Trasa

1. etapa

Bobrová – Kubitův Mlýn – K Potůčkům – Olešínky – Šiklův Mlýn (westernové mestečko) – Blažkov – Nový Mlýn (Okrouhlíčky) – Zábrsův Mlýn – Strážek – ruiny hradu Mitrov – lesný penzión Podmitrov – Habří – Trenckova rokle – Šafránkův Mlýn – Pod Špilberkem – Skryje – Boudy – Vrbka – Újezd u Tišnova – Dolní Loučky – Medzihoří – Předklášteří – Tišnov

2. etapa

Veverská Bítýška – Jarošův mlýn – Prachovna – Chaloupky – Lažánský Mlýn – Šmelcovna – Javůrek – Domašov – Chroustovské údolí, háj – Mariánské údolí – Zastávka u Brna

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Westernové mestečko bez piva

V utorok, 30. 6. vystupujeme o 10.45 v obci Bobrová a hneď sa napájame na červenú značku, ktorá nás vedie za obec a cez polia stúpa pomaly okolo nádherne rozkvitnutého pola s ľanom. Veru, už si ani nepamätám, kedy som videl naposledy polia s ľanom. Na rázcestí K Potůčkům značka opúšťa družstevnú asfaltku a cez polia nás vedie do obce Olešínky. Westernové mestečko Šiklův Mlýn je len asi 2 km a preto zatáčame na žltú značku (nie je v mape) a ideme na jedno štartovacie pivko ku kovbojom. Lenže – ouha. Vstupná brána a vyberačky peňazí nás so svojim vstupným riadne vytočia a tak im vysvetlíme niečo o zdieraní a hrdo opúšťame areál bez vytúženého piva.

Uberáme sa zanovito asfaltkou do blízkej obce Blažkov, kde konečne nájdeme útočisko v miestnej samoške. Horúčava je riadna a pretože vieme, že dve sú vždy lepšie ako jedno, tak nič neriskujeme a až po polhodinke spojenej s obedom pokračujeme dolu k riečke Bobrůvka. Tu sa konečne napájame na modrú značku a okolo riečky sa lesným chodníkom motáme meandrom po prúde toku. Značka ide občas chodníčkom, potom lesnou cestou a inokedy zasa zarastenými lúkami okolo vody. Skalné steny neraz vyženú chodník vysoko nad hladinu riečky a pohodlná cesta sa razom mení na nebezpečný strmý horský prechod. Nikdy to však netrvá dlho a tak je pochod aspoň pestrý a plný prekvapení.

Míňame Nový Mlýn a Zábršův Mlýn a okolo 16.00 h sme v obci Strážek. Tu hneď pri moste na nás kýva nepekná krčma, ktorá k údivu má peknú kofolu i pivo a tak kto by odolal. Posedíme, oddýchneme si a zasa vyrážame. Riečka prechádza celou obcou a chodníkom nás vyvádza až ku zrúcanine hradu Mitrov. Odtiaľ sa spúšťame dolu, kde rieka tvorí kľukatý meander, na dne ktorého je veľký lesný penzión Podmitrov s možno 50-timi chatkami, ťahajúcimi sa dozadu do údolia.

Máme šťastie. Miestny chatár práve dnes slávi svoju 40-ku a tak nám sám načapuje pivko, ponúkne pálenku a je veľmi zhovorčivý. A tak sa dozvedáme, že práve pred mesiacom sa u nich konal veľký celosvetový potlach trampov. Boli tam trampovia, ktorí utiekli v 1968 roku do Kanady, USA, Austrálie atď. Vraj okolo 500 ľudí a že bolo riadne veselo. Ale my sa už obzeráme po nocľahu. Ideme si obzrieť táborisko potlachu, lenže tam je nevykosená tráva a to je hotový komárí raj. Vraciame sa radšej medzi posledné chatky penziónu, kde je tiež ohnisko a je rozhodnuté. Tu zostaneme na noc. Naťaháme drevo na táborák a každý si ustelieme na teraske jednej chatky. Varíme večeru, robíme oheň a kecáme a kecáme.

Hospůdka pod kapličkou

Slnečné ráno nám sľubuje ďalší horúci deň. O ôsmej sme už na trase. Prekračujeme riečku cez most pri penzióne a opúšťame modrú značku. Teraz už po žltej a červenej sledujeme tok Bobrůvky. Je to tá najkrajšia, ale aj najnáročnejšia časť nášho putovania. Stále častejšie narážame na skalné steny a chodník nás vyťahuje vysoko nad riečku. Niektoré časti chodníka sú zavalené stromami a len s problémami priechodné. A tak často musí ísť batoh dolu z chrbta a preliezame a podliezame, ako sa dá. V tejto časti niet mlynov, len sem-tam sa objaví strecha nejakej starej trampskej chaty, vybudovanej na rôznych skaliskách, či v zátokách a iných romantických miestach.

Po asi troch hodinách sa dostávame k perle celej trasy a tou je Trenckova rokle. Je to prítok malého potôčika do Bobrúvky. Prítok vytvára asi 70 m dlhý úsek s vodopádom, skokmi a skalami, veľmi pripomínajúci Slovenský raj. Miesto je veľmi obľúbené trampami z celého okolia. K miestu sa viaže veľa povestí a ak máte záujem, zadajte si heslo „Trenckova rokle“ do vyhľadávača a dozviete sa veľa z histórie kontroverzného baróna de Trenck. Životopis vhodný aj pre šéfa NKVD.

Poobedujeme a strmým chodníkom vystúpime skalami nad roklinu a už sa aj zasa spúšťame k riečke. Z tejto strany už je údolie trošku viac otvorené a začínajú sa objavovať prvé chaty a mlyny. Najväčší z nich je bývalý Šafránkův Mlýn, kde prebieha rekonštrukcia. Je to súbor mnohých budov, krytých terás s vodným energetickým zdrojom. Teraz už lesnou cestou okolo rieky a miestami i otvorenými lúkami pokračujeme do civilizácie. V kraťasoch s rukami nad hlavou sa občas derieme žihľavou až po prsia a len si tak vzdycháme.

Míňame dva detské letné tábory, kde vrcholia prípravy na zajtrajšie prijatie prvých táborníkov. Vždy ide o stany na podsadách, indiánske típí a podobné zariadenia. V duchu si spomínam na svoje začiatky v takýchto táboroch a som rád, že ešte existujú rodičia, ktorí nevyžadujú pre svoje deti luxus s teplou vodou, televíziou a pod.

Cesta začína stúpať nad rieku a zrazu vidíme pred sebou na kopci vežu malého kostolíka. Bočný hrebienok vedie k tejto kaplnke, ale my sa spúšťame do obce Skryje. A tu náhle, priamo na chodníku nás víta nápis - Hospůdka pod kapličkou 100 m. No tomu sa naozaj nedá odolať. A už tam aj sedíme. Pekné prostredie okolo rodinného domu a zhovorčivý krčmár v kombinácii s perfektne vychladeným pivkom je niečo, o čom sme ani nesnívali, že by sme mohli v takej malej dedinke nájsť. Topánky a ponožky dolu a už sa aj liečime z horúceho dňa. Veď si aj zaslúžime.

Po hodine s ľútosťou opúšťame Hospůdku pod kapličkou a schádzame po asfaltke až k osade Vrbka, kde sa zasa na chvíľu noríme do lesa, aby sme pri obci Újezd u Tišnova zasa vstúpili na asfalt a pokračovali tak až do obce Dolní Loučky. Stále po červenej značke prechádzame obcou a obdivujeme železničný viadukt, ktorý bol postavený roku 1953. Je vysoký 46 m, dlhý 282 m a hlavný oblúk má 110 m.

Cyklistickým chodníkom, či skôr cestou ideme stále okolo riečky, ktorá zradne zmenila meno na Loučka a strechy Tišnova sa k nám blížia. Ale tam dnes nechceme a tak sa rozhodujeme zostať pri turistickom odpočívadle, ktoré sa skladá sa z dreveného stola a lavice. Naozaj vysoko romantické miesto. Z jednej strany rieka a za ňou kameňolom, z druhej frekventovaná cyklotrasa a asi 100 m vzdialená rýchliková trať. S prichádzajúcim večerom utíchne ruch na cyklotrase a rozkladáme spacáky, natierame hlavy repelentnou Indulonou a s plnými bruškami zaspávame.

Osvěžovna

Slniečko, prevádzka kameňolomu a rýchlikovej trate nás budia naozaj skoro a tak naraňajkovaní sme na trase už o 7.30 h. O pol hodinky sme v obci Předklášteří, čo je fakticky takmer predmestie Tišnova. Prejdeme cez most nad riekou a tým sa lúčime s našou Bobrůvkou-Loučkou, ktorá sa tu vlieva do väčšej rieky Svratky, ktorá ústi do Brnenskej priehrady.

Náš plán je však iný. V Tišnove ideme na autobusovú stanicu, kde máme za pol hodinky spoj do Veverskej Bítýšky. Na námesti hneď vlezieme do peknej reštauračky-pizzerie, kde si dáme gulášovú polievku, pivko a kávičku, no skrátka si lebedíme. A potom už zasa batohy na chrbát a po modrej značke opúšťame obec smerom do Prírodného parku Údolí Bílého potoka. Bohužiaľ, krajina nezodpovedá tomu, čo sme očakávali. Asfaltka nás vedie lesom okolo množstva chát roztrúsených okolo potoka a nakoniec nás odvádza do stráne údolia. Nezaujímavé, nudné a únavné. Trmácame sa cestou a sme sklamaní. Nuž ale, čo sa dá robiť.

Po dvoch hodinách sa dostávame k Lažánskému Mlýnu, sľubujúcemu občerstvenie, ale celý areál je zatvorený a tak ťaháme ďalej a našu náladu zachraňuje až osada Šmelcovna, kde je otvorená letná reštauračka (osvěžovna), obľúbený to cieľ mnohých turistov, cyklistov a trampov. Pivo tečie prúdom, kofola pení o 106, v udiarni sa veselo údi mäsko, no a svet je zasa krásny. Nemôžem odolať domácej tlačenke s cibuľou a octom a dobre robím. Neustále prichádzajú ďalší a ďalší cyklisti a občas aj peší turisti. Po oddychu sa so smútkom v duši lúčime s „osvěžovnou“ a súc riadne osviežení, stúpame lesom, teraz už po červenej značke, do obce Javůrek.

Keď vyjdeme z lesa, slnko nás takmer pribíja k zemi. Dedina spí. Alebo má práve siestu. Nikde ani človiečika. Stále stúpame až na vrchol dediny a potom začíname klesať asfaltkou k obci Domašov. A zrazu nás zarazí temný hukot niekde v poliach. Niečo, ako keď kombajny hučia po poliach, ale dosť silnejšie. Klesáme, klesáme a zrazu vidíme príčinu hukotu. Krajinu pretína v hlbokom záreze diaľnica na Prahu a neustály prúd aut hučí ako vodopády. Našťastie sa hluk po chvíli stráca a my vstupujeme úplne prepotení do obce Domašov. No a na námestí nás zasa láka reštauračka ako postavená pre nás. Dve veľké kofoly a pivko a o 16.00 h vypadávame do rozpálenej ulice. Ale na okolí to hrmí a blýska sa a o chvíľu sa spúšťa pekná búrka. Odsedíme si ju v autobusovej zastávke a po pol hodinke pokračujeme po červenej. Najprv kúsok po ceste a potom už do zmoknutého lesa a rozmočeným chodníkom klesáme do Chroustovského údolia. Vonia to tu hríbmi, ale žiadne nevidíme. Okolo hájovne prechádzame na cestu a tou pokračujeme pomerne zatvorenou dolinou. Hľadáme miesto na nejaký slušný nocľah a po asi 1-2 km vidíme napravo strechu zarastenej chaty. Prebrodíme potok a žihlavou sa dostávame k chatke, ktorá má peknú krytú terasu s rozmermi 2 x 2 m, čo je pre nás takmer ideálne. Repelenty rýchlo nastupujú na scénu a tak odrážame útok komárov. Trošku si navaríme, ale oheň nerobíme, aby sme sa neprezradili. V spacákoch sme dosť skoro. Ešte pozorujeme hru miestnych myší a potom už len hajušky.

Záver

Ranný čaj a nová dávka repelentu robia deň silno znesiteľný. Lesnou asfaltkou prechádzame dolinou. K záveru nás značka vyvedie vpravo hore cez les a zarastený chodník, a žihľavy a kríky plné vody nás dokonale preberú a vykúpu. Prekročíme cestu Mariánskym údolím a lesom stúpame až do mestečka Zastávka u Brna. Pretože sme vstávali zasa veľmi skoro, sme už o 8.30 na železničnej stanici. O deviatej nám otvoria bufet a o 9.40 h nám odchádza vlak domov.

Ďalší pekný vander máme za sebou. Videli sme zasa niečo iné ako hory, hrebene a hole. Ale bolo to naozaj veľmi pekné. Najkrajší úsek bola trasa od lesného penziónu Podmitrov po obec Skryje. Hoci je celá trasa nenáročná, predsa by som na túto trasu nebral príliš malé deti, alebo nie príliš obratných, či starších turistov. Niektoré úseky sú naozaj exponované a hoci sú vždy pomerne krátke, vyžadujú dosť obratnosti. Stanovanie je možné po celej trase, ale my sme nestavali ani prístrešok, lebo sme si vždy niečo našli a krásne počasie nám nehrozilo dažďom. Samozrejme, že trasa sa dá prejsť aj rýchlejšie, no my sme sa nenáhlili. Užívali sme si to. Pre orientáciu nám slúžili listy z atlasu od Shocartu. Bohužiaľ tieto mapy sú podľa mňa veľmi nedostatočné a ich farebné prevedenie i informačná výbava je veľmi slabá. Našťastie, terén nie je orientačne náročný, značenie je veľmi slušné.