Trasa

Nový Hrozenkov – sedlo pod Vsackou Tanečnicí – Šerhovny – Pod Vsackým Beskydem – Lušovka – Ptáčnice – turistická chata Vsacký Cáb – U Krošenků – Ochmelovské sedlo – Hovězí – Hořansko, rozcestí. – sedlo Stříbrník – Zděchov – sedlo Radošov – Šerklava – Butorky – sedlo Valašská Kýčera – Myšházka – Valašská Senice

1. deň

V obci Horní Lideč sme o 9.30 h a tak nám zostáva ešte pol hodinky na krátke strategické plánovanie, jedno štartovacie pivko do chladiča a jednu fazuľovú polievku ako vysokooktánové palivo do kopcov. Neuveriteľne čistá stanica a potom už len zeleno-žltá súprava a o 11.15 vystupujeme v Novom Hrozenkove. Trochu sa zorientujeme, prejdeme cez koľajnice a už aj chytáme modrú značku, ktorá nás vedie medzi domami a pomaličky, ale isto stúpa k horám.

Domy sa začínajú meniť na chaty, niektoré skromné, iné priamo obrovské drevené sídla a my si s kamarátom hovoríme, či títo majitelia túžili mať niekedy v mladosti hoci len taký malý drevený zrub ukrytý v horách. Lebo to, čo vidíme, sa niektorým riadne vymklo z rúk. Na križovatke so žltou naberáme vodu u chatára, a postupne opúšťame mesto chát a stúpame po lesnej asfaltke na hrebeň. Čaká nás asi 450 m výškový rozdiel, ale stúpanie je mierne, až v závere opúšťa značka asfaltku a lesnou cestou začne byť výstup trochu prudší. Na hrebeni (pod Vsackou Tanečnicí) sme za dve hodinky. Tu vymeníme modrú značku za červenú a pekným miernym hrebienkom to zatočíme na západ.

Pohybujeme sa vo výške cca 850 m, zväčša v smrekových lesoch, prestriedaných lúkami, či ako tu hovoria, pasekami. Výhľady máme na obidve strany a tak často zastavujeme a kocháme sa. Trasa je dobre značkovaná, niet kam zablúdiť. I keď je cesta v niektorých úsekoch dosť rozbahnená a rozjazdená cyklistami, vždy sa dá prejsť. Táto trasa je v sezóne naozaj dosť frekventovaná a to je aj dôvod, prečo sme si ju nechali až na záver leta a na pracovné dni. Na kosených lúkach sa ukrývajú pekne dreveničky s hospodárskymi budovami, kedysi usadlosti tzv. pasekárov, dnes rekreačné objekty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asi po dvoch hodinkách sa dostávame na Lušovku, kde je malá búda-útulňa, ktorú si pamätáme ešte z asi pred piatich rokov, keď sme tadiaľto išli. Búda ešte stále stojí, avšak pohľad dovnútra je takmer odpudivý. Konzervy, fľaše, smeti, rozbitá zhrdzavená piecka, šalanda bez priečok, vytrhaných a asi spálených, no veď to poznáte. Táto búda mohla naozaj niekedy zachrániť život pár ľuďom, pretože na hrebeni je v zime frekventovaná bežkárska trasa, ale teraz už isto nikomu nepomôže.

Pokračujeme stále ďalej a dostávame sa k turistickému prístrešku na križovatke ciest - Ptáčnice. Víta nás tu havko, ktorý má v sebe aspoň 50 % borderskej kólie. Trošku sa s ním potešíme, ale to už prichádza majiteľka a havo nás opúšťa. Je niečo po 16.00 h a začína sa pekne ochladzovať. Opúšťame červenú značku a po žltej mierne klesáme ku chate Vsacký Cáb, ktorá je len 800 m od rázcestia. O chate sme sa kdesi dočítali, že je vyhľadávaná pre svoju kuchyňu, a tak to teraz radi otestujeme.

Na chate je pusto, žiadni turisti. Ale veď je pondelok, tak čo by sme čakali. Len pár robotníkov pracuje na priľahlej budove. Vchádzame dnu a personál nás už víta. Pivko je na stole jedna-dve a jedálny lístok s ním. Nestačíme sa diviť ponuke a ani cenám. Kvalita jedla je naozaj veľmi vysoká a ceny sú asi dvojtretinové, než by som očakával. Priamo je cítiť, že tu si hosťa naozaj vážia. Najeme sa, dáme ešte jedno pivko, naberieme vodu a už aj klesáme po žltej a obzeráme sa po mieste na utáborenie. Je už vyslovene zima a parí sa nám od úst. Nakoniec volíme miesto v bukovom lese, kde si nachádzame primeranú rovinku. Staviame prístrešok proti rose, varíme čaj s rumom (výhradne proti prechladnutiu), robíme oheň a mesiac, ktorý je len kúštik od splnu, nám robí čaro po lese. Noc je mrazivá, ale pokojná.

2. deň

Ráno je chladné. Ale ranný čaj, opäť mierne vylepšený, a kúsok niečoho pod zub nás rýchle stavajú na nohy a o ôsmej sme zasa na trase. Ešte kúštik po žltej a na križovatke pod Vsackým Cábem opúšťame žltú a zasa prechádzame na červenú značku. Stále mierne klesáme a zasa stúpame a kocháme sa výhľadmi z hrebienka. Za sedlom Červenka, kde značku križuje asfaltka z údolia, trasa opäť stúpa a po chvíli vidíme v diaľke Vsetín.

Na trase je stále viac a viac samôt, pekne opravených a udržiavaných a klesáme a klesáme okolo osady U Janigů, cez Ochmelovské sedlo (tam sme si hrkli rovno z fľaše), U Sivků a nestačíme sa kochať. Lesná cesta sa postupne mení na asfaltku. Ale to už vidíme celú širokú dolinu Bečvy s dedinkami a mestečkami, ktoré bočnými dolinami zabiehajú do protiľahlého hrebeňa. V Ochmelovskom sedle sa ku nám pripája modrá značka a neskôr opúšťame červenú a po modrej schádzame do obce Hovězí.

Tešíme sa, že si dáme jedno či dve pivká predtým, než vystúpime na protiľahlý hrebeň. Priamo na námestíčku nachádzame peknú reštauráciu a tak sadáme vonku na slniečko a pretože je 11.30 h, rozhodujeme sa, že asi aj niečo zjeme. Ponuka jedálneho lístka je úžasná. No a ceny, neuveriteľné. A tak som to radšej odfotil, pretože by mi asi nikto neveril. Ešte sa dohadujeme s kamarátom, či sme na vandri alebo gastroturistike, ale tomuto sa veru nedá odolať. Po hodine obžerstva sa vytackáme s batohmi a hneď od reštauračky stúpame obcou po žltej značke. Najskôr zľahka a neskôr už prudšie, ale hrebeň nie je náročný a onedlho sme na vrchu.

Na lúke na hrebeni sa vyvalíme a oči nám klipkajú ako družstevnému strážnikovi. Raz darmo. Poriadne jedlo chce svoje. Keď sa trochu spamätáme, pokračujeme pekným hrebienkom, lesom a lúkami a obzeráme si trasu, ktorú sme išli včera a ktorú máme teraz za sebou ako na dlani. Veľmi vlažným krokom sa dostávame do sedla Stříbrník, kde nás párkrát ofúkne mladý motorkár na terénnej mašine. No, bez tohto by sme sa celkom radi zaobišli.

Od sedla vystúpime asi 100 m a sme na lesnej asfaltke. Tu opúšťame žltú značku a asfaltkou sa spúšťame do obce Zděchov. Vychádzame na štátnu cestu priamo na začiatku dlhej trojkilometrovej obce, kde narážame na modrú značku. Po nej stúpame cez obec, až nás zastaví vývesný štít „Svijanská pivnice“. No tak toto si nemôžeme len tak nechať ujsť. Svijanský máz tečie do nás ako do machu a len neradi sa s touto krčmou lúčime. Naberáme vodu a už zasa stúpame dedinou. Cesta nás vedie nad obec, opúšťa posledné domy a chaty a onedlho sme v sedle Radošov vo výške cca 710 m. Rozhodujeme sa, že na dnes stačí a rozbíjame tábor takmer priamo pri rázcestí. Ani nevaríme, lebo sme ešte stále najedení a tak len čaj a malý ohník na lesnej ceste. A ten mesiac v splne zasa čaruje a čaruje.

3. deň

Noc bola oveľa teplejšia ako včera. Po raňajkách sme už o 8.00 h na ceste. V noci sme obaja popíjali vodu a tak každému zostáva už len asi pol litra a to naozaj nie je veľa. Terén je dosť rozbahnený, ale veď na to máme poriadne topánky, aby nám to neprekážalo. Stále pomaly stúpame cez Šerklavu a Butorky a zasa tie krásne výhľady. Nenáhlime sa, veď nemáme kam. Dnes končíme a náš cieľ sa pomaly, ale isto približuje.

O 10.00 h sme v sedle Valašská Kýčera a rozhodujeme sa, čo ďalej. Pred nami je Makyta so stúpaním 140 m na jednom kilometri a tam sa nám veľmi nechce. Už sme tam párkrát boli a vieme že výhľadov odtiaľ niet. A ešte aj Soňa nám prezradila, že ani rozhľadňa tam nie je (chachachá). A tak sa spúšťame neznačenou lesnou cestou vpravo dolu a po asi 80 m narážame na širokú zvážnicu a takmer ihneď na peknú studničku s tečúcou vodou (49° 15´ 37.117 N, 18° 8´ 55.306 E).

Naozaj je to dobrá možnosť naplniť si fľaše, lebo na trase ich nie je veľa. Z mapy nevieme, kam táto zvážnica ide a dohadujeme sa, či sa po nej dáme vľavo a natrafíme na modrú od Chaty Selanka, alebo zvážnica končí nejakou nakladacou plochou v lese a budeme sa zasa vracať späť. Radšej točíme vpravo a po asi 800 m sme na asfaltke a po nej schádzame tichou peknou dolinou do obce Valašská Senica. Je tu niekoľko upravených studničiek, ale už sa vidíme niekde inde. V obci sme asi o 11.30 h. Ideme hneď do obchodu na jedno fľaškové a potom nám prichádza autobus a sme o 13.00 h nazad v Horní Lideči. Autíčko nesklamalo a počkalo. Už len buch dverami a fujazdíme domov.

Záver

Pekná a pohodová trasa s mnohými výhľadmi a možnosťami kombinácie trasy. Dobré služby a bez obmedzenia na táborenie. Zo sedla Radošov je možnosť spustiť sa cez Pulčínske skaly do Lidečka na Čertové skaly. My sme trochu domrvili koniec, pretože až doma som pohľadom do fotomapy zistil, že nová zvážnica pod Valašskou Kýčerou by nás bez stúpania na Makytu naviedla priamo na modrú značku. Po nej sme mohli ísť na žltú a zostúpiť do slovenskej obce Lysá pod Makytou. Škoda.

Tiež modrou sme mohli ísť až na rozhľadňu na Čubovom kopci a odtiaľ do Střelné, ale to sme už párkrát prešli. Počasie bolo úžasné, ale jeseň to ešte nebola. Lesy stále zelené, a cez deň veľmi teplo. Pomerne veľa hríbov a nejaké černice. No a čo nás prekvapilo bolo to, že sme ani raz nepočuli ručať jelene alebo daniele.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek