Hiking.sk HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Príbeh

Jasnovidec

19. 06. 2009
Tak mi treba. Nemal som machrovať, že budem dostatočne rýchly a že partiu určite v Jasove dobehnem. „Len sa nebojte“, vyťahoval som sa. „Než sa vy ráno vyhrabete z tábora, budem pri vás a potom už pôjdeme spolu.“ Mali sme samozrejme aj krízový plán, ktorý hovoril o tom, že ak ráno do deviatej nebudem na určenom mieste, tak nečakajú, vyrážajú po značke ďalej a ja ich musím jednoducho dobehnúť.

Mal som to vypočítané veľmi dobre. Len som nepočítal s tým, že železnice môj plán nepoznajú a tak sme 2,5 hodiny stáli kvôli bohviečomu na trati. No a samozrejme, že mi všetky ostatné spoje utiekli a do Jasova som sa dostal až niekedy popoludní. Hrešil som ako pohan, očami tlačil vlak aj autobus a nenávidel každého, kto nás zdržoval nákupom lístkov, či hlúpym nastupovaním a vystupovaním, ale nepomáhalo to. Ani som nevysadol v Jasove z autobusu, len som mrkol do mapy a rovno som pokračoval do Medzeva, aby som si skrátil vzdialenosť od kamarátov.

V Medzeve som šuchol do bruška jedno veľmi rýchle štartovacie pivko a vyrazil som ako kopcov na stíhačku. Plán bol jednoduchý. Po žltej vystúpiť do sedla na Krížnej poľane, potom po modrej do Hačavského sedla a zasa žltou na Osadník. No a tu sa už budem stále držať červenej. Veril som, že keď zapnem, tak bandu dobehnem na tom úžasnom táborisku pri prameni Zimná voda za kopcom Orlia studňa. Na táborisku, na ktoré máme všetci tú úžasnú spomienku. Tak kde inde by asi zostali spať?

Najprv bola žltá celkom fajn. Upaľoval som cestou okolo akéhosi jazierka a bolo mi dobre. Ale potom prišlo stúpanie do sedla Špičiak a do sedla Krížna poľana a ja som mal jazyk až na košieľke a moja presedená kancelárska riť a tvarohové nohy len tak kvílili od námahy. Batoh vážil asi metrák, srdce sa tak rozbehlo, že ma takmer opustilo. Zrelý do Vyšných Hágov a nie na vander. Jednoducho som nevládal. Veď to poznáte. Prvý deň a plný batoh a kondícia kdesi inde, než slušný človek povie. Veľmi zlá kombinácia. A tak som funel, prskal, potil sa, hrešil, až napokon som bol hore. Na rázcestí v sedle Krížna poľana nebola od kamarátov žiadna značka a tak bolo jasné, že to zobrali spodom cez Hačavu, aby si dali nejaké to tulácke pivko v krčme. Hahá, potešil som sa, tu vás isto dobehnem. Určite sa tam zdržia, pomyslel som si. A ja ich pekne predbehnem a ako nič budem machrovať, že ich už hodiny čakám na Osadníku. Lenže ďalší rázcestník bol v Hačavskom sedle a tam som už odkaz od bandy našiel. Tajný zápis na značke hovoril o dátume a čase, kedy tadiaľto prešli a mne bolo jasné, že už nemám nárok na to, aby som ich do večera predbehol. Ále čo, vravel som si, isto budú nocovať pri Zimnej vode.

A tak som celkom v pohode stúpal a stúpal a večer začínal tmavnúť ako čučoriedkové oné, až zrazu bola skoro tma. Našťastie bolo jasno, mesiac tak na trištvrte a hviezdy ako majáky, takže som celkom dobre videl. Len som sa trochu bál medveďov. V Hačavskom sedle, povedal mi miestny hubár, bola v poslednom čase často k videniu medvedica aj s deckami a to veru nie je žiadna sranda. Ale na druhej strane to človeka zasa popoženie a dodá mu sily. Pospevujúc a popiskujúc som vyšiel už za tmy na Osadník a už som už ani nehľadal odkaz na rázcestníku. Jednak mi lampáš svietil ako zbor svätojánskych mušiek po fláme a jednak bolo aj bez odkazu všetko jasné. Náhradné batérie som mal v batohu, lenže, kto by to v noci menil, no nie? A tak som klesal chodníkom a zasa stúpal na Orliu studňu a keď som schádzal dolu, zacítil som dym. Hurá, už ich mám, pomyslel som si. Chodník vyšiel na lúku a ja som zabočil vpravo, kde asi 100 metrov od chodníka bolo to nádherné táborisko pri prameni Zimná voda. Dôverne som ho poznal a dodnes naň s láskou spomínam. Ved práve tam sme kedysi dávno stretli našu malú Amazonku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po chvíli som už videl oheň a pri ohni posedávala celá partia. Ejha, lenže akosi ich je veľa. To sa ku nim musela pridať ešte nejaká banda. Potichu sa blížim a špekulujem, čo im vyvediem, ale čím som bližšie, tým som viacej zmätený. To predsa nie je moja partia, to je niekto cudzí. Asi dvanásť ľudí sedí pri ohni a baví sa. Nuž čo, vravím si, dvanásť, to je ako mesiačikov, tak sa pridám a budem predstierať, že som mesiac československo-sovietskeho priateľstva. Ďalej už aj tak nemôžem ísť, tak to skúsim. Nenápadne zakašlem, aby ma zaregistrovali a potom vstúpim do svetla. Banda je zjavne prekvapená, ale nie vyľakaná. Pekne pozdravím a slušne sa popýtam, či ma zoberú do kruhu k ohňu. Nuž, kto by vyhnal pútnika. A tak si najprv naplním z prameňa tú naozaj zimnú vodu a potom si sadám, ochkajúc a vzdychajúc a trošku sa nakŕmim. Veru už som bol už riadne hladný. Ponúkli mi čaj a tak si dávam toho skvelého sladučkého čaju a únava pomaly uteká cez nohy kamsi do zeme a ja ožívam.

Obzerám si spoločníkov. Tri celkom peknučké mladé dievčatá a zvyšok chalani, no a pár dospelákov asi v mojom veku. Podľa reči východniari. Dávame sa do reči, smejeme sa a aj hlt pálenky sa nájde. A potom ten jeden dospelák hovorí druhému: „Počúvaj, ty jasnovidec, keď si taký úžasný, ako hovoríš, tak niečo predpovedz aj nášmu hosťovi.“ To akože mne. Bradáč Tibor, tak sa volal, hovorí: „Ja neviem nič predpovedať, veď som ti to už hovoril, ja viem iba pozerať do minulosti." Fíha, vravím si v duchu, to je odvaha také niečo povedať. Budúcnosť sa dá okecať, to ti nikto nedokáže, že sa to stane alebo nie. Ale minulosť? A keď Tibor súhlasí, presadám si vedľa neho a už mu aj strkám svoju ľavú ruku. Partia trochu stíchne. Tibor šuchoce s mohutnou bradou o košeľu, vrtí mi s rukou, aby dostal do nej trochu svetla od ohňa a potom začne: “No, jedináčik nie si. Si z troch detí, dvaja chalani a sestra, však?“ Len kývnem, že áno a hovorím si: "Toto sa mu podarilo." „Sestra je najstaršia a ty si prostredný.“ Zasa kývnem, ale už s rešpektom. Pozerám do svojej dlane, kdeže je to tam len napísané, ale Tibor mi len prstom chodí po dlani a hľadí do hviezd. „No pokračuj“, vyzývajú ho kamaráti. A Tibor skloní hlavu a pomaly pokračuje. „Aj ty máš tri deti, ale všetky sú dcéry. Vidím tu akési dve nejasné svadby, ale žiadnu manželku. Takže si asi dvakrát rozvedený.“ Ojojój, toto už je naozaj trefa, to predsa nemôže byť na dlani. Všetci na mňa pozerajú, že či je to pravda a ja, lebo chcem byť férový, len prikývnem, ale už mi to až tak úplne jedno nie je. „Mám pokračovať?“, pýta sa Tibor a partia s radosťou žiada prídavok. No vidieť, že sa naozaj bavia. Nechcem byť sraľo a tak akoby nič sa pridávam k väčšine. A Tibor zasa čaruje: „Že si Záhorák, je jasné aj z reči. Ale nie vždy si bol na Záhorí. Tri, či štyri roky si bol niekde preč, na horách či čo, niekde v kopcoch. Daj sem aj tú druhú ruku a povedz nám či to je pravda.“ Priznávam, že som štyri roky robil na horskej chate a banda pri ohni je vo vytržení. Lenže horšie je to so mnou. Tvárim sa, že sa nič nedeje, ale už to so mnou veru lomcuje. Nikdy som neveril na takéto veci, som tvrdý materialista a teraz som konfrontovaný ako malý chlapec. Tibor mi drží obidve ruky a pozerá do dlaní. Trochu sa mi robí po ramenách husia koža, ale to môže byť aj od nočného chladu. „Nejaké vzdelanie máš, ale vysokú nie, aj čosi tu také je. Možno že si začal a nedokončil? Je to tak?“ Len prikývnem a okolo ohňa je jasot. Nechápem, čomu sa tak rehocú. A ešte k tomu na môj účet. „Si kozorožec, nie si muzikant, ale na niečo hrať vieš. Gitara alebo harmonika? Nie, harmonika nie, skôr gitara. Zdravie celkom v poriadku, ale občas problémy s trávením. Asi nervozita z práce. A vidím tu aj nejaký úraz, zlomená ruka alebo skôr noha. Nemám pravdu?“ Pomaly vyťahujem ruky z Tiborových dlaní a hlavou mi víria myšlienky. To predsa nie je možné. Toto predsa nemôže byť napísané v mojich dlaniach. Lenže odkiaľ by to ten chlap vedel. Partia sa rehoce nad mojimi rozpakmi, ja si uhýbam z fľaše a podávam ju Tiborovi. Tibor si glgne a pozerá mlčky do ohňa. Mrknem očkom na neho a čosi vidím. Veď on sa v tej hustej a dlhej brade uškľabuje. A banda sa takmer váľa od smiechu nad mojím zdesením. Tak tu nie je niečo v poriadku. Vravím si, že sa vtiahnem kdesi bokom do spacáku a pekne si to rozmyslím, keď tu Tibor povie: „No a ešte ti poviem niečo. V škole si sedel v druhej lavici pri stene a mal si prvé džínsy v triede.“ A to sa už Tibor vyslovene rehoce a ja sa točím na kolená, chytám ho pod krk a kričím: „Kto si, ty čert jeden, kto si? Ja ti dám také veštenie, až sa poserieš. Priznaj sa kto si, veď ja žiadneho Tibora nepoznám.“

Teraz sa už celá banda zvíja od smiechu, baby krížia nohy, aby sa nepocikali a chalanom tečú slzy. Už sa rehoce aj Tibor a mne sa zdá, že ten rehot je mi nejako povedomý. Kde som ho len počul? „Tak ty ma, Boro, už nepoznáš?“, vyráža ťažko zo seba, „Veď som sedel tri roky na strednej za tebou.“ „Paľo, Paľo, ty sviniar jeden, ja ťa zabijem“, revem a už aj ja sa rehocem až mi slzy tečú. „Ja ti tú bradu vytrhám“, kričím a vrhám sa na Paľa, ktorý sa v smiechu nedokáže brániť. Trhám ho za bradu a obidvaja sa smejeme ako blázni. Tak toto je Paľo, môj spolužiak zo strednej školy, kamarát, s ktorým sme toho toľko prežili a toľko sa navyvádzali. Lenže je to už asi tridsať rokov, čo som ho nevidel. Paľo odišiel do Košíc na veterinu a ja som sa prebíjal životom trochu inak. Bohužiaľ, hoci sme si všetci po maturitách sľúbili večné priateľstvo, náš kontakt sa stratil. Paľo nechodil ani na stretávky. Ešte na vysokej sa oženil a potom aj s manželkou, východniarkou, zdrhol do Kanady a v roku 1992 sa vrátil. Zarobil kopec peňazí, kúpil si na Slovensku pekný pozemok a postavil ranč. A teraz chodí s kamarátom a s turistami zasa po Slovensku, tak ako to mal kedysi dávno tak rád. To všetko sme si rozprávali dlho do noci a hoci už všetci išli spať, my dvaja sme sedeli a kecali a kecali, ako keby tu nebolo tých chýbajúcich tridsať rokov, o ktoré nás niekto okradol.

Paľo, na rozdiel odo mňa, sa zaujímal o svojich spolužiakov a písal si so svojou študentskou láskou a tak mal o mne po celý čas dosť informácií. Ja jeho jasnovideckú dušu kremennú. Stále znova a znova sme nachádzali v rozhovore tie naše spoločné myšlienky, naše spoločné názory a rovnaký zmysel pre humor. Potom vytiahol zo stanu svoju gitaru a spoločne sme si zaspievali naše dávne trampské pesničky. A veru nás pri tom aj oči štípali. Dozvedel som sa aj to, že moja partia prešla okolo tábora už o 16. hodine a nabrali len vodu a išli ďalej. Ale Paľo sa spýtal, odkiaľ že sú, a keď mu povedali, tak on, náš rodák, sa spýtal na mňa. No a oni mu povedali, že by som sa mal objaviť na trase a že ich budem isto na táborisku hľadať. A tak sa na mňa nachystali. Nuž a ja starý somár som im to zožral aj s navijakom.

Rum sa pomaly míňal a obloha začala blednúť. Hviezdy sa kdesi vytrácali, až sa stratili úplne a nás sa zmocnila tá nádherná melanchólia úžasnej noci, ktorú sme prežili. Hodili sme na oheň posledné drevo, ja som si uvaril v ešuse asi liter melty a s Paľom sme si vymenili adresy a telefón. Niečo malé som zjedol, vypil s Paľom tú zvláštnu, ešusovo-dymovú kávu tulákov, potriasli sme si rukami a so stisnutým srdcom sme sa rozlúčili. Našťastie už nie naveky. Ja som sa vybral stíhať svoju partiu. Ešte chrápali, keď som ich našiel len kúsok pred Úhornianskym sedlom. Nebudil som ich, len som sa zvalil pod strom, tam kde nebola rosa a kde už svietilo slniečko a zaspal som. Dve noci som takmer nespal, ale aj tá hodinka či dve, čo som si pospal, stačila. A bol som nesmierne šťastný, že sa mi vrátil do života kamarát.

S Paľom sme sa stretávali takmer pravidelne dva razy do roka. Raz on za mnou a raz ja za ním. A vždy sme si hovorili, čo to asi museli byť za sily, ktoré nás dvoch takto v tom šírom svete zasa spojili.

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fórum 20 príspevkov
Jasnovidec 26/06/09 21:10 20 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Z Krupiny do Vyhní cez Kozelník 1 Prakticky všetky dlhšie túry, čo som absolvoval v Štiavnických vrchoch, začínali, končili, prípadne prechádzali ich srdcom, samotnou Banskou Štiavnicou. Tak teraz si plánujem niečo iné. Trasu, ktorá ju obchádza širokým … » celý článok dnes Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Túra Rudná magistrála za 6,5 dňa Rudná magistrála so štartom v Stolických vrchoch a koncom v Zlatých Moravciach očami menej skúseného turistu, prejdená za šesť a pol dňa. Prečítajte si ako to ... » viac včera Mikuláš Vidán Stolické vrchy, Veporské vrchy, +
PR Dovolenka v Pieninách: Červený Kláštor, plte na Dunajci, či Tri koruny Dovolenka na Slovensku je výborný nápad. Tento itinerár sme pre Vás pripravili v spolupráci s rodinným podnikom Antiqua Villa, ktorý svojim hosťom sprostredkúva jedinečné zážitky a ... » viac 19/07/21 sponzorovaný článok Slovensko
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok 18/06/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na ... » viac 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Jasnovidec 26/06/09 21:10 20 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
0.78 (0.34)