Vhodná príležitosť na návštevu sa vyskytla v deň očakávania príchodu Ľubových rodičov, ktorí si s nami chceli cez víkend trocha zašportovať. Podľa mapky to celé zvládneme za trištvrte hodinky a od kempu je to čo by kameňom dohodil. Presúvame sa teda z Amlachu za Leisach, prechádzame cez riečku na začiatok rokliny. Zaplatíme vstupné, ukážeme, že máme svoje prilby, a ide sa. Tu musí mať totiž prilbu každý, aj peší návštevník. Po skončení prechádzky ju samozrejme vráti. Vstupné je rovnaké, bez ohľadu na spôsob pohybu v tiesňave.

Hneď za vchodom je malá expozícia, ukazujúca princíp využívania vody na pohon mlynských kolies. Je tu aj lavička, kde sa navlečieme do ferratových úväzov a na hlavy si nasadíme prilby. Pár metrov popri potoku Galitzenbach a sme pri zákrute, kde sa odpojíme od pešieho chodníka a ďalej pokračujeme popri vode. Odtiaľto pekne vidíme celú cestu. Ešte raz sa uistím, že klasifikácia cesty je naozaj B/C, lebo sa mi to akosi nezdá. (www.bergsteigen.at uvádza C/D.) S trochu stiahnutým žalúdkom nastupujem za Ľubom na skalu. Vyzerá vzdušne, ale je tu našťastie dosť trčiacich roxorových tyčiek, len to občas vyžaduje dlhší krok.

Hneď za zákrutou nastáva prvé cirkusové číslo, lanový mostík, samozrejme z oceľového lana. Po ničom takom som ešte nešla a tak som zvedavá, ako sa tam preistím a ako ho preleziem. Napokon to nie je nič zložité, každá karabína na jednu stranu a ja prekladám nohy jednu pred druhú ako povrazolezec. Ani sa to veľmi nehýbe. Konečne sa uvoľňujem a začínam si užívať hukot bielomodrého potoka, skaly okolo seba a pohyb.

Mostík končí a nohy si oddýchnu na kúsku roviny. Potom nás čaká asi najstrmší úsek, rovno hore. Istenie je veľmi dobré, aj keď na nohy by toho mohlo byť aj viac. Ale skala pekne drží. Šup hore a sme na prvom z dvoch ústupových miest. Pred nami sa týči hladká stena s dvoma radmi roxorových tyčiek, pričom ten vrchný je opatrený aj lanom. No, mohli by byť hustejšie, vzdychnem si, ale veď dáko bude. Tento úsek vyžaduje viac zapájať silu v rukách, najmä keď sa človek potrebuje preistiť. Nad hlavou máme mostík pre peších a na ňom hlavy v pestrofarebných prilbách. Fotia si nás. Po Ľubovom upozornení hneď vypnem hruď a snažím sa preisťovať a preliezať z miesta na miesto čo najelegantnejšie. Do horolezeckých katalógov to asi nebude, ale nech majú pekné fotky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Priliezame k mostíku a ideme popodeň. Tu sa končí aj chodník, ale skupina rakúskych dôchodcov sa veru k odchodu nemá. Sledujú nás ako cirkusovú atrakciu, chodník tiesňavou je krátky a im sa toto oživenie očividne páči. Uvažujeme, či by sme si nemali vypýtať nejaké vstupné. Míňame ďalšiu ústupovú cestu pre tých, ktorí si netrúfnu na vrcholné povrazolezecké číslo na dlhom lanovom mostíku nad hučiacim vodopádom. My si samozrejme trúfame. Akurát sa neviem asi päť minút preistiť o lano mostíka. Nechcem ale sklamať seba ani divákov a napokon sa mi to podarí. Sústredene prechádzam mostíkom, ostať visieť by som tam teda nechcela. Potom už len obehneme konštrukciu balkónika, preliezame zábradlie a vychutnávame si potlesk publika. Pripadáme si ako horolezci po zdolaní osemtisícovky.

Bez zveličenia, ide naozaj o veľmi peknú ferratku, atraktívnu jednak terénom, jednak tiesňavou s vodopádmi. Letáčik hovorí, že sem môžete zobrať aj deti od 12 rokov. Ako atrakcia pre deti je to určite bezkonkurenčné, treba si však byť istý, že deti nechytia šok na miestach, kde nedočiahnu z jednej tyčky na druhú a budú musieť ísť "na trenie".

Info o otváracích hodinách, vstupnom atď. nájdete tu.