Niečo o NP Hiidenportti a ochrane prírody

Národný park Hiidenportti sa nachádza v provincii Oulu, v regióne Kainuu v okrese Sotkamo. Východiskovým mestečkom je Kuhmo, asi 50 km od hraníc s Ruskom. Park bol založený v roku 1982 a má rozlohu 45 km2. Je v správe fínskych štátnych lesov. Park bol založený, aby ostala zachovaná vzorka divočiny - tajga typická pre región Kainuu (juh tzv. ruskej Karélie). Tvorí ho mozaika hlbokých lesov, močarísk a jazier. Srdcom a najväčšou atrakciou parku je kaňon Hiidenportti. Tak, ako v takmer celom Fínsku, terén je len mierne zvlnený, žiadne strmé a dlhé svahy, takmer žiadne kopce. Les sa strieda s jazerami a močariskami a krajina vytvára skutočne krásnu mozaiku. V NP sú vyznačené turistické trasy a určené miesta na táborenie a zakladanie ohňa. Povolené je však chodiť, lyžovať (bežkovať) a člnkovať sa všade, kde to nie je vyslovene zakázané (opačný princíp, ako u nás...). Také miesto je v celom parku len jedno, hniezdia tam vzácne vtáky.

Mimochodom, Fíni milujú svoju prírodu a sú veľmi hrdí na svoje právo pohybovať sa po krajine, kde chcú. Toto právo hovorí o slobode pohybu a zodpovednosti k prírode a majú ho, samozrejme aj s povinnosťami, definované aj v zákone. Nazývajú ho (v angličtine) Everyman´s right.

Deň prvý

Ráno v Toivala leje, fúka silný vietor a sem-tam sa zjaví snehová vločka. Fínski inštruktori aj žiaci sa tvária, že všetko je OK. Holanďania si zrejme nevedia dosť dobre predstaviť, čo ich čaká, a tak sú samá sranda. Cestou sa dozvedám, že dvaja-traja z nich už boli v lese, niekde v Belgicku. Ostatní ešte nie.

Naloďujeme sa do štyroch mikrobusov a vyrážame smerom na severovýchod. Po asi troch hodinách jazdy a 205 km (jazero-les-jazero-les-jazero-les...) dorážame do mestečka Kuhmo. Navštevujeme informačné centrum národného parku. K dispozícii sú tu mapky, brožúrky v šiestich jazykoch a pekná expozícia o šelmách. Púšťajú nám aj krátky film o zvieratách v lese. Medveďov vo Fínsku majú o niečo málo viac ako my, až na to, že na 6,22 násobne väčšej ploche. Po poučení odchádzame smerom na juhovýchod, už po prašnej (bahnovej) ceste do lokality Käärmesärkkä. Tam fasujeme jedlo a vyrážame v ústrety dažďu a sneženiu. Chodníček sa kľukatí nádherným smrekovým lesom, hrubá vrstva machov a visiace lišajníky tvoria skvelú atmosféru, aj napriek počasiu. Holandský učiteľ poučuje svojich žiakov o ochrane prírody, dokonca ich upozorňuje, aby nezašliapavali ohorky topánkou, lebo bude po nich ostávať pachová stopa. Neskôr, nachádzajúc po nich plechovky od red-bullu, igelitky, konzervy, obaly, plastové fľaše atď., som usúdil, že ho asi veľmi nepochopili. Podvečer dorážme na miesto nocľahu zvané Kitulanlampi. Je tam ohnisko, otvorený prístrešok na spanie asi pre päť ľudí, zásoba suchého dreva a drevený záchod. Voda v jazere. Perfektné miesto. Staviame stany, decká majú len akési celty a budujú si z toho prístrešky. Varíme večeru a sušíme sa pri ohni. Ak si odmyslím bandu študákov, je tu úžasne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Deň druhý

Ráno všetko (vrátane spacákov trčiacich spod cielt) pokrýva asi päť čísel snehu. Okolo ohňa je tlačenica, decká sušia spacáky a odevy. Po raňajkách balíme a vyrážame smerom ku kaňonu Hiidenportti. O chvíľu sme pri ňom, je to asi 20 metrov hlboký a dva kiláky dlhý zárez s kolmými stenami, na dne je voda. Krásne miesto, krásna scenéria, až na husté sneženie s dažďom. Cestička vedie po okraji, sú tam lanové zábradlia, stúpačky a schody. V hnusnom počasí sa však ani nedá veľmi postávať, či fotiť.

Okolo obeda prichádzame do lokality Palolampi. Je tam výborný, veľký bivakový prístrešok, ohnisko, pripravené suché drevo a opustená chata. Veľmi pekné miesto na brehu jazera. Ako nás informuje tabuľka, voda v jazere je pitná a je to potvrdené úradným testom. Vyzerá síce ako káva, ale chutí výborne. Apropo – káva. Fíni milujú kávu a pijú ju doslova po kýbloch, vždy a všade. Aj vonku si ju varia na ohni tak, že do zadymeného veľkého čajníka dajú variť litre vody a po zovretí tam vysypú polkilový, alebo kilový balík nahrubo pomletej kávy, a ešte nechajú povariť. Potom si to nalievajú do drevených šálok, zvaných kuksa, a pijú, kým všetko nevypijú. Kávu nemusím, ale v tej ich zime a pľušti má pariaca sa a voňavá káva v drevenom pohári svoje čaro.

Po obede pokračujeme po okružnom chodníku na bývalé ľuďmi osídlené miesto Kovasinvaara a odtiaľ znovu krížom cez celý národný park k perfektne vybavenému bivakovaciemu miestu Urpolampi. Vyzerá to tak, že už ide do tuhého. Niektoré decká sú totálne premočené (vrátane spacákov) a obsadzujú aj prístrešok na smetiaky. Fínski inštruktori zakladajú veľké ohne aj mimo vyhradeného ohniska, ale najprv si telefonicky vyžiadajú povolenie na správe parku. Študenti si sušia totálne mokré veci a nálada im po troške klesá. My po večeri zaliezame do stanu, je nám celkom fajn, koskenkorva to istí.

Deň tretí

Ráno sa vyhrabávame spod snehu. Už neprší. Už len sneží a k tomu duje slušný vetrisko. Stromy sa kývu v päťmetrových amplitúdach a na jazerách sú polmetrové vlny. Už nepočujem výbuchy smiechu. Vidím len zadymených, mlčanlivých zombíkov, sušiacich si veci okolo ohňa. S úžasom sa dozvedám, že niekto v noci zjedol jedlo určené na raňajky pre všetkých. Holandskí študenti sa popod fúzy uškŕňajú, fínski inštruktori neveriacky pozerajú jeden na druhého. Ale káva je tu vždy a tak po skromných raňajkách balíme a vyrážame ďalej. Počasie v plnom prúde: sneh sa mení na dážď so snehom, letiaci v silnom vetre vodorovne. Dopoludnia prechádzame krížom celý NP až po lokalitu Allaslahti. Tam nás čakajú mikrobusy. Výlet sa končí, aj keď o deň skôr. Čaká nás trojhodinová jazda a večer horúca sprcha a pravá fínska sauna.

Na záver

Vzhľadom na to, že som na študentov zvyknutý, to bolo v pohode. Príroda je, tak ako všade, úžasná aj vo Fínsku a študenti sú si všade podobní. Ale vďaka nim som sa tam dostal, takže všetko je OK. Tajga je les podobný nášmu vo výške okolo 1200 - 1500 m n. m. Len rastie na mierne zvlnenej rovine a má tisíce kilometrov na všetky strany. A losa, či rosomáka u nás len tak ľahko nestretneme. Tiež sa mi veľmi páčili bivakovacie miesta, čisté, funkčné, so suchým drevom a čistými záchodmi. Takže žiadne papieriky, lemujúce chodníky a žiadne olámané stromy. Túra v NP Hiidenportti by bol skvelý pre rodinky s deťmi. Len keby to nebolo tak ďaleko.