Bovec a okolie

Hneď prvý deň nášho pobytu nás náš sprievodca upozornil, že toto nie je typ dovolenky, kde sa nič nerobí a moje srdce zaplesalo. Vedela som, že som na správnom mieste. Našou základňou bol kemp Vodenca asi 3 kilometre od mestečka Bovec, pod úpätím vrcholov Júlskych Álp. Samotné mestečko Bovec nie je veľké, o to viac dýcha turizmom a hlavne adrenalínom, keďže na každom kroku sa nachádzajú cestovné kancelárie a agentúry ponúkajúce rafting, kaňonig, hydrospeed, kajakovanie, paragliding… no, samé zaujímavé aktivity. Ak vás Slovinsko nebodaj omrzí, veľkou výhodou je blízkosť talianskych hraníc, neďaleko je aj lyžiarske stredisko Kanin (jediné stredisko v Slovinsku, kde sú lyžiarske trate nad hranicou 2 000 m n. m.), ktoré bude už od tejto zimnej sezóny prepojené s talianskym strediskom Sella Nevea. Kľukaté a dych vyrážajúce cesty vedúce v tejto pohraničnej oblasti sú rajom i pre cyklistov a motorkárov, jednoducho, každý si tu príde na svoje.

Soča, Kozjak a Napoleon

Vráťme sa však k vodáckym atrakciám. Našou prvou bol, samozrejme, rafting na rieke Soča. Táto rieka je dlhá 140 kilometrov a pramení v údolí Trenta v Júlskych Alpách. Dobrodružstvo začína neďaleko nášho kempu, na rieke Koritnica, ktorá sa však po pár metroch vlieva do našej vysnívanej Soče. Úvodné pokyny od našej inštruktorky: dofúkať raft, nasadiť prilby, zapózovanie s hrdinskými úsmevmi a ide sa. Prvé, čo si človek všimne, je modrozelená farba tejto alpskej rieky, je tým známa široko-ďaleko. Slniečko svieti, voda vystrekujúca spod raftu príjemne chladí a my si užívame raftovací zážitok. Pri prvých väčších perejách si aj zakričíme, chvalabohu, alebo skôr nanešťastie, ich striedajú pokojné úseky. Na viacerých miestach zastaneme, kocháme sa pohľadom na okolité hory, alebo na 106 metrov vysoký vodopád Boka, či skáčeme zo skál do rozbúrenej a studenej Soče. Začíname na skalách vysokých 4 metre, vrcholom nášho dnešného skokanského umenia je 8-metrová skala a adrenalín stúpa. Cestou vidíme aj mnoho rybárov. Keďže sme v národnom parku, Soča je pre nich rozdelená na 2 zóny. V zóne 1 si môžu ponechať iba vopred stanovený počet určitých druhov rýb, takisto sú tam limity týkajúce sa rozmerov ulovených rýb a ak rybárčia v zóne nazvanej „chyť a vypusť“, z úlovku sa môžu pokochať iba pohľadom a ulovenú rybu po chvíľke vypustiť (povolenia sú pomerne drahé, cca 50,- až 66,- €/deň). Ďalšou príjemnou zábavou počas našich prestávok je testovanie neoprénov a viest, čiže sa nechávame unášať dole prúdom a uzimení (aj cez neoprén cítime, že voda má len okolo 5 stupňov) sa potom vyhrievame na slnku na brehu. Úsek dlhý asi 15 kilometrov nám aj s prestávkami trvá približne 3 hodiny. Pravý rafting však začína až tesne pred naším cieľom v Trnove. Slalom pomedzi skaly, spoza chrbta sa mi ozývajú pokriky našej inštruktorky Katky: „Baby naľavo, silný záber vpred“, „Zaberme, baby...“ Obtiažnosť až WW IV zo šesťdielnej vodáckej stupnice divokej vody, presne pre toto som sa na rafting odhodlala. Deň ešte nekončí, po raftingu nasleduje výlet do tiesňavy Veľký Kozjak, ktorá sa končí 15-metrovým vodopádom Slap Kozjak v akejsi jaskyni. Neďaleko odtiaľ je ešte jedna miestna atrakcia, 22 metrov vysoký most Napoleon, ktorý bol postavený v roku 1750 a toto meno dostal preto, lebo po ňom pochodovali Napoleonove vojská do Predelského priesmyku. Most bol, samozrejme, počas svetových vojen viackrát zničený a znovu zrekonštruovaný. Dnes z neho skáču odvážlivci do Soče. Odvážna deva síce som, ale nie až natoľko, takže skok z tohto mosta som oželela.

Predelica

Rafting ma uchvátil a to som ešte netušila, o čom je kaňoning. Premiéru som mala v kaňone potoka Predelica, ktorému by som dala prívlastok zlaňovací. Vyskúšala som si, čo je to šmýkať sa dole vodopádom, či skákať do lagún a jazierok, ale ten pravý adrenalínový zážitok bolo zlaňovanie piatich vodopádov. Po úvodných pokynoch prevliekame cez zlaňovaciu osmu lano a ide sa dole, nohy naširoko od seba, po pár metroch obrat, líham si na chrbát a rúčkovaním po lane sa šmýkam dole vodopádom. Aj tu platí staré dobré pravidlo – to najlepšie na záver, takže kaňoning v Predelici zakončujeme už klasickým zlaňovaním (tvárou k stene) 30-metrového vodopádu.

Sušec

Kaňon potoka Predelica bol vraj len rozcvička. Na ďalší deň pokračujem vyšším „levelom“ a to v kaňone potoku Sušec. Niečo ako prírodný aquapark. Zlaňovaciu výstroj tentoraz nepotrebujeme. Čakajú nás len skoky a šmýkačky do úmoru. Najprv si však asi 45 minút musíme vyšliapať chodníkom pomedzi skaly (takže predsa len trošku ľahkej turistiky) a sme radi, že neoprén ešte nemáme na sebe. Slnko páli a už sa tešíme na studenú vodu v potoku. Ani sa nenazdám a už letím dolu hlavou prvým vodopádom, potom to skúšam na bruchu, na chrbte a hlavou dolu, skoky, šmyk do jaskyne s následným podplávaním skaly, no a je tu záver. Posledný vodopád s výstižným názvom „Raketa“. Voda padá z výšky 13 metrov a priznám sa, pri pohľade dolu ani mne nie je všetko jedno. Zatvorím oči, pritlačím bradu k hrudi a o chvíľu už s hlasným šplechotom dopadnem do vody. Srdce bije ako divé, no aj tak som spokojná, že som sa takto (ako inak než adrenalínovo) rozlúčila so Slovinskom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Adrenalínové Slovinsko

Tajne dúfam, že sa sem čoskoro vrátim. Veď je tu ešte toľko toho, čo som nestihla. Výstup na Triglav, Mangart, kaňoning na potoku Fratarica (s približne 48-metrovým vodopádom Parabola), hydrospeed na Soči, či cyklovýlety po okolí. Je tu toho neúrekom pre turistov, vodákov, motorkárov, bicyklistov, no a všetkých nadšencov adrenalínových a outdoorových športov, ako som ja.