Túlavé topánky nás po niekoľkodenných potulkách južnou Moravou napokon zaniesli o čosi severnejšie, do dedinky Střelná vzdialenej len niekoľko kilometrov od slovenských hraníc. Tá sa napokon, v spojení s autom, ukázala byť takmer ideálnym východiskovým miestom na spoznávanie miestnych krás a zaujímavostí. Posilnení úžasnými koláčikmi a pečivom z miestnej pekárne sme mohli, vyspinkaní do ružova, vyraziť. Naším pôvodným zámerom bolo nechať autíčko odpočívať a ísť pešo zo Střelnej na Pulčínské skály. Nakoľko ale predpovede počasia neboli najpriaznivejšie a strašili nás búrkami, radšej sme osedlali štvorkolesového tátoša a spravili sme dobre. Ani nie tak kvôli dažďu, ako skôr kvôli tomu, že sme vďaka autu oveľa viac videli a ušetrili si zbytočné šliapanie do kopca po rozpálenej asfaltke z Francovej Lhoty do Pulčína.

Prvý výlet – Pulčínské skály

Autom sme sa prezieravo priblížili do Pulčína, pokojnej dedinky s osemdesiatimi piatimi obyvateľmi tak trochu na konci sveta. Z Pulčína sa totiž dá pokračovať jedine na vlastný pohon. Motorizované približovadlá sú hneď na začiatku dedinky nekompromisne odstavené značkou zákaz vjazdu, vďaka ktorej sme si Pulčín pozreli detailnejšie. Prechádzka je však príjemná, a to i napriek tomu, že nám na hlavu neúnavne praží letné slniečko. Kúsok za dedinou nás už víta veselý farebný totem, ktorý označuje miestne verejné táborisko. To je v takto krásny deň plné stanov, preto len prejdeme okolo a pokračujeme červenou turistickou značkou popod Pulčínské skály. Po krátkej prechádzke lúkou nás červená značka prevádza cez Pulčínsky potok, za ktorým nasleduje krátky, no strmý výstup lesom. Tento úsek nie je vyslovene náročný, no keď vidíme akýchsi rodičov s bábom trepať sa tadiaľ aj s kočíkom, trošku nás rozum prechádza. Nuž, proti gustu...

Nad dobrodružnými rodičmi len pokrútime hlavou a stúpame ďalej. Predovšetkým v 30 stupňoch a takmer až tropickom vlhku veštiacom búrky je kopec výrazne výhrevný. Vyškriabeme sa teda príjemným lesom až po smerovník Pod Hradiskem, kde to otočíme a dáme sa na zostup. Tentokrát si však volíme modrú turistickú značku, ktorá prechádza priamo Pulčínskymi skalami, z ktorých sa nám otvárajú výhľady na Pulčín a okolité kopčeky. Na mňa to tu pôsobí podobne, ako skalné mestá v Českom ráji, len s tým rozdielom, že Pulčínské skály sú podstatne menšie. Na kráse a podmanivosti im to však neuberá a z celého miesta mám veľmi dobrý pocit. Krátko posedíme aj na mieste zvanom Hrad, kde v rokoch 1426 – 1510 stával skutočný hrad. Ten však dnes pripomína už len niekoľko schodíkov vytesaných do pieskovcových skál.

Zostupová trasa, miestami zaistená zábradlím, vedie strmo pomedzi skaly. Na jednej z nich vidíme pamätnú tabuľku venovanú dvom trampom padlým za vlasť, vďaka čomu si uvedomujeme, že Pulčínské skály sú jedným z populárnych trampských miest. To ma len utvrdilo v domnienke, že trampi si skutočne vedia nájsť nádherné kúsky sveta. Vcelku bezproblémovo zostúpime k Pulčínskemu potoku, kde sa trochu osviežujeme pred následným výstupom k táborisku s totemom. Odtiaľ sa už vraciame známou trasou cez Pulčín a nasadáme do poslušne čakajúceho vyhriateho autíčka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvý výlet je kratučká zhruba trojkilometrová prechádzka s pomerne strmým stúpaním a klesaním. Kočík by som tam neťahala, no aj takí dobrodruhovia sa našli.

Druhý výlet – Ploština

Za ďalším, trochu menej idylickým výletom sa presúvame do dedinky Pozděchov a parkujeme pri miestnom lyžiarskom vleku. Po lyžiaroch nie je ani chýru, ani slychu (čo je v tridsiatich stupňoch neveľmi prekvapivé), zato sa ale na svahu v poludňajšom úpeku lopotí kosec. Stúpame teda po žltej turistickej značke na križovatku Pod Svéradovem, kde šikovne odbočujeme doprava a namiesto do Ploštiny stúpame na Svéradov. Našťastie netrvá dlho a svoj omyl si uvedomíme. Predsa len si človek pomerne rýchlo všimne, že namiesto klesania stúpa.

Po chvíli prechádzame okolo malebného prameňa Vlára, pri ktorom už je pripravený aj hrnček. Miestnu pohostinnosť však nevyužívame a kráčame ďalej po zelenej turistickej značke a zelenom náučnom chodníku Vizovické vrchy popod kopec Hůrka. Chôdzu nám „spríjemňujú“ myriady mravcov, ktoré nám lezú po nohách a štípu, len čo zastaneme (čo my, odchovaní na každoročných húfoch komárov, zvládame bez väčších problémov), takže tabule náučného chodníka len letkom fotíme s tým, že si ich prečítame večer na počítači. Postupne začína tichučko pohrmievať, to už však schádzame do Ploštiny, ktorá je cieľom nášho druhého dnešného výletu.

Nikomu, kto minimálne na slovenčine aspoň trošku dával pozor, Ploštinu istotne netreba predstavovať. O jej propagáciu sa výdatne postaral Ladislav Mňačko so svojim románom Smrť sa volá Engelchen, kde popisuje vyvraždenie mužov osady Ploština a jej vypálenie 19. apríla 1945 Nemcami za to, že pomáhali partizánom. Mňačko zažil ploštinskú tragédiu na vlastnej koži z pozície partizána, čo v ňom zanechalo hlbokú stopu. Na Ploštine boli neskôr ako akési odškodné vystavené nové domy za výraznej finančnej podpory Baťu. Rovnako, ako na celej tragédii, aj na stavbe domov sa následne „priživil“ komunistický režim a pripísal si ich k vlastným zásluhám. Tieto domy tu stoja dodnes. Pochmúrnu atmosféru miesta však jeho revitalizácia neodstránila. Tragédiu síce oficiálne pripomína len pompézny pomník a Náučný okruh Ploština, no celé miesto je prestúpené svojou ponurou históriou. Hovorí sa, že na Ploštine ani vtáky nespievajú. Neviem, nakoľko to je pravda, no počas našej návštevy bola skutočne jediným zvukom silnejúca ozvena hromu.

Ťažko bolo odhadnúť, kde búrka je a hlavne, kde bude, preto sme sa rozhodli nečakať na ňu na smutnej Ploštine a vydali sme sa lesnou cestou popri potoku Vlára. I napriek tomu, že cesta bola čoraz strmšia, sa naša chôdza čoraz viac zrýchľovala. O túto úmeru sa postaralo silnejúce hrmenie. Na križovatku Bařinka sme takmer až dobehli. Pôvodne sme sa chceli vrátiť cez lovecký zámoček Trubiska, no okoloidúce búrky nás presvedčili, že najpriamejšia cesta k autu bude tá najlepšia. Pekný plán nám skomplikoval holorub, ktorý sa postaral o dokonalé zahladenie stôp akejkoľvek cesty. A to tadiaľto mali ísť hneď dve – zelená turistická značka a náučný chodník Vařákovy Paseky II. Takýto detail nás nemohol odradiť. Popreliezali sme korene a konáre a, čuduj sa svete, hneď našli tabuľu náučného chodníka. Tu už začínal skutočný les so skutočným chodníkom a skutočnými značkami. Potešení touto príjemnou zmenou sme bez problémov zbehli nezmoknutí k autu a presunuli sa ďalej.

Okruh z Pozděchova do Ploštiny patrí so svojou dĺžkou 8,5 kilometra ku kratším výletom s neveľkým prevýšením 150 metrov.

Tretí výlet - rozhľadňa Vartovna

Naše ďalšie kroky smerujú do dedinky s milým názvom Seninka, nad ktorou sa týči novovybudovaná rozhľadňa Vartovna (652 m n. m.). Hrmenie naberá na intenzite, akoby nás chcelo za každú cenu odradiť od jej návštevy. My sa však nedáme. Auto parkujeme na konci dediny a po žltej turistickej značke pomerne prudko stúpame striedavo lúkami a lesom a kocháme sa malebnými pohľadmi do údolia. Cesta ubieha rýchlo. Ani sa nenazdáme a sme pri rozhľadni. Už nás čaká len 35 výškových metrov, ktoré nás delia od jej vyhliadkovej plošiny. Z nej sa naskytajú nádherné výhľady na všetky strany, obdivujeme tiež dúhu a mráčiky odparujúcej sa vody v dolinách, kde pršalo, a tešíme sa, že sme i napriek mnohým búrkam nezmokli.

Pod rozhľadňou sa zastavujeme pri informačnej tabuli, kde sa dozvedáme, že realizátorom jej výstavby je obec Seninka. Taktiež zisťujeme, že pri tejto príležitosti bolo vybudovaných aj 34 kilometrov náučných chodníkov. Túto snahu chválime a príjemne unavení po dlhom a zaujímavom dni zostupujeme do Seninky a vraciame sa do Střelnej.

Zo Seninky je výstup na Vartovnu krátky. Aj s návratom nie je dlhší než 3,5 kilometra. Náročnosť zvyšuje len prevýšenie 200 metrov na pomerne krátkej vzdialenosti.

Ďalšie tipy

V okolí Střelnej nemožno opomenúť príjemnú drevenú rozhľadňu Čubův kopec (720 m n. m.), ktorá môže byť cieľom kratšej prechádzky, alebo tiež vrch Končitá, nachádzajúci sa na hranici so Slovenskom.

Záver

Dva dni strávené na Valašsku vo mne zanechali veľmi dobrý dojem. Z miest, ktoré sme navštívili, som cítila pokoj a veľmi príjemnú atmosféru, preto by som návštevu tohto kraja odporučila všetkým, ktorí si chcú oddýchnuť od akéhokoľvek zhonu a príjemne stráviť deň či dva.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek