Trasa

Banská Štiavnica (vlak, bus) – sedlo Červená studňa – štôlňa Michal – Jergištôlňa – Podhorie - Podhorie, časť Žakýl – Žakýlsky hrad – Žakýlske pleso – sedlo Kráľov stôl – sedlo Jaseňová pažiť – Piesky – Šášovské Podhradie – hrad Šášov – Šášovské Pohradie - Ladomerská Vieska – Žiar nad Hronom (vlak, bus)

Vstávali sme skoro, aby sme stihli autobus 6.35 z Vyhní do Banskej Štiavnice. Vystúpili sme do celkom studeného rána. Stred Banskej Štiavnice bol rozkopaný a tak sme sa cez stavenisko prepracovali na Radničné námestie. V bufete sme si kúpili čerstvé koláče a "na stojáka" sa naraňajkovali. Potom po modrej sme vykročili hore mestom. Dlho sme po nej nekráčali, lebo na Hornej Ružovej ulici sme nevedeli nájsť jej pokračovanie.

Nuž sme sa vybrali rovno hore pomedzi záhrady a vyšli sme pri bývalej šachte Gábor a Šimonovom lome. Autobusom sme tade prechádzali pred asi 80 minútami. Vonku sa už rojili spoluobčania, ktorí bývajú v bývalej asi administratívnej budove šachty. Po asfaltke sme sa vybrali do kopca, až sme došli na Červenú studňu. To už som vedel naisto, že ideme zle. Takže sme si sadli, vybral som mapu, žena kávičku v termoske a dumali čo ďalej. Napokon som naštudoval, že sa treba po ceste vybrať na Banskú Štiavnicu a v prvej zákrute odbočiť doľava.

Pri klesaní sa nám ukázal Nový zámok a banskoštiavnická kalvária. Odbočkou sme sa dostali ku kostolíku v miestnej časti Jergištôlňa. Klesli sme k potoku a od smerovníka začali stúpať lesom. Došli sme na celkom zaujímavé miesto. Sú tu dva pamätné kamene, osadené pri príležitosti 150. a 200. výročia založenia vysokého lesníckeho učenia na Slovensku. Neviem koľko turistov o tomto vie, smerovka v Jergištôlni je už dosť vekom načatá. Z lesa sme vyšli na lúku a v jej pravom rohu stojí celkom zachovalý krmelec. Nebolo v ňom žiadne seno, no aj tak si myslím, že by poskytol vhodný úkryt pre štyroch turistov hľadajúcich strechu nad hlavou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Lesnou cestou sme došli na veľké lúky, kde voľakedy existoval Majer pod Širokým. Dnes je tu len zaujímavý kruhový železný smerovník, zopár kameňov a jedna zemľanka. Hoci mala plechové dvere podopreté polenom, snáď v prípade núdze by sa tam dalo ukryť. Lesná cesta sa zmenila na štrkovú a my sme klesli do obce Podhorie. Na námestíčku je pošta, potraviny a začiatok náučného chodníka. Ten nás najprv doviedol k miestnemu múzeu a neskôr von z obce na lúky. Je z nich pekný výhľad na Banskú Štiavnicu a okolité vrchy.

Veľmi som sa tešil na Žakýlsky hrad, o ktorého existencii som predtým vôbec netušil. Z cesty na lúkach treba odbočiť doprava a lesom vystúpať k niečomu, čo keby nebolo označené ako zvyšky hradu, určite miniem. Takto som vytušil zvyšky valu, zaujali ma dve diery v skale. Tá prvá je vraj osem metrov dlhá a teda by sa tu ukrylo dosť ľudí, len nesmú trpieť klaustrofóbiou. Na piatich tabuliach sa cestou človek dozvie mnohé zaujímavosti. Hrad je však len nakreslený. Okolo ohniska sú lavičky a stoly, kde sa dá príjemne posedieť.

Po krátkom oddychu sme pokračovali k Žakýlskemu plesu, čo je dosť nezvyčajné na toto pohorie. Plesá sú predsa v Tatrách. Dosť prudko sme klesli k prírodnej depresii a v nej sa nachádza totálne zelená voda. Nemá prirodzený prítok a napĺňa ju len dážď a sneh. Tak sme o poznanie bohatší a môžeme pokračovať ďalej. Žihľavou sme sa predrali na lesnú cestu a tá nás doviedla k smerovníku Kráľov stôl. Ako som zistil, smerovník je z roku 1967 a je to na ňom aj vidno.

Vyšli sme na asfaltku v sedle Jaseňová pažiť. Zelená z nej ide do Sklených Teplíc, no my sme sa držali modrej. Vošli sme do lesa a klesali rúbaniskom popri potoku. Našiel som tu funkčnú blikačku na bicykel. Lesná zvážnica sa zmenila na spevnenú cestu. Pri jednom rázcestí v nadmorskej výške 480 m sme objavili celkom slušný senník, kde by sa určite zmestilo päť ľudí. Vedľa cesty tečie potok a dreva v okolitom lese je tiež dosť. Po tejto odbočke sa dá dôjsť k chate Klaniny.

Za 15 minút sme došli k peknej studničke Istebné a neďaleko je rozpadnutá asi bývalá horáreň. V čase núdze by však ešte dobre poslúžila. Od nej už asfaltkou popri ešte jednom senníku sme došli na koniec obce Šášovské Podhradie. Hrad je vidno už z ďaleka, no treba k nemu prejsť cez pol obce. Odbočka k nemu začína pri rodnom dome Jozefa Hugolína Luňáčka, spolupracovníka Andreja Kmeťa. Združenie na záchranu hradu Šášov neďaleko od neho postavilo kryté posedenie a bufet, kde by sa pohodlne vyspalo aj 20 ľudí. Hrad je síce veľký, no ruina, na ktorej zub času zanechal už asi nenapraviteľné škody. Dúfam, že združeniu sa podarí hrad aspoň nejako zakonzervovať v jeho terajšej podobe. Po podrobnej prehliadke sme zišli späť do obce a pokračovali cez kopec do Ladomerskej Viesky. Pri stúpaní sú krásne spätné pohľady na hrad.

Naše vyše tridsať kilometrové putovanie sme zakončili parádnym neskorým obedom v reštaurácii v Žiari nad Hronom a autobus nás unavených nielen chodením, ale aj pražiacim slnkom odviezol späť do Vyhní.