Skoro ráno vyzdvihujem Janku na jednom z prešovských sídlisk, zložíme sa na benzín a s prísľubom krásneho slnečného dňa sme za chvíľu preč z ranných upchatých ciest a každým približjúcim sa kilometrom sa stále viac a viac teším, až si odopnem pás, obujem turistické topánky a na plecia si vezmem batoh. Cesta ubehla pomerne rýchlo, auto nechávam pri lyžiarskom stredisku v Litmanovej a vyťahujem mapu. Prezrieme trasu a konečne sa môže vyraziť.

Trasa

Litmanová – sedlo Rozdiel (Przelecz Rozdiela) – Ščob (Szczob) – Hurcalki – Syhla – Kobylarka – Przelecz Gromadzka – Obidza – sedlo Obidza (Przelecz Obidza) – Litawcowa – Malý Roháč (Maly Rogacz) – sedlo Obrázok (Przelecz Obrazek) – Veľký Roháč (Wielki Rogacz) – sedlo Obrázok (Przelecz Obrazek) – Malý Roháč (Maly Rogacz) – Litawcowa – Pokrywisko – Ruský vrch (Ruski Wierch) – Jesielnik – Flader – Skalka Bazaltowa – Czubata – tiesňava Medziskalky (Wawóz Miedzyskaly) – rezervácia Biela voda (Rezerwat Biala Woda) – Kuciubylska Skala – sedlo Rozdiel (Przelecz Rozdiela) – Litmanová

Uberáme sa žltou značkou smerom do sedla Rozdiel, ktoré je na hraniciach s Poľskom. Cesta stúpa pozvoľna pomedzi prvosienkami rozkvitnuté lúky a zelenou šťavnatou trávou, za stromami žblnká potok a obloha je azúrovomodrá. Sem-tam preletí okolo dúhovec, alebo babôčka a kdesi vnútri sa konečne cítim tak, ako to mám rád. Janka je dobrý spoločník na takéto výlety, nikdy nehundre, vždy ma počká, keď chcem niečo sfotiť, alebo keď mám otlaky. Aj teraz ma ochotne čaká, keď sa mordujem s nastaveniami fotoparátu, ktorý ešte až tak dobre nepoznám a neovládam.

Krásnymi lúkami nad Litmanovou vychádzame až k poľskej štátnej hranici na hrebeni, do sedla Rozdiel. Núkajú sa krásne výhľady na okolitú krajinu. Postupujeme ešte pár sto metrov severnejšie, až k miestu, kde sa žltá značka stáča dole z hrebeňa už do Poľska. Hodnú chvíľu si tieto rozhľady vychutnávame. Pieniny sú ako na dlani, rezervácia Biala Woda takisto.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pokračujeme ďalej severne modrou značkou až k osade Obidza. Nenáročným terénom, kopírujúc štátnu hranicu, si vychutnávame aj prvé rozhľady na Tatry. Dnešné počasie je priam ukážkové, krajšie sme si ani nemohli želať. Krajina je nádherná, príroda naberá nový dych po zime a do ľudského tela sa z tejto krásy valí nová energia. Prichádzame k prvým domčekom, roztrúseným po veľkých lúkach. Neviem si odpustiť reči, že až raz zostarnem, v takomto prostredí chcem žiť. Trošku sa po osade prejdeme a usadáme do trávy. Zjeme svoj obed, znova prezrieme mapu, prerátame časy a sme odhodlaní dnes ešte zvládnuť výstup na Wielki Rogacz, ktorý je odtiaľto už len kúsok.

Hneď, ako opúšťame osadu, znova sa pomedzi stromy otvárajú nádherné rozhľady. Tatry z tejto strany vídavam len málokedy, ale na ich majestátnosti im to neuberá, práve naopak. Stále pokračujeme modrou značkou, ktorá končí priamo na vrchole. Les na úpätí je dosť zničený, ale tie rozhľady... Jedna báseň. Na vrchol to malo byť nejakých 40 minút, avšak strácame značku a motáme sa po neznačených cestách s nádejou, že ju opäť nájdeme. Nenachádzame. Darí sa nám prísť na vrchol, potom cesta už len klesá, ale nenachádzame tu žiadne značenie. Nechceme sa zamotať v neznačkovaných cestách a tak sa radšej vraciame po svojich stopách späť pod úpätie vrcholu a napájame sa na červenú značku vedúcu do dediny Jaworki. Cesta v podstate už len klesá peknou krajinou, kde sa striedajú husté ihličnaté lesy s pasienkami. Často sa otvárajú aj rozhľady do širokej krajiny a tak cesta nie je vôbec jednotvárna. Tempo máme veľmi rýchle a už onedlho sa ocitáme nad Jaworkami, kde sa nám opäť núkajú prenádherné výhľady na údolie riečky Biala Woda s mnohými bralami a skalnými útvarmi.

Vychutnávame si nádheru a vdychujeme voňavý jarný vzduch. Prechádzame čarovnou krajinou, popri salašoch, popri zurčiacom potoku, pomedzi vysokánske skaly obrastené zeleňou. Akosi sa mi odtiaľto ani nechce odísť. Slnko je stále vysoko, vzduch je konečne teplý, voda a myšlienky priezračné. Znova oddychujeme, sadáme na breh potoka hneď vedľa malého vodopádiku a dojedáme, čo ešte máme v batohoch. Čaká nás už len cesta do sedla Rozdiel a potom znova späť do Litmanovej. Posledný úsek cesty je pomerne strmý a cestou obiehame skupinku zadychčaných poľských turistov. Slnko pripeká a z čela sa valí pot, nakoniec sa zvalíme na chvíľu do chládku pod stromom, aby sme načerpali sily na posledné stovky metrov do kopca.

Prechádzame opäť hranice a známou cestou pokračujeme už priamo do Litmanovej.
Bol to krásne strávený deň. Trasa nie je fyzicky náročná, ale z krajinkárskeho hľadiska je to, podľa môjho vlastného názoru, jedna z najkrajších trás, ktoré som kedy prešiel. Som presvedčený, že sa sem vrátim ešte veľakrát.

Poznámka:

Fakty k článku sú len približné, pretože v hikeplanneri nie je viacero zo značiek, ktorými táto trasa prechádza.