Východiskom pre túto peknú túru, ktorá má veľa príťažlivého v každom ročnom období, je železničná zastávka Ružín. Po modrej značke sa popod železničný most dostávame na úzku asfaltku vedúcu po brehu vyrovnávacej nádrže. Prechádzame po cestnom moste na pravý breh nádržem kde už všetka automobilová premávka končí. Je tu len salaš a po ľavej strane cesty niekoľko desiatok chát. Vchádzame do úzkej doliny Ružínka. Na ľavých svahoch vidíme nad vodnou hladinou zvyšky cintorína patriaceho k zatopenej obci Ružín a na vrchole kopca skaliská Bokšovskej skaly (medzi košičanmi známej ako Napoleonov klobúk – z istého uhla má skala ozaj podobný tvar).

Dolinou vedie úzka asfaltka. Stále nás sprevádza zurčiaci potok, ostávame na jeho ľavom brehu. Míňame miesto, kde sa dolina delí a pokračujeme pravou vetvou – Malým Ružinkom. Naša cesta sa kľukatí a stále pozvoľna stúpa. Pomaly sa mení na spevnenú lesnú cestu. Po pravej strane sa v strmom svahu objavujú prvé skaliská. Môžeme si ich dobre všimnúť najmä v tej časti roka, keď sú stromy bez lístia a nezacláňajú výhľad. Po vyše hodinke pohodlnej chôdze sa dostávame na miesto, kde sa cesta ostro točí vľavo. Stojí tu tabuľa s označením Národnej prírodnej rezervácie Vozárska. Turistická značka pokračuje ďalej po ceste, avšak hore dolinou popri potoku vedie široký vyšliapaný chodník. Ten nás zavedie na najkrajšie miesta doliny Malého Ružínka. Kým ľavý strmý svah je porastený prevažne bukovým lesom, na pravej strane sa striedajú skaliská, úzke žľaby a mohutné staré stromy. O chvíľu sa dostávame k prameňu potoka. V žľabe na pravej strane si môžeme všimnúť na stromoch sivé značky v tvare kríža. Boli namaľované asi pred 5 - 6 rokmi a vedú k dvom malým jaskynkám tesne pod vrcholom skalných brál. Erózia a porušenie svahu, ktoré však šplhaním k ním spôsobíme, nestojí za to, čo tam uvidíme. V jaskyniach nie je žiadna výzdoba a neohúria nás ani svojou veľkosťou. Ešte pár sto metrov a pripájame sa naspäť k modrej turistickej značke na úzkej lesnej cestičke. V pravom svahu nad nami vidíme hladké skalisko a v svahu nezreteľný chodníček. Stúpame po ňom nahor ako po schodoch, prekračujeme popadané kmene stromov a o chvíľu na nás čaká odmena. Okolo malej jaskynky bez povšimnutia prefrčíme, prehupneme sa cez suťovisko a zastaneme pred mohutným portálom. Presne tak vyzerala jaskyňa v ktoromsi z filmov o našich prapredkoch z doby kamennej. Dokonca aj ohnisko je vybudované priamo vo vchode a z 3 strán ho obklopujú pekné vyhladené polená na príjemné posedenie. Jaskyňa sa nachádza v nadmorskej výške 614 m. Podľa literatúry je dlhá 111 metrov. Jej rozsiahly vstupný dóm sa vzadu uzatvára zníženým stropom, popod ktorý sa však v podrepe dá pohodlne prejsť do ďalších priestorov. Sem však v zime nechodievame, zimujú tam netopiere, stovky nočných motýľov a salamandry – nechceme ich rušiť. Jaskyňu sme navštívili v každom ročnom období, ale najkrajšie je tu na sklonku zimy, keď zo stien stekajú snehobiele ľadopády a celá zem vstupného dómu je posiata stovkami ľadových stalagmitov. Za vhodných podmienok môžu dosiahnuť aj výšku dospelého človeka. Vydržia skoro do polovice marca.

Z jaskyne sa vrátime späť na chodník a držíme sa modrej značky. Čaká nás strmý výstup a hra na schovávačku so značkou. Stačí sa však len držať na ľavej strane doliny a skôr či neskôr vyjdeme na širokú lesnú cestu na poľane Vozárska. Kedysi tu vo výške 730 m stála Békefyho chata, významné turistické miesto pre košických turistov. V roku 1945 však ľahla popolom a nebola už obnovená. Vydáme sa ostro doprava po modrej značke, pripájame sa na zelenú a asi o 15 minút prichádzame na lúčku zvanú Gaľová. Výhľad nám zakrývajú vysoké stromy, tak hneď pokračujeme ďalej. Dostávame sa do pásma plotov, ohrád a lesných škôlok. Pekným lesom, kde stále viac dominujú brezy, neustále klesáme a pohodlne o polhodinku dorazíme do sedla pod Sivcom.

Niekdajšie krásne lúky sú už minulosťou. Namiesto horskej sýtozelenej trávy tu už rastú rôzne buriny vyššieho vzrastu a uchytávajú sa prvé stromy. O pár rokov bude posedenie na slniečku pri smerovníku značiek len spomienkou. Na ceste za výhľadom sa musíme ešte trošku potrápiť. Strmým stúpaním po žltej značke – najprv lesom, potom priamo po skalách sa dostaneme o 20 minút na skalnatý vrchol Sivca (781). Na brale je umiestnená skrinka s vrcholovou knihou. Môžeme po hrebienku pokračovať ešte asi 50 metrov a naskytne sa nám nádherný výhľad na priehradný múr – po exponovanom skalnom teréne vedie slabo zreteľný chodníček. Vrchol nám síce neponúkne kruhový výhľad, no môžme sa pokochať hrebeňom Volovských vrchov, ktorému dominujú vysielač na Tisícke a meteorologická stanica na Kojšovskej holi. Priamo oproti nám rozoznávame najvyšší vrch v blízkom okolí – Folkmársku skalu (skala je však otočená opačným smerom nad obec Kojšov). Spoza nej vykukuje vrchol lomu v Margecanoch. Nad ním možno za pekného počasia vidieť aj tatranské štíty. Na protiľahlej strane priehrady sa rozprestiera masív Bujanova. Pod ním prechádza najdlhší slovenský železničný dvojkoľajný elektrifikovaný tunel (cca 3,7 km).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zostupujeme do sedla, ďalej pokračujeme po žltej značke a prudko klesáme nepríjemnou cestou, kde sa prelieva viacero potokov. Je tu stále blato, aj v tom najsuchšom lete. Zbehneme na asfaltku, aby sme ju hneď aj opustili a cez malý bočný hrebienok sa dostali k bývalej chate Spojov na lúky pod Sivcom. Pokračujeme po vrstevnici cez lúky opäť do lesa. Nesmieme sa zabudnúť obzrieť – takýto výhľad na Sivec sa nenaskytne zo žiadneho iného miesta. Práve tu pochopíme, prečo mu kedysi hovorievali aj „slovenský Matterhorn“. Stúpaním sa dostaneme na bralo nad vyrovnávacou nádržou s peknou vyhliadkou na priehradný múr. Posledný pohľad a stáčame sa prudko doprava na lúky. Pred nami vidíme salaš, okolo ktorého sme prechádzali ráno. Schádzame na cestu, prechádzame cez most a už nás víta železničná zastávka Ružín.

Celý okruh bez zastávok a posedení na vyhliadkach trvá okolo 5 hodín.

Ešte poznámka na záver: Kedysi sme tomu kopcu hovorili Šivec – pretože na vrchu je "šivá skala", povedané miestnym nárečím. Potom zrazu niekto napísal do mapy Sivec, pri ceste postavili hotel Sivec a náš milovaný Šivec odišiel pre väčšinu do nenávratna.