Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Lienzer Dolomiten I. – Spitzkofel

Začíname v spoznávaní Dolomitov v okolí východotirolského Lienzu. Ubytovali sme sa v krásnom vysokohorskom kempe pri jazere Tristachersee a dnes sa pokúsime o dominantný a pre domácich veľmi špeciálny vrch – Spitzkofel, je vysoký 2717 m. Cestou k nemu navštívime divokú dolinu Hallebachtal, nazrieme do útulne Linderhütte a vrátime sa nazad cez sedlo Hallebachtorl, zbehneme cez doliny Weittal a Kerschbaumertal, v ktorých sa výdatne pasie. Je tu cez letnú sezónu otvorená chata rakúskeho turistického spolku Schutzhütte, ktorá je jednou z možných základní pre spoznávanie tohto kúta Lienzkych Dolomitov.

Vzdialenosť
15 km
Prevýšenie
+1608 m stúpanie, -1608 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Pohoria
Východné Alpy, skupina Gailtalské Alpy, podskupina Lienzké Dolomity
Trasa
  • Najvyšší bod: 2683 m n. m.
  • Najnižší bod: 1104 m n. m.
Voda
Schutzhütte
Doprava
auto
SHOCart mapy
Kompas, č.47, Lienzer Dolomiten Lesachtal, 1 : 50 000

V znamení hľadania parkoviska

Z viacerých zdrojov sa dozvedáme, že pre Spitzkofel je ideálnym východiskom parkovisko pri Klammbruckl, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške okolo 1100 metrov. Výjazd až sem nám značne pomôže, aj keď tých vyše 1600 zostávajúcich tiež trochu preverí naše kondičky.

Po predchádzajúcom štúdiu mapy (Kompas, č. 47, Lienzer Dolomiten Lesachtal, 1 : 50 000) triafame úzku horskú asfaltku prekvapivo ľahko. To však ešte netušíme, že naše prvé dnešné zakufrovanie bude mať motoristický rozmer. Cesta prudko stúpa a po ľavej strane je čím ďalej väčšia hĺbka, dedukujem, že to pod nami bude zrejme populárny Galitzenklamm, ktorého návštevu máme taktiež naplánovanú. Po chvíli prichádzame na zaujímave rázcestie – rovno pokračuje asfaltka, ktorá sa po chvíli mení na prašnú a kamenistú lesnú cestu. "Pežotka", naša dáma v rokoch, celkom viditeľne protestuje a pred vidinou brodenia neveľkého potoka velím vzad a otáčame to. Však cesta ku Klammbruckl má podla mapy viesť po spevnenej ceste. Po návrate na rázcestie prejdeme všetky zvyšné možnosti, no tieto cesty, aj keď asfaltové, končia pomerne rýchlo. Nakoniec, po vyčerpaní ostatných možností, sme pokračovali po "šotolinovke", prebrodili potok a s presvedčením, že najlepší tereňák je služobák, sme úspešne dojachali až na parkovisko. Ehm, teda ak rozšírenú šotolinovku s naukladanými brvnami vymedzujúcimi parkovacie miesta môžno považovať za parkovisko. Na naše prekvapenie sa tam už nachádzalo pomerne dosť áut, medzi ktorými výška nášho podvozku radila Pežotku medzi závodnice pre Paríž-Dakar.

Divokou dolinou Hallebachtal k rozprávkovej chalúpke

Túru, vďaka „motokufru“ začíname až tesne pred desiatou hodinou. Po pár minútach stojíme pri Klammbruckl, ako napovedá názov, ide o most ponad tiesňavu. Je tu odpočinkový flek pre turistov s vyrezávanou schémou možností, kam ísť, nechýba ani pomerne nový kovový turistický smerovník. Dozvedáme sa, že na Spitzkofel je to tak 5 hodín. Keďže rakúsky odhad nezvykne zohľadňovať početné fotopauzy a státia s nasávaním horskej pohodičky, spozorniem. Budeme si musieť dať úvodnú fofrovačku a aspoň pásmo lesa doslova preletieť. Aj keď dni sú teraz najdlhšie v roku, matematika nepustí: výstup, vrcholový chillout, zostup, traverz, sedlo, zostup, chata, zostup – pomedzi to desiata, obedík, natieranie, fotenie, pitný režim, olovrant, pivenko a chillout na chate – a pri aute najneskôr okolo 21.30. Hmmm, so závermi svojho matematického okienka sa polovičke radšej nepochválim. Šak dáko bude. Počasie vyzerá stabilne, ani oblak. Nesmieme zabúdať na pitný režim a aj ja sa pre istotu natriem.

Stúpame po šotolinovke, ktorá vedie až pod veľký skalný prah v Kerschbaumertal, nad ktorým je v úvode spomínaná Schutzhütte. Naša trasa však vedie do Hallebachtal-u. Odbočka doň je nevýrazná, tesne pred tým, ako potok križuje cestu. To je potok Hallebach. Čistá, veselá a mohutná bystrina, ktorá sa už na prvé počutie prezrádzala svoju radosť z ostrých teplých lúčov letného slnka. Bez mapy by sme to isto netrafili, pretože ide o bodkovanú trasu, čo v Kompas mape znamená steig – teda najnáročnejšia chodecká trasa, v závere aj s prívlastkom gesicherte, teda zaistená. Ihneď mi napadlo, že to robia dobre, pretože turista vidí náročnosť priamo v mape a ak nie je skúsený v teréne, cestu ani nenájde, lebo žiaden smerovník neprezrádza jej existenciu. To by bola vhodná koncepcia aj pre naše Vysoké Tatry, napríklad pre chodník cez Baranie sedlo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Divočina začína – chodník je veľmi úzky a stúpa veľmi ztuha, predierame sa cez zmiešaný les typický pre vápencové pohoria. Je tu neodmysliteľná borovica a množstvo teplo- a suchomilnej flóry. Do uší nám stále dolieha zurčanie Hallebach-u, s naberaním výškových metrov však stráca na intenzite. Absencia výhľadov, brutálny úpek a extra strmý chodník v kombinácii s nedostatočnými raňajkami likvidujú morál mojej krajšej polovičky. Je tu kríza, ktorú treba vôľou prekonať. Po niekoľkých menších pauzách sa vzájomne hecneme a už to ide. Les je tu prekrásne divoký, ukážkovo bezzásahový, rozmanitosť a krásna nesúrodnosť lahodí oku. A to len pár sto metrov od rušnej šotolinovky smerujúcej k obľubenej chate a statku Kerschbaumeralm. Hallebachtal je však neprístupný, divoký a krásny.

Onedlho začne les rednúť, bystrinu už vôbec nepočuť a sucho dostáva dolomitovskú intenzitu. Slnko spaľuje. Cítim sa ako ťava púštna štvornohá a pobehujem medzi malými kúskami tieňa, v ktorých cucám tekutinu z ťavieho hrbu, pardon, vaku. S úľavou privítam prvé snehové polia, ktoré síce znamenajú zhoršenie navigácie, lebo na nich sa chodník pre malú frekventovanosť takmer úplne stráca, o to blahodárnejšie pôsobí chlad na chodidlá už takmer pečené vo vlastnej štave. Chlad sa nedrží len pri nohách, zdanlivo profituje aj zvyšok tela, hoci hlava vie, že sneh je v kombinácii s horským slnkom dokonalá mikrovlnka.

Pozerám do mapy, sme tesne pod Mitterkopf-om, neveľkou skalnou hlavou, z ktorej z oboch strán padajú nadol suťové morény. Po ľavej ide chodník. Opäť morda. Úpek silnie. Hore nás ťahá vidina tieňa pod zakrpatenými ihličnanmi, ktoré vykúkajú ponad prah. Silou vôle sa k nim dostávame. Okrem ihličnanov je tu aj drobná tráva, machy a malá rovinka. A presne ako vraví mapa, je tu chatka. Má niečo do činenia s nejakou inštitúciou Tirolskej spolkovej krajiny. Po nemecky príliš neviem, tak to púšťam z hlavy a kochám sa prenádhernou scenériou. Ako z rozprávky. Avšak pozor, v prípade zhoršenia počasia nie je dobré s touto chatkou rátať. Je zamknutá a strecha nepretŕča ani toľko, aby neštastíkov ochránila od najhoršieho. Kedže je už mierne po poludní, dávame zaslúžený oddych, občerstvenie a suším šťavnaté ponožky aj topánky. Fotíme. Obaja a veľa. Chceme tu ostať, čarovné miesto, avšak vieme, že slnko nepočká a tak musíme ďalej, Spitzkofel čaká.

V kráľovstve svišťa

Šliapeme ďalej, po chvíli sa oáza zelene kombinovanej s malými ihličnanmi vytráca a opäť sa o slovo hlási kameň. Vegetácia tu však svoj boj o prežitie nevzdáva. Profil trasy sa zmierňuje, smerujeme do kotla. Míňame zľava kótu 2208 a predstava, že je to na vrchol ešte viac než pol kilometra po vertikále, nás nepoteší. Vtom ma z ďalšieho matematického okienka vyruší dlhý prenikavý hvizd. A opäť ďalší. Obzriem sa a už ho vidím, ako panáčkuje. Riadny kus. Rozmýšľam, či ma víta v svišťom kráľovstve, či sa vysmieva nášmu potu alebo len tak oznamuje kamošom, že nech si tú spečenú z diaľky smrdiacu dvojicu nevšímajú, lebo keby mali pobehnúť a potenciálne kolóniu ohroziť, skôr by boli jej obyvateľom na smiech.

Ideme ďalej, svištie nory už nepočítam, najprv ma to bavilo ako malá šľapacia pomôcka. Zabaviť hlavu. Hrozilo by však, že by mi z toho čísla švihlo a v noci by ma chodili svištice strašiť. Bolo ich tam jednoducho mrte, neskutočne veľa. Nory ústili na chodník, však to je dobrá plošinka.

Spitzkofel

Strihneme to trochu mimo značku, do snehového poľa, ktorým značka vedie, sa nám príliš nechce. Volíme radšej suť. Po pár minútach sme opäť na chodníku, je to úľava. Pokračujeme príjemným traverzom, ktorý po pár sto metroch začne trochu mierne stúpať. Zas sa mení na suť, no je to pekne prešliapané, tak sa ide celkom v pohode. Po veľkej serpentíne nás vítajú dolomitové veže. A snehové pole, pekne strmé. Nejako to vyhopsáme, mne sa ani nechce dávať si návleky, tak na to doplácam nejakým tým snehom. Keď držím v ruke oceľové lano istenej cesty, uľaví sa mi. Po zhodnotení náročnosti nechávame sedáky a ferratové sety v batohoch, len pre istotu dávame helmy na šišky. Oceľové lano dobre ukazuje smer výstupu, hodnotíme to tak, že je predovšetkým pre navigáciu a pre prípadné pridržiavanie sa v čase, keď prší alebo je mokro. My máme však ideálne podmienky a tak ho príliš nepotrebujeme. Po pár výšvihoch sme pri chate Linderhütte. Je to mimoriadne fešná chata. Ako zvonku, tak aj zvnútra. Trochu pobudneme, posedíme, pokocháme sa. Už nás čakajú posledné dve tri desiatky minút a budeme sa fotiť pri kríži.

Kým sa vykvelbíme, predbieha nás rakúska trojica horalov, dvaja chalani a jedna baba. Však čo, aspoň nie je otupno. Po pár sto metroch ich dobiehame, zasekli sa totiž. Pozerám a vyzerá to tak, že je zle. Začína tu istená cesta, ktorá vedie pravou stranou skalného hrebienka, pod ktorým je ostrý zráz dolu. Oceľové lano však z ničoho nič končí v snehovom poli. Po párminútovej porade sa rakúska trojica otáča nazad, však netreba pokúšať, kopec tu bude aj nabudúce. Situáciu hodnotím podobne. V duchu spomínam na naše cepíny, ktorým je dole v aute mimoriadne dobre – nezapotia sa, neobijú. Bez nich alebo bez lana je to však hazard. Sneh je neistý, zráz strmý – nevedno, či by sa to s nami neurvalo. Keďže podobný obrat som musel dať v zime pod bulharskou Musalou, nerobilo mi to problém. Už tam, za mimoriadne zlých podmienok, sa mi podarilo prebiť vrcholový chtíč doslova pár metrov pred vrcholom. A Lienzske Dolomity sú relatívne poruke, tak sa sem radšej vrátime. Pre Soňu to však také jednoznačné už nebolo. Nakoniec sme si však povedali, že aj Linderhütte je pekný vrchol nášho výletu a pobrali sme sa späť.

Návrat

Vraciame sa k Linderhütte, ešte posedíme na podstienku, pofotíme a pokocháme. Je už však pomerne neskoro, tak valíme dole. Istenú cestu zvládame rýchlo. So snehovým poľom je to horšie. Ja zbieham pololyžiarskym štýlom. Na Soňu sú však vychodené stupy príliš ďaleko od seba a tak sa trápi. Vidí sa totiž sto metrov nižšie, ako sa roztrepáva o skaly. Čakám ju a verím, že tá predstava ostane len v hypotetickej rovine. Absolvovať let helikopotvorou môžeme inokedy.

Po zvládnutí musíme ďalej, schádzame veľkú serpentínu a pokračujeme traverzom. Prichádzame na miesto, kde sme sa napojili a ideme ďalej. Traverzový chodník poračuje početnými snehovými poľami, až je nakoniec sneh súvislý. Trojicu Rakúšanov sme niekde hore predbehli, asi si odskočili na iný vrcholček, keď Spitzkofel ich k sebe nepustil. Teraz nás predbiehajú. Vzhľadom na záverečný výšvih do sedla Hallebachtorl sa nám to celkom hodí, aby nám ukázali správnu cestu cez strmý snehový návej. Ako sa totiž neskôr dozvedáme, prišli odtiaľto a vracajú sa rovnakou cestou.

Otvára sa nám nová scenária. Veľký kotol doliny Weittal, v ktorom sa výdatne pasie, aj počet pekných vrcholov sa zvyšuje, najprv Eisenschuss s Weittalspitze a po chvili zostupu sa otvára výhľad aj na Gamswiesenspitze, Torlkopf, či Simonskopf. V diaľke možno rozpoznať aj Kleine a Grosse Sandspitze, druhý z nich je s nadmorskou výškou 2770 metrov najvyšším vrcholom Lienzkych Dolomitov.

Ďalej schádzame prekrásnym reliéfom s nezmazateľnými stopami glaciálnych procesov v minulosti. Počujeme zvonce a ako sa bližime k chate Schutzhütte, ovečky aj stretávame, najprv vo forme ich rozpľasnutých výpadov a nakoniec aj osobne. Početné malé jahniatka zamestnávajú náš foťák, ktorý mal dnes toľko roboty, že jeho baterka je už takmer totálne vypapaná. Uspokojujeme sa teda iba s niekoľkými zábermi a ideme ďalej.

Vzhľadom na čas sa nezastavujeme na chate, to by sme sa totiž úplne zasekli. Keby som si dal jedno pivko, moju spečenú hlavu by to už úplne položilo. Tak pokračujeme popri bystrine, ktorá sa znenazdajky objavila. Tesne pred prahom je pár mimoriadne krásnych zákutí so sviežou zelenou trávou a mierne meandrujúcou bystrinou. S tou sa po chvíli lúčime, ona si totiž vyberá ľahšiu cestu dolu – do skalnej štrbiny a následne do vodopádu Klapffall. My ho pracne schádzame zľava serpentínami v skalnom prahu. Zdola je krásny výhľad na vodopád, je už však šero a fotky z toho veľmi pekné nie sú. Po chvíli sme v závere šotolinovky, ktorá vedie až k autu.

Pajdáme a kde-tu oddychujeme. Možné skratky radšej ignorujeme, lebo mne sa opäť raz výdatne ozývajú kolená. Po cca 1,5 hodine prichádzame konečne k autu. Mňa už nohy posledných pár metrov neposlúchali a tak som vyzeral ako vysilený oslík v prérii.

Pežotka čaká, je už sama, ostatné autá sú fuč. Odvezie nás bezpečne do kempu pri Tristachersee a my padáme od únavy do spacákov. Bol to výborný deň, hoci bez vrcholovky – aspoň máme dôvod sa sem vrátiť. Zajtra bol síce v pláne Gr. Sandspitze, avšak vzhľadom na to, že sme sa spiekli ako prasiatka a riadne unavili, meníme svoje plány a postačí nám Karlsbader hütte – chata, kde si dám pivko, ktoré som dnes nestihol.

Fotogaléria k článku

Najnovšie