Nie je nič lepšie, ako keď môžete chodiť, či loziť po horách s dobrými kamarátmi.

Napríklad: Máte sa s kým porozprávať. Nemusíte všetko niesť sám. V noci sa až tak strašne nebojíte. Má vás kto istiť. Kamarát vám dá zo svojho keksíka. Ponúkne vás cigaretkou. Dá vám luchnúť zo svojho rumu. Požičia vám peniaze. Hľadá vás, keď sa stratíte. Príde povedať vašej mame, čo sa s vami stalo. Vyberie vám kliešťa. Dá vás na konci večierka spať. Ráno vás zobudí. Odvezie vás na chirurgiu. Dodá vám odvahu.

Ale aj: Dva týždne neprehovorí ani slovo. Nechá vás desať dní niesť stan, varič, ešus, lano a všetky železá. V noci jačí zo sna od strachu, chrápe a prdí. Pri istení pózuje fotografom, laškuje s turistkami a pozoruje motýle. V noci vám zožerie váš keksík. Tvrdí, že nemá cigarety a potajomky hulí na štande. Vychlastá váš rum a potom aj svoj. Nikdy nemá žiadne peniaze. Keď sa stratíte, vypije váš rum, vyhulí vaše cigarety, zje váš keksík a vráti sa za vaše peniaze domov. Vašej mame povie, že ste sa naňho vykašľali a nechali ste ho samého v Tatrách. Keď vám zbadá kliešťa, hystericky jačí, že ste ho nakazili lymskou boreliózou, vyženie vás z bivaku a potom stratí vedomie. Na večierku vás nechá spať s holým zadkom na WC, spraví vám fotku a vyvesí ju na "jutub". Nikdy sa nezobudí skôr, ako vy. Nechá vás so zlomenou nohou čakať na parkovisku, lebo musí vylyžovať permanentku. Keď idete vyletieť zo steny, začne kričať: „Je po nás! Zabiješ sa! Mám zlý štand!“ A tak ďalej.

S kamarátmi je jednoducho sranda. Mám zopár dlhoročných (aj tzv. oddetstvových) kamarátov, s ktorými sa potulujem a popoliezam po horách. Máme obrovské množstvo spoločných zážitkov, veľa skvelých a aj tých horších chvíľ. Zbytočne by som sa tu rozplýval nad ich dobrými vlastnosťami, múdrosťou, mladosťou, fyzickou a duševnou krásou. To je jasné. Skôr by som chcel na výstrahu uviesť aspoň niektoré ich vlastnosti a udalosti, ktoré som s nimi musel absolvovať:

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Edo

Keď sme išli liezť v Tatrách, prvýkrát zvykol spadnúť už pri Šalviovom prameni. Na lyžovačke si zlomil nohu hneď v prvý deň a hneď v prvej jazde. V batohu nosil len spacák a ten našuchoril tak, aby batoh vyzeral plný. Po dolezení cesty na Dobrej vode po chvíli zakričal „lano!“ a dolu medzi nás dopadlo do panenky zbalené šesťkilové lano. Jedol slaninu bez chleba. Na Pajštúne otvoril rybičky cez dno konzervy. V turbíne na Brnčalke rozlial rybičky v tomate (krámovky) na osem kamošov v spacákoch. Nosil staroružové golfky. Spravil tridsať zhybov. Keď išiel z kopca, jeho telo bolo kolmo na svah. Po hrebeni Nízkych Tatier išiel bez treniek a s rozopnutým zipsom, lebo sa mu zaparili tie veci. Často príšerne spieval „v dolinááách...“. Na vrcholoch recitoval národné básne.

Palo

V Plškových platniach na Ošarpancoch si vetral zlatú žilu pol metra od mojej hlavy. Celú noc chrápe a potom tvrdí, že ja celú noc chrápem. V noci, niekde v Bielych Karpatoch, hádzal paličky do kríkov a tvrdil, že „néčo na mna otál kuká“. Nechal si od mladšieho brata poprepichovať na rukách obrovské pľuzgiere po omrzlinách druhého stupňa. Na zostupe z Matterhornu sa nasáčkoval cudzím ľuďom do stanu a vypil im všetko kakavko. Dobrej babičke v Lichtenštajnsku ovracal starostlivo udržiavaný trávniček. V Poprade vošiel do pizzerie, tváril sa, že niekoho hľadá a potom vošiel do WC a ostal tam sedieť trištvrte hodinu. Za skriňou mal živú myš. V kredenci našiel niekoľkoročné vajce. Keď som ležal na Sitne pod Bumerangom na zemi, skuvíňajúci, s vykĺbeným ramenom, tak mi povedal „vyzleč sa, nech vidím, čo sa ti stalo“. Jeho poľský Fiat sme obutí v koflachoch tlačili z Bielej vody do Tatranskej Kotliny a späť, až potom naštartoval.

Ivan

Tri dni a dve noci v stane vo víchrici v tábore Nido Condores nepovedal ani jedno jediné slovo. Naložil ma v Banskej Bystrici so zlomenou nohou, len v ponožke, do autobusu, poslal domov a pokračoval v lietaní a lyžovaní. V bivaku pod západnou Lomnicou schytal uprostred noci kameň do hlavy. Vo Viňa del Mar ma donútil preliezť plot a ukradnúť desaťkilovú tekvicu. Jeho Passat nekúril a dali sa na ňom otvoriť len jedny dvere. Prišli ma s tatkom Jožom na polhodinku pozrieť a odišli po štyroch dňoch. Tancoval len na “jede, jede mašinka”. Na Peckovej pristál na padáku na jedinú (pichľavú) hrušku v okolí sto kilometrov. Nechal nás tu.

Miloš

Vždy musí zjesť niečo teplé. Nepije, lebo sa vraj potom veľmi potí. Keď som mu v sobotu na obed zavolal, že som sám na hrebeni Roháčov, večer sa tam (z Pezinka) dotrepal tiež. Na vrchole Gerlachovského štítu sa nechcel fotiť a povedal: “poďme už odtiaľto do...” V Dolomitoch ma s bratom večer vyniesli z krčmy a vhodili k niekomu do stanu. Na Orešanoch to na padáku dvakrát zavesil na stromy a raz ho prefúklo na Majdán. Cestou do Senca sa mu na motorke rozplietlo zadné koleso. V Rumunsku ho na Piatru Iorgovanului dohrýzli ovčiarske psy. Pod sedlom Paltina, v šialenej prietrži mračien, mi zaklopkal (suchému, v spacáku) na stan, donútil ma vyliezť von, aby mi ukázal ohnutú stanovú tyčku.

Dušan

Na Muránskej planine po poštípaní nejakým tvorom celý opuchol, stmavofialovel a trošku sa začal dusiť. Pri jazere Zanoaga dostal v mojom malinkom stane v noci klaustrofobický hysák a pokúsil sa predriapať von bez použitia štandardného vchodu. Cestou z Rumunska začal niekde v polovici Maďarska zisťovať, kde má batoh. Bojí sa pavúka. Už ako decko si do atlasu nakreslil čiary, ktoré zobrazovali hladiny mora na Slovensku, ak by sa náhodou roztopili nejaké arktické ľady. Je latentný existencialista. Na Veľkom Lopeníku mu na bicykli vyfučali obidve duše. V mori sa kúpe hlavne v zime. Občas sa niekam vychytí – v tom, v čom je a v papučiach.

Kubo

Keď nevylezie cestu, trošku zúri. Keď sa zjavia nablízku nejaké šikovné baby, únava mu mizne a výkonnosť sa mu mnohonásobne zvyšuje. Jeho schopnosť zaspať kedykoľvek, kdekoľvek a v akejkoľvek polohe je povestná. Všetko mu nosím a boli časy, keď som musel nosiť aj jeho. Má nacvičených niekoľko vyhlásení, ktorými sabotuje športové podujatie, napr.: “Som smädný. Som hladný. Tlačia ma boty. Sú mi veľké boty. Treba mi kakať. Je mi teplo. Je mi zima. Zabudol som si bundu (lezečky, sedačku, atď.). Nedal som Pipovi (korytnákovi) už dva týždne žrať. Kedy už pôjdeme domov? A majú dolu v bufáči kofolu? A Magnum? A ty by si si nedal pivo?” atď. Pri istení nahlas špiritizuje o spoľahlivosti štandu a o odratom oplete na mojom lane. Živí sa tatrankami.

A to určite nie je všetko. Ani neviem, ako som to s nimi mohol doteraz vydržať.

Knihu príbehov od Miša Diviaka - Bujón v šumienke si môžete objednať cez náš online obchod.