Príprava

Správa, že sa ide na čunder do Rumunska, sa rýchlo rozletela medzi Old Boys a zo začiatku to vyzeralo na veľkú výpravu. Prvotné nadšenie však vyprchalo a nakoniec sme boli schopní vyraziť len štyria: Špagát, Denis, Špáratko a Sestro. Vedúci výpravy mal kúpené mapy, sú to nové moderné mapy 1 : 50 000 s popisom rumunsko - maďarským a tiež aj v nemčine a angličtine. Viac informácií k nim nájdete na www.mapykiwi.cz. Po stanovení približnej trasy sme zistili, že prevažnú časť pohoria Craiului ideme bez turistického značenia a Vlădesu prejdeme po značkách. Horšie bolo, že sme z mapy nevedeli určiť, či dokážeme po ceste kúpiť potraviny, prípadne sa najesť niekde v reštaurácii. Preto sme brali potraviny na cca 9-10 dní, netušiac že nakoniec pôjdeme len na 7 dní.

Cesta k horám

Stretli sme sa skoro ráno, 30.09.2010 ešte za tmy v Bratislave na hlavnej stanici, traja ako mušketieri, s veľkými batohmi na chrbte a s igelitkou v rukách. V igelitke bolo jedlo a pitie na cestu. Kúpili sme hromadný cestovný lístok, pri medzinárodných rýchlikoch je už od štyroch cestujúcich a tak stál lístok namiesto 90 eur len 60. Sestro pristupoval po ceste. Vlak išiel do Budapešti a tam sme presadali. V Oradei sme boli 15:20 a dúfali sme, že chytíme vlakový prípoj smerom na Beiuš, ktorý je z južnej strany pohoria Craiului. Vlak smerom na Beiuš tam bol za 5 minút, ale my sme nemali vymenené Lei. Bankomat je na stanici, ale bol obsadený cestujúcimi Rumunmi a než sme si vymenili peniaze v blízkej zmenárni, vlak bol v ťahu. Ďalší išiel až na druhý deň ráno. Uvažovali sme aj nad taxíkom, ale keď sme videli tváre taxikárov, radšej sme to vzdali. Špagát trochu ovláda rumunčinu a tak sa pustil do debaty s informátorkou. Nakoniec sa ukázalo, že asi 40-ročná pani vie slušne po anglicky a tak skúsený cestovateľ Špagát zistil, že po trati severne od pohoria smerom na Clui ide súkromný vlak o 17:32 hod. Super, meníme plán a sme zachránení.

Ideme sa ešte prejsť po meste, potom navštívim chtiac-nechtiac miestne staničné WC, poplatok je jedno Lei a sú pomerne čisté, avšak na európskych WC misách nie je sedátko. Radšej by som bol tureckým záchodom. Vidieť, že táto časť Rumunska bola súčasťou monarchie. V zmenárni si vymieňame po 50 euro, za jedno euro dostaneme približne 4 Lei a pár drobných. Celú cestu v horách sme hýrili a spolu s lístkami na miestne vlaky sme minuli len asi 20-25 euro. V osobáku sme sedeli sami, lístok stál asi euro, z čoho žije ten súkromný vlak, sme nechápali. Vystúpili sme v dedine Suncuius (Sunkujuš), na stanici sme si zo studne s rumpálom naťahali pitnú vodu a vyrazili sme. Prešli sme cez koľajisko a hneď sme zapadli do miestnej staničnej krčmy na jedno orosené a na kávičku. Špagát bol z nás znechutený a odmietol nám prekladať a tak Špáratko nesmelo v krčme hlesol: besélny maďarul? Našťastie tam bol jeden z menšiny a tak sme si naobjednávali, vypili, poplatili a čunder mohol šťastne začať. Z vlaku sme videli vedľa rieky Krišul pekné táboriská a tak sme prešli dedinou a namierili sme si to k rieke. Prišli sme 5 minút pred zotmením, rýchlo staviame stany, ja som vyrazil do lesa pre drevo a keď padla hlboká tma, sedeli sme pri dymiacom ohníku.

Do hôr Pădurea Craiului


Ráno bolo zamračené, obloha ako z olova a začalo mrholiť. Rýchlo sme sa pobalili, vrátili sa späť do dediny a nabrali smer do hôr. Pri miestnom obchodíku sme si povedali, že chvíľu vydržíme pod slnečníkmi pri pivku, než prestane pršať. Popili sme, ale neprestalo a tak navliekame nepremokavé oblečenie, ja goratexové nohavice a pončo, Špagát ide v svojej nepremokavej flanelke, Sestro so Špáratkom majú tiež pončá a vyrážame do hôr. Za dedinou nachádzame krásne táborisko, malú lúčku s veľkým prameňom, ale pri rieke to bolo super romantické, len keby tie vlaky netrúbili celú noc. Nemáme presne stanovený cieľ, chceme len prejsť týmto pohorím a nasať jeho atmosféru.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Bod, okolo ktorého chceme prejsť, je jaskyňa Batranului. Je len pár kilometrov za dedinou a tak to bude brnkačka a ešte k nej ide aj turistická značka, modrý kríž. Pohorie je nízke, okolo 800-900 m, ale na hrebeň vedie prekvapujúco strmá cesta. Stále prší, značky sa držíme len s najväčšou pozornosťou, ale aj tak blúdime a k jaskyni prichádzame dlhou a niekoľkohodinovou okľukou. Prechádzame okolo horských samôt, po poľných cestách, po lúkach. Tento kraj sa volá Zeče hotare, teda Desať chotárov. Od jaskyne smerujeme do jeho centra, dedinky Zeče hotare. V jej časti Gugu nachádzame skromný obchod, ale dá sa tu kúpiť všetko, vrátane chleba a piva. Kupujeme len pivo, jedlo máme ešte skoro všetko. Šliapeme ďalej po asfaltke 4. triedy a asi 4 km za dedinou zatáboríme. Postavíme stany, Sestro založí kresadlom oheň, pílkou narežeme hrubé sucháre a pri mocnom ohni sušíme prevlhnuté šaty. Varíme večeru a kecáme pri ohni, keď tu asi o deviatej hodine zastaví kúsok od nás nákladné auto, rozrevú sa motorové píly a zapraští pár stromov. V momente ich porežú, naložia a frčia preč. Ale ako sú tí Rumuni pracovití, tí robia aj v noci!

Krížom cez Craiului k priehrade Lešu

Ráno nám Špagát s vážnou tvárou oznámil, že sľúbil žene, že nepôjde do Rumunska na 14 dní, ale len na sedem. Dobrý vtip, poznáme ho už roky a vieme, že naňho žiadne obmedzenia neplatia. Žiaľ, ako sa neskôr ukáže, myslel to smrteľne vážne. A tak namiesto bezcieľneho poflakovania sa v krasovej oblasti berieme smer rovno na druhú časť našej cesty, na pohorie Muntii Vlădeasa. Je zamračené, ale neprší, aspoň sa nebudeme potiť. Zbehli sme z hrebeňa do doliny a po pomerne dobrej asfaltke ideme smerom k Pešte Tiganište, k Cigánskej jaskyni. Tu vidíme prvýkrát turistov - jaskyniarov. Okolo nás sa vezú v autách Maďari s výstrojom a smerujú tam, kam my. Kvalitná asfaltka odbočuje do dedinky Damiš, míňame maďarské autá a pokračujeme po lesnej ceste širokým údolím k jaskyni Lunca Acra. Je nakreslená na hrebeni vo výške asi 900 m, vteká do nej potok (na hrebeni?) a z mapy je cítiť že to tam bude zaujímavé.

Pokračujeme dolinou povedľa meandrujúceho potoka, dolina sa zužuje a na jej konci pôjdeme druhým potokom doprava hore kopcom. Toto je oblasť bez turistických značiek, orientácia je náročná, ale zatiaľ sme si vystačili s čítaním mapy a sem-tam aj s buzolou. Šliapeme hore potokom a vidím v blate krásne otlačenú rysiu stopu. Divočina. Na hrebeni sme v hustom lese a tak vyťahujeme GPS, Špagát číta z mapy súradnice a ja ich zadávam do prístroja. Za hodinku sme na hôľnom hrebeni, hore sú pasienky, kúsok od nás je salaš, už prázdny a v hlbokom kaňone na hrebeni je zarezaný potok miznúci v jaskyni. Špagát chce, aby sme pokračovali ďalej, ale je tu skvelé táborisko, za hodinu bude aj tak tma a tak staviame stany a rozkladáme zasa ohník. Romantika ako zo zlého filmu. Zajtra musíme zbehnúť dolu k priehrade a na druhej strane údolia nás čaká podstatne vyššie a rozľahlejšie pohorie Muntii Vlădeasa.

Pokračovanie vyjde na budúci týždeň.