Hiking.sk HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Príbeh

Vianoce vojaka Betelku

23. 12. 2009
Keď som v roku 2006 zaslal do redakcie Hikingu prvý a to vianočný príbeh "Kapor fatranský", vôbec som netušil, ako to dopadne. Keďže vám trochu humoru asi dobre padlo, rozpísal som sa a na koniec roku 2007 som zverejnil príbeh "Nešťastné silvestrovské vajcia". Čas letel ako voda a prišiel rok 2008 a s ním ďalší príbeh "Takmer na Vianoce". Aby som dodržal tradíciu, napísal som opäť príbeh, tentokrát z trochu iného prostredia, ako ste odo mňa navyknutí.

Deň 22. december začínal na VU 2883 tak ako každý iný. Pre dvoch vojakov však skončil úplne inak, než by očakávali. Slobodník a krutý mazák Franta Lozánek sa dal, ako vždy ,keď ho to chytilo, zobudiť desať minút pred budíčkom. Už zajtra odchádzal na vianočnú dovolenku a tak sa tešil, že pred odchodom ešte raz zobudí svojím hrozným revom nováčikov a tým im spôsobí celodennú traumu. Franta Lozánek bol naozaj hovädo.

Pomaly, s hodinkami v ruke, sa blížil k izbám nováčikov. Potom potichu otvoril protiľahlé dvere na dvoch „pohodlných“ 26-posteľových izbách. Pretože však nechcel riskovať otravu plynom, do izieb radšej nevstúpil. Zvnútra sa ozývalo pravidelné mnohoraké chrápanie, tu a tam prerušené priduseným prdom a nezrozumiteľným brblaním zo sna. Slobodník Lozánek pozoroval sekundovú ručičku na hodinkách a keď sa dostala tri sekundy pred dvanástku, začal sa nadychovať. Objem pľúc mal najmenej 8,5 litra. Len čo sa sekundovka dotkla dvanástky, ozval sa hrozný rev, pri ktorom sa zdvihol kŕdeľ holubov z blízkeho kostola a v ktorom by len vyštudovaný logopéd s praxou rozoznal slovo „BUDÍČÉÉÉK“. No a začali sa diať veci. Slabšie povahy si cvrkli do erárneho pyžama vz. 65, iní si od strachu pretiahli deku cez hlavu, niektorí v panike skákali do vzorne uloženého výstroja a námesačník Hradoušek sa posadil na posteli, usmial sa a povedal: „Ano, mami."

Ale Lozánek neprestával. „Vstýýýk, nástup na rozcvičku, padááám, padáám.“

Rev spôsobil, že vojaci sa zrážali vo dverách, vybiehali na chodbu v pyžamách a zasa sa vracali, a medzi tým chaosom stál Lozánek uprostred chodby ako policajt na križovatke a reval a reval. V priebehu dvoch-troch minút sa situácia stabilizovala a keď vojaci pochopili, že nie je koniec sveta, ale že to len slobodník Lozánek má zasa svoj „deň“, skonsolidovali svoje pohyby a o chvíľu už stáli v predpísanom ústroji na chodbe. Lenže v jednej z izieb bol stále akýsi hluk a to zmiatlo Lozánka tak, že neopatrne vkročil do izby, aby zistil príčinu. Prvá reakcia bola tá, že ho začali ukrutne štípať oči.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

„Do riti, to je smrad“, zahrešil, vrhol sa k oblokom a hneď ich otvoril dokorán. Čerstvý vzduch vtrhol do izby ako voda do ponorky a jemu sa hneď trochu rozjasnilo. Lenže to, čo videl, ho poriadne uviedlo do zmätku. Vojak Betelka sa motal medzi posteľami a dvaja jeho kolegovia ho držali za ruky. Betelka mal hlavu zdvihnutú hore a kričal:

„Ja nevidím, ja nič nevidím. Zažnite, veď nič nevidím.“

„Vojak Betelka, ku mne“, zareval slobodník Lozánek, „ja vám už otvorím oči a vyčistím zrak.“ Treba povedať, že po tom reve sa Betelkovi čiastočne zhoršil aj sluch. Lenže nech reval Lozánek ako chcel, Betelka stál ako stĺp a len opakoval a opakoval:
„Ja nevidím, nič nevidím, ja som slepý.“ Jeho tvrdenie bolo také presvedčivé, že i slobodník Lozánek zaváhal a pristúpil k vojakovi Betelkovi a správne po vojensky vydal rozkaz:
„Vojak Betelka, okamžite hláste svoj stav.“

Ale Betelka kašlal na vojenské postupy a silnejšie a silnejšie kričal:
„Nevidím, ja nič nevidím. Ja som oslepol.“

Lozánek chvíľu váhal, ale keď videl, že situácia je vážna, zobral to ako plnohodnotnú odpoveď a zareval do chodby:
„Dozorčí, okamžite ku mne.“ Dozorčí už dávno stál pri dverách a tak sa hneď hlásil.
„Dozorčí, okamžite volajte na ošetrovňu a nech sem ihneď príde služba a aj s doktorom. Ide tu o život, tak upaľuj blbče“, dodal. Dozorčí sa uškrnul, lebo dobre vedel, že lekár posádky chodieva do práce až okolo desiatej a do tej doby ho zastupoval čatár absolvent a čerstvý doktor Jura Šigút, Moravák jak noha. Ale neváhal, vrhol sa k telefónu a keď ani po dvadsiatom zazvonení nikto na ošetrovni nedvíhal, prehodnotil situáciu a vybehol na dvor smerom k ošetrovni. Na útvarovom buzerplaci sa zatiaľ diali veci. Vojaci v rozcvičkovom výstroji necvičili, ale tvorili hlúčky a útvarom sa nieslo: Päť slepých na baráku, pol izby osleplo, to je z toho včerajšieho hašé, z toho by oslepol aj kôň, atď., atď., tak ako sa na vojenské klebety patrí. Dozorčí sa predral davom a už aj stál pre budovou ošetrovne a statočne kopal kanadou do dverí. Po chvíli sa vynorila v okne rozospatá hlava čatára absolventa Šigúta.

„Co blbneš vole, úřaduju až od osmi, né?“

„Juro, poď honem, na baráku nám oslepl chalan.“

„Cožé?“, spýtal sa pre istotu Jura, „Co mi blbneš rozum.“

„Fakt Juro, poď honem, je to vážné.“

Čatár absolvent skočil do bielych sandálov, neomylnej to insígnie jeho doktorského povolania, zo skrinky schmatol stetoskop a čelové zrkadlo a už aj upaľoval cez buzerák na barák. Vojaci sa pred ním rozostupovali a fámy naberali na kvalite aj kvantite. Absolvent Šigút plynule vybehol na prvé poschodie a vpálil do otvorenej izby. Slobodník Lozánek sedel na kraji postele a dekou starostlivo zakrýval vystrašeného vojaka Betelku.

„Kurva, Betelka, neboj sa, to sa spraví,“ hustil do neho otcovsky. Absolvent Šigút ho pohybom odohnal, umlčal jeho snahu po hlásení a posadil Betelku na posteli. No a potom ho začal vyšetrovať. Šigút mu zasvietil do očí a cez akýsi kuker sa mu tam pozeral. Potom si vzdychol, otočil sa na Lozánka a povedal: „Ty vole, on fakt nevidí.“

„Kurva, to je prúser,“ zakontroval Lozánek, „No to je v prdeli. Čo budeme robiť?“

„Fčil už nic, ty vole, to máš z toho, jak na ty nováčky řveš. Ty vole, tys mu spůsobil infarkt na voči.“

„Ježišmarjá,“ zahorekoval Lozánek, „Dovolenka je v riti.“

„Lozánku a hlásils to už dozorčímu útvaru?“

„Človeče, ja som na to úplne zabudol, kurva, to je prúser, to je prúser“.

Slobodník Lozánek vyštartoval z izby, prerútil sa chodbou a schodami a už aj vbiehal do susednej budovy, kde bolo sídlo dozorčieho útvaru. Major Sedláček sa povaľoval na váľande a za pultom pri telefónoch driemal jeho zástupca, najväčší blbec kasární, podpráporčík Certenbucher, ktorý bol známy tým, že neustále prevaľoval v papuli medzi zubami veľký špendlík. Lozánek vtrhol do miestnosti, strhol z hlavy čapicu a predpisovo sa zahlásil: „Súdruh major, slobodník Lozánek. Hlásim mimoriadnu udalosť. My sme oslepli.“

Major Sedláček sa posadil na válende, nasadil si čapicu a zreval: „Cožééé?“

„Hlásim, že vojak Betelka je úplne slepý a čatár absolvent Šigút ho oslepil. Teda, kurva, vyšetril.“

Blbec útvaru, podpráporčík Certebucher vyskočil za pultom a pre istotu zasalutoval.

„Co salutuješ, ty vole, seď tu a na nic nesahej. Jdu to vyšetřit,“ povedal major Sedláček a rýchlo sa poobliekal.

Slobodník Lozánek a major Sedláček boli na mieste činu za pol minúty. Chodba bola plná nováčikov v teplákoch, ktorí nevediac, čo majú robiť, sa pre istotu začali tlačiť do umyvárky. V izbe sa situácia nezmenila. Betelka sedel na posteli a opakoval: „Ja som slepý, ja som slepý.“

Major Sedláček ihneď prevzal iniciatívu do svojich rúk. „Betelka, neserte mě a okamžitě mi řekněte, co jste včera chlastali“, vybafol naňho diplomaticky major Sedláček. „Kurva chlapi, to bude prúser. A zrovna před Vánocema.“

„Nič som nepil, ani som nemal vychádzku.“

„Prohledat skřínky,“ zavelil major Sedláček, „To musel být nějaký denaturák nebo co.“

„Pane majore“, chytil si slovo čatár Šigút, „To sa móže vyřešit aj potom, ale fčíl musíme honem zavolat sanitku z nemocnice.“

„Tak to běž zařídit, doktore, mám tam teho vola Certebuchera, ten by mohl vyhlásit poplach nebo zavolat hasiče místo sanitky. A máš tam známosti, tak to bude rychlejc.“

Čatár Šigút vybehol do dozorčieho cimry a zavolal sanitku. Podpráporčík Certenbucher ho chvíľu fascinoval očami a potom sa spýtal:

„Jak to, ty vole, že vidíš. Betelka nám hlásil, že si slepý.“

„Ježiši, nepleť to, slepý je Betelka a hlásil to Lozánek.“

„Jak to, vždyť tu byl před chvilkou a normálně nás poznal. To je tak nakažlivý?“
Čatár absolvent len mávol rukou a odbehol nazad a začal organizovať záchranné práce.

„Tož chlapi, přezlečte ho do teplákú a zabalte mu hygienu a aj nějaké náhradní oblečení. Za chvilku dojede pro něho sanitka.“

Sanitka bola v kasárňach jedna dve. Čatár absolvent Šigút vyviedol oslepnutého Betelku na dvor, kde sa už zhromaždilo asi 40 vojakov. Poriadok tam robil podpráporčík Certenbucher. Na svojom starom dámskom bicykli natretom nazeleno jazdil okolo sanitky, odháňal zvedavcov, v zuboch si prevaľoval špendlík a posmieval sa Betelkovi: „Tak co jste to chlape chlastal, že jste z toho oslepl. Já vás varoval, vojáci, neslopte mně ten líh ze skladu. Je v tom metylák. Ále kdepak, nikdo mně neposlouchá a slope se to furt. No to budete mít pěkné Vánoce. Jó, když už Vánoce, tak bílé, že jo. Vojáci, vy budete mít hovno, ale Betelka bude mít aspoň bílou hůl. Viďte Betelka“.

Saniťáci už naložili Betelku na nosítka a podráždený doktor z nemocnice ich dirigoval. Podpráporčík Certenbucher chcel ešte vrhnúť posledný pohľad na Betelku, ale v exibičnom zanietení akosi zle odhadol svoje ekvilibristické schopnosti a predným kolesom vrazil do sanitky. Hlavou buchol do okienka a keď sa spamätal, povedal: „Já jsem ho spolk.“

„Co jste polkl?“, spýtal sa doktor z nemocnice.

„Špendlík. Měl jsem ho v hubě a jak jsem bouch do tý vaši blbý sanitky, tak jsem ho spolk.“

„Jó, pane dústojníku, tak to pojedete s námi taky,“ povedal rozhodne doktor.

Okolostojaci vojaci sa už pekne pochechtávali a ozvali sa pokriky: „Nasadaj vole“ a tiež „Veselé Vianoce, debile.“

Podpráporčík Certenbucher sa ale nedal. „Do prdele a ne do nemocnice. Nikam nejedu.“

Ale to už sa blížil major Sedláček a keď videl a počul, že sa niečo deje, spýtal sa doktora z nemocnice na príčinu.
„Pane majore“, povedal doktor, „tady tento pán spolkl špendlík a musí ihned do nemocnice. Hrozí mu propíchnutí žaludku nebo střeva a z toho by byla jistá smrt.“

Major Sedláček sa pozrel na blba Certenbuchera, prevrátil oči k nebesiam a zareval:
„Podpraporčíku Certenbuchre, okamžitě nástup do sanitky a na vyšetření do nemocnice. Já vám to říkal, že ten posranej špendlík jednou sežerete.“

Ceretenbucher sklopil uši, potichu zamrmlal: „A je to v prdeli“, a poslušne nastúpil do sanitky.

V nemocnici rozdelili pacientov od seba. Vojak Betelka bol odvezený na očné oddelenie a podpráporčík Certenbucher na interné. Betelka podstúpil rozsiahle vyšetrenie, z ktorého vyplynulo, že za jeho oslepnutie môže niečo ako porucha nervu a dostával nejaké infúzie a sem tam aj injekciu. Zrak sa mu vrátil do 48 hodín. Práve na Štedrý večer. A pretože bol vojak a fešák, a tiež aj preto, že v poloprázdnej nemocnici bola trochu nuda, stal sa miláčikom nemocnice a sestričky sa o neho starali ako o vlastného. Až tak, že si ho niektoré brali aj na izbu, len aby mu nebolo smutno. A veruže mu nebolo. Stravu mal výberovú, pretože väčšina pacientov bola cez Vianoce načierno doma, ale na stravu kvôli štatistikám nahlásení boli a tak bolo jedla až až. Doktorom sa nechcelo cez sviatky priveľmi ordinovať a tak milý Betelka prežil v nemocnici Vianoce aj Nový rok. A ak sa chcel pobaviť, vybral sa na interné navštíviť podpráporčíka Certenbuchra. V ruke mal zvyčajne nejakú dobrôtku, čo mu nosili sestričky. Podpráporčík Certenbucher pololežal-polosedel upútaný na špeciálnom lôžku a nesmel sa hýbať. Pri röntgene zistili, že špendlík sa dostal až na okraj žalúdku a tak Certenbuchra statočne kŕmili takzvanou silno-vláknitou stravou, ktorá pozostávala zo suchých zemiakov a kyslej kapusty. Táto kombinácia mala zariadiť vynesenie špendlíka z tela prirodzenou cestou. No a aby bolo šťastie úplné a dokonalé, po každej stolici dostal Certenbucher do ruky misu so svojím výtvorom, ktorý vytlačil a drevenou špachtličkou sa v tom hrabal a hľadal špendlík. Betelka sa na neho vždy len tak s odporom pozrel a povedal mu: „Ja sa len divím, pán podpráporčík, že vás to tak baví hrabať sa vo vlastných sračkách.“

Certenbucher len zavyl a smutne hľadel na dobroty v Betelkových rukách. Uplynuli Vianoce a špendlík opustil Certenbucherove črevá až 2. januára. V nemocnici schudol osem kíl, zatiaľ čo Betelkovi sa líčka len tak zaguľatili. A potom prišlo to najlepšie. Po Novom roku zasadli lekári nad Betelkovým prípadom a pretože asi cítili nejakú potrebu začať nový rok dobrým skutkom, dali mu jednoznačné odporučenie pre vojenskú správu, aby bol prepustený do civilu a vyradený z vojenskej evidencie.

A tak vojak Betelka do mesiaca a naveky opustil brány kasární a blbec Certenbucher sa vrátil do svojho skladu PHM. Svoju povesť najväčšieho blbca kasární sa mu úspešne podarilo udržať a potvrdiť, avšak špendlík by ste mu už v papuli neuvideli.

Nuž Vianoce majú asi naozaj kúzelnú moc. Alebo že by to bola iba náhoda?

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fórum 25 príspevkov
Vianoce vojaka Betelku 26/12/09 17:51 25 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Z Krupiny do Vyhní cez Kozelník 1 Prakticky všetky dlhšie túry, čo som absolvoval v Štiavnických vrchoch, začínali, končili, prípadne prechádzali ich srdcom, samotnou Banskou Štiavnicou. Tak teraz si plánujem niečo iné. Trasu, ktorá ju obchádza širokým … » celý článok dnes Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Túra Rudná magistrála za 6,5 dňa Rudná magistrála so štartom v Stolických vrchoch a koncom v Zlatých Moravciach očami menej skúseného turistu, prejdená za šesť a pol dňa. Prečítajte si ako to ... » viac včera Mikuláš Vidán Stolické vrchy, Veporské vrchy, +
PR Dovolenka v Pieninách: Červený Kláštor, plte na Dunajci, či Tri koruny Dovolenka na Slovensku je výborný nápad. Tento itinerár sme pre Vás pripravili v spolupráci s rodinným podnikom Antiqua Villa, ktorý svojim hosťom sprostredkúva jedinečné zážitky a ... » viac 19/07/21 sponzorovaný článok Slovensko
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok 18/06/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na ... » viac 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Vianoce vojaka Betelku 26/12/09 17:51 25 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
0.79 (0.34)