskôr sa nazbieralo aj pár starých štamgastov.

Po večeri sme sa rozlúčili aj so srdečnou domácou pani, ktorá nás upozornila na fajnovú hruškovicu, čo nás čaká v bare na chate. Len čo sme zložili veci, sadli sme pred chatku do kresiel a vychutnávali si rajský pokoj, ticho, žblnkot rybníka a tuhú pálenku. Bol apríl, takže komáre neotravovali, ale v nadmorskej výške 600 m n. m. ani so štamperlíkom pri rybníku dlho nevydržíte.

Na druhý deň sme sa rozhodli pre menší výjazd do Slovinska. Hlbokými dolinami sme sa po celkom kvalitnej horskej ceste dostali až k rieke Dráve a ďalej údolím na horský priesmyk Radlpass nad mestom Radlje. Tu sa pohorie Possruck dotýka predhoria Koralpen. Nachádza sa tu bývalý hraničný priechod a samozrejme križovatka mnohých turistických ciest. My sme sa vybrali po hrebeni smerom na východ, ale o tom až niekedy nabudúce.

Použité zdroje:
Wikipedia
Südsteieriches Weinland – turistická mapa od vydavateľstva Kompass
a ďalšie webové stránky