Už dlhšie som sa tešila na lezenie na ferrate. Ten čas konečne nastal a my sme sa s lezeckou partiou dohodli, že na predĺžený víkend vyrazíme táboriť k údoliu Großes Höllental. Zrazu ale nastal problém, nemal kto ostať doma s mojím psíkom Mikim. Čo teraz? Ťažké rozhodnutie. Ostať s ním doma, či brať ho so sebou? Plná nadšenia z plánovaného výletu som sa rozhodla, Miki pôjde s nami.

Zdravotne indisponovaná skupina

Vyrazili sme. Nakoľko sme v parkovisku pri údolí Grosses Hollental už v piatok naobed, je tu len pár stanov. Rozložíme sa a do blízkej chaty Weichtalhaus si skočíme na pivo. Rozhodujeme sa nad programom zajtrajšieho dňa a dohodneme sa, že sa rozdelíme na dve skupiny. Prvá, plná nadšenia a odhodlania, skúsi vyjsť na Hans-von-Heid Steig. Táto ferrata sa nachádza v Raxalpe a patrí k jednej z najťažších, jej úroveň je D. Druhá, zdravotne indisponovaná skupina (už dávnejšie narazená ruka v obväze, či tesne po operácii päty) si vyberá za cieľ zajtrajšej cesty náročnosťou ľahkú, málo exponovanú, aj keď trochu dlhšiu ferratu Ernst-Graf-Hoyos-Steig, taktiež v Raxalpe. Jej náročnosť je A/B. K tejto skupine sa pridám s Mikinkom.

Ernst-Graf-Hoyos-Steig

Autom sa odvezieme priamo do údolia Großes Höllental, kde začína naša trasa. Ideme po žltej, modrej a červenej značke, je to začiatok ďalších ľahkých ferrát. Prichádzame k prvému rebríku, ktorým sa vchádza do samotného údolia. Toto je prvý test pre nášho hafana Mikiho. Poradí si? Ale je šikovný. Ani sa nesnaží ísť po rebríku, kde by mal asi problémy, ale poskakuje si po kameňoch vedľa neho. No je to predsa len trochu strmšia cesta, miestami nie práve schodná. V polovici cesty sa teda obráti, neveriacky pozrie naokolo seba: „To kam sa snažím dostať?“ Vyzerá, že by sa najradšej vrátil späť. Keď ale vidí, že aj my stúpame hore, predsa len robí aj on druhý pokus. A úspešne. Vydýchla som si, prvá skúška za nami.

Tu sa nám už otvárajú nádherné výhľady na okolité horstvo, dá sa tu aj zhliadnuť pár lezcov. Chodníkom pokračujeme ďalej a približne vo výške 800 metrov, pri smerovníku Hoyossteig, odbočujeme z chodníka doprava po červenej značke. Cesta je tu už trochu komplikovanejšia, ide o nepríjemné suťovisko. Treba si dávať pozor, aby ste nezhadzovali priveľa kameňov. Našťastie táto trasa nepatrí medzi tie frekventované, takže nikomu nehádžeme kamene na hlavu. Tento úsek Miki zvláda v pohode, ide mu to lepšie ako nám. Pobehuje si vpredu, chvíľami si zastane a vracia sa späť k nám, s otázkou v očiach: „Čo sa tak motáte?“ No, nám dvojnohým jedincom to ide niekedy pomalšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cirkusový pes

Vo výške asi 1005 metrov už začína nástup na klettersteig (zaistenú cestu). Nejde o žiadny ťažký úsek, prevýšenie má asi 350 metrov. Aj tak ale nasadzujeme ferratové sety, nech sa pretrénujeme. Taktiež riešime, čo s Mikim. Úsek je predsa len už v istej výške a nechceme riskovať jeho pád. Taktiež kamene sú strmé, nevyliezol by sám. Rozhodneme sa ho dať do kamarátovho väčšieho batoha. Pokiaľ budete tiež niekedy v podobnej situácii, treba tu rátať s istým odporom vášho psieho miláčika a asistenciou aspoň dvoch ľudí. Jeden drží Mikiho za zadné packy, ďalší za predné a tretí ho strká do batoha. Ak ste už niekedy držali metajúceho sa králika, tá prax sa vám zíde. Na štvrtý pokus je Mikino v batohu a prekvapivo sa usmieva, úsmev od ucha k uchu.

Priateľ si berie batoh na plecia a precvakáva sa karabínami na istení. Mikino sa našťastie v batohu „nemece“, takže pri jeho nosení nie sú väčšie problémy. Po tomto úseku, ktorí všetci ostatní zvládneme bez problémov (úsek, ktorý zvládne bez problémov naozaj každý, čo len minimálne zdatný turista) ešte nasleduje jeden kratší rebrík. Za ním už púšťame Mikiho z batoha a ďalej ho nechávame ísť po vlastných. Nadšene sa otrepáva a rýchlo uteká čo najďalej, nech ho náhodou nestrčíme do batoha znova.

Ďalej je to už prevažne chodecký terén. Sem-tam kratší rebrík alebo oceľové lano, či kramľa. Miki ale všetky úseky zvláda bez problémov a hlavne, na moje prekvapenie, bez strachu. Akoby „sa nechumelilo“ si skáče hore-dole. Hotový kamzík. Na úsekoch, kde by sa mohol šmyknúť, ho ale predsa len pre istotu istíme odsedávačkou (nemá klasický obojok na krku, ale akoby sedák cez bruško, na ten mu pripíname karabínu). Neprotestuje, naďalej veselo vrtí chvostom. Prekvapuje a aj na strmších chodeckých úsekoch medzi kameňmi, kde by som predpokladala problémy, si vie poradiť. Cirkusový pes.

Kamzíčia lúka

Stúpame stále do kopca, sem-tam pri výhľadových úsekoch zastaneme a fotíme. Otvárajú sa nám nádherné výhľady do doliny a na protiľahlú ferratu Teufelsbadstubensteig. Počasie je príjemné, slnko veľmi nepáli, príjemne pofukuje vetrík. Trochu sa ale bojíme prichádzajúcich oblakov. A oprávnene. Pred dažďom sa schovávame pod blízky previs a pauzu využívame na malú obedovú prestávku. Po chvíli ale prehánka končí a môžeme pokračovať ďalej, až prídeme na koniec ferraty. Čaká nás tu pamätná tabuľa a, čo som teda naozaj nečakala, lúka. Malé stromčeky a kúsky snehu. Ja už trochu unavená uvažujem, aké by to mohlo byť fajn si na tejto lúke rozložiť stan. Kamarát ale zrazu vykríkne a ukazuje nám všetkým rukou, po okolí tu pobehuje dosť veľa kamzíkov. Radosť na ne pozrieť a tak vyťahujeme foťáky a ešte sa tu chvíľku zdržíme.

Rudolfsteig

Po fotografickej pauze pokračujeme ďalej, stúpajúc náhornou plošinou. Smerovník nám hovorí, že môžeme pokračovať ďalej k chate Habsburghaus. My sa ale rozhodneme vrátiť dole lúkou k ferrate Rudolfsteig, ktorá by mala viesť späť do údolia Großes Höllental. Treba si tu dávať väčší pozor na značenie, je maľované na kameňoch, strácajúcich sa pod snehom. Na jednom úseku sa aj my strácame. Mne sa pri tejto príležitosti vynárajú v hlave poučenia zo značkovacieho stretnutia, kde nám školiaci značkár radil nedávať značky na kamene, presne z tohto dôvodu. Nachádzame ale správnu cestu a prichádzame k ferrate Rudolfsteig, kde nás víta informačná tabuľa. Zostupujeme prudkou strmou cestou nadol. Takéto strmé klesanie pokračuje v priebehu celej ferraty, je to skôr choďák. Oceľové lano stretávame cestou len raz.

Na Mikinkovi prekvapivo nebadať únavu, no my sme viac unavení než on. Očividne si užíva, že si môže behať po vonku, očuchávať všetko naokolo a užívať si istotu, že je možno prvý pes na tejto ferrate. Všetci psi sveta mu môžu v tomto okamihu len závidieť. Stále prudko klesáme, až sa dostávame na začiatok údolia, o kúsok ďalej, než bol náš dnešný štart. Tu nastáva malý problém, nie je tu signál a nemáme ako dať vedieť kamarátom, aby pre nás prišli autom. Našťastie ale stretávame auto s Čechmi, ktorí ochotne zoberú jedného z nás do tábora, ktorý už kamarátov privedie.

Sme unavení, ale spokojní. Všetci. Mikinko zhltne večeru a so zdvihnutým egom si ľahne na najmäkšie miesto v stane, cez oba spacáky. V hlave má určite myšlienku: „Kto je lepší ako ja?“