Svet

Júlske Alpy - Prisojnik

09. 08. 2011
Keď som bol v Júlskych Alpách prvý raz, pozerali sme sa s kamarátmi od Poštarskeho domu smerom k Prisojniku. Chodník k nemu bol celkom zreteľný. Viedol lesom a končil v spodnej časti severnej steny vrchu. Bolo jasné, že v takom teréne môže ďalej pokračovať len zaistená cesta. Odvtedy som hľadal príležitosť, aby som túto via ferratu mohol preliezť.

Trasa

Mojstrana – sedlo Vršič – Prisojnikovo okno – sedlo Planja – Pogačnikov dom

Dočítal som sa, že ide o náročnú ferratu s trvaním 5 až 6 hodín. Atribút „náročná“ som si preložil do svojej reči ako „pekná“. Nebolo teda pochýb, že svoju ďalšiu návštevu Júlskych Álp prispôsobím tomuto cieľu. V partii siedmich ľudí, čo sme sa do Slovinska vybrali, som bol jediný ferratista. Som si dobre vedomý rizík, ktorým sa v horách čelí, hlavne keď je človek sám. Druhý hlas vo mne ale argumentoval, že bezproblémové prelezenie ferrát ako Rino Pisetta a Kaiserschild mi dáva plné právo pokúsiť sa o sólové prelezenie Prisojniku. Okrem toho pri mojom výstupe na Triglav som stretal veľa turistov a preto som nevidel dôvod, prečo by to tu malo byť inak. Bolo teda rozhodnuté. Idem na Prisojnik.

Plán

Základným táborom počas našich pobytov v Slovinsku býva dedina Mojstrana. Do sedla Vršič, z ktorého sa na Prisojnik ide, je to z Mojstrany minimálne pol hodinu autom. Moja partia si tam dala za cieľ výstup na Malú Mojstrovku. Bolo nám jasné, že ich túra bude trvať oveľa kratšie ako moja. Aby ma nemuseli v sedle Vršič čakať, svoju túru som vylepšil. Po úspešnom zdolaní Prisojniku som mal pokračovať cez Zadnji Prisojnik a Škrbinu v smere na Razor a cez sedlo Planja zísť k Pogačnikovmu domu, kde som chcel prespať. Druhý deň som mal ísť cez Križ na sever, spraviť okruh okolo Dolkovej špice a zísť k Alježevmu domu, kam po mňa mali kamaráti prísť.

Túra sa začala podľa plánu. Po pol hodine som prišiel k začiatku zaistenej cesty, poslal prvú esemesku, informujúcu o mojom stave a dal si na seba úväz s ferratovým setom. Poistil som sa ešte krátkou modlitbou k svätému Bernardovi, patrónovi horolezcov, predpokladajúc, že do jeho kompetencií spadám tiež. Ferrata to nebola ťažká. Klasifikáciu najťažších úsekov by som odhadol na C. Veľkú časť cesty predstavoval chodník, na ktorom nebolo potrebné istiť sa. Spestrením však bolo zopár krátkych lezeckých úsekov bez fixného lana a jeden úzky komín, cez ktorý sa bolo treba preplaziť. Na ferratách by som plazenie rozhodne nečakal. Keby som bol mohutnejšej postavy, s batohom na chrbte by som sa cez komín nepreplazil.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hrmenie

Napriek dobre ubiehajúcej ceste sa radosť z túry nedostavila. Skôr naopak. Po nočnom daždi bola skala mokrá. Nado mnou viseli mraky a so stúpajúcou výškou som sa k nim približoval. Predpoklad o ďalších turistoch sa tiež nenaplnil. Bol som úplne sám. Asi v polovici cesty som sa ocitol v blízkosti skalného útvaru pripomínajúceho ženskú tvár. Podľa legendy to bolo dievča, ktoré pomáhalo pútnikom v horách. Jej pomoc by som privítal. Vtom ma vyrušilo blízke hrmenie. Pozrel som sa hore a zbadal som obrovské kamene rútiace sa dolu kopcom. Nevedel som, či mám byť rád, že to nie je búrka. Bolo mi len jasné, že situáciu mám v rukách oveľa menej, ako by som chcel.

S nepríjemnými pocitmi som pokračoval ďalej. Dostal som sa k strmému snehovému poľu, ktorým bolo treba prejsť. To aby sa paleta nepríjemností ešte rozšírila. Po minuloročnom výstupe na Triglav som do svojej výbavy zahrnul aj čakan. Teraz mi prišiel vhod. Na konci snehového poľa bol ľad. Nikdy som sa nenaučil poriadne korčuľovať, ale pohľad na ľad ma v tomto prípade nenechal chladným. Po prejdení tohto úseku sa mi uľavilo a zakrátko sa predo mnou vynorilo Prisojnikovo okno. Za iných okolností by ma pohľad naň ohromil, ale v danej situácii som len skonštatoval, že vyzerá presne tak isto ako na fotkách. V okne bolo chladno a fúkal silný vietor, ale potešili ma hlasy znejúce zhora. Patrili dvom turistom, ktorí sa išli pozrieť k oknu klasickým turistickým chodníkom z opačnej strany.

Za oknom som si spravil krátku prestávku a rozmýšľal som, čo ďalej. Situácia vôbec nevyzerala dobre. Viditeľnosť bola asi len 10 metrov. Fixné lano by jednoznačne určovalo cestu, v tom úseku však žiadne nebolo. Chodník tam prakticky neexistoval a iba červeno-biela značka, strácajúca sa v hmle, naznačovala, kadiaľ sa má pokračovať. Predpokladal som, že hore bude orientácia ešte ťažšia a rovnako som sa obával ďalšieho snehu. Rozhodol som sa pre zostup chodníkom. So zostupom sa zlepšovali podmienky a mne nálada. Na najbližšom rázcestí som uvažoval, či sa vrátiť k svojej partii do sedla Vršič alebo pokračovať k Pogačnikovmu domu. Bolo ešte len 12 hodín, držal som sa teda pôvodného cieľa. Neskôr som zistil, že to bola chyba.

Úvahy

Chodník išiel riedkym lesom s peknými výhľadmi. Odpočinul som si na ňom hlavne psychicky. Zdalo sa mi, že sa počasie lepší. Premýšľal som preto o správnosti svojho ústupu z ferraty. Spomenul som si pri tom na Nikiho Laudu. V roku 1976 odstúpil z poslednej veľkej ceny sezóny, lebo nechcel riskovať svoj život pretekaním v lejaku. Titul majstra sveta mu ušiel o jediný bod. O čo som so svojím zostupom prišiel ja? Čo som mohol ľutovať? Že žijem? Že som zdravý?

Pokračoval som v dobrej nálade. Po dvoch hodinách začal stúpať a vyzeralo to, že ma to vedie k vrchu, ktorý sa strácal v oblakoch a na ktorom boli snehové polia. Vôbec ma to netešilo. Snehu by som sa najradšej vyhol. Chodník nakoniec odbočil nižšie, snehovému poľu som sa však nevyhol. Na jeho konci som zbadal dvoch turistov. Upokojilo ma, že nie som sám. Zapískal som na nich, aby o mne vedeli.

Na ferratách rád robím fotky v exponovaných miestach, ale tu ma chuť na fotenie načisto prešla. Schoval som fotoaparát a zobral som do ruky čakan. Prvé dve snehové polia som prešiel bez problémov. Na treťom som sa začal šmýkať, ale vďaka čakanu som asi po metri pád ubrzdil. Strach som nemal. Šmýkal by som sa maximálne desať metrov a skončil by som v kamennej suti. Nič strašné by sa teda nestalo.

Zúfalá situácia

Po chvíli som dobehol tých dvoch turistov. Dovolili, aby som sa k nim pridal. Boli to Nemci a rovnako chceli v ten deň skončiť na Pogačnikovom dome. V ich spoločnosti som sa hneď cítil lepšie. Ako sme stúpali, situácia sa začala podobať tej z Prisojniku, ba bola ešte horšia. Chlad, vietor, zlá viditeľnosť, prvé kvapky dažďa. A chodník, ktorý sa stratil. Pred nami bolo len veľmi strmé pole zmrznutého snehu. Už napohľad bolo horšie ako všetky ostatné v ten deň dohromady.

Zúfalo sme stáli, nevediac, čo ďalej. Nevedeli sme, aké je široké, ani či dole končí v kamennej suti alebo v priepasti. Päť minút sme sa snažili nájsť červeno-bielu značku kdekoľvek naokolo, len aby sme nemuseli ísť do snehu. Nič sme nenašli. Na výber sme mali len dve možnosti. Buď sa budeme päť hodín vracať do sedla Vršič alebo sa pokúsime tento úsek prejsť. Cieľ našej cesty nemal byť ďalej ako dve hodiny. Rozhodli sme sa ísť do toho. Moji spoločníci si obuli mačky a do rúk vzali paličky. So strachom sme začali opatrne postupovať, ja ako posledný. Boli sme zrejme prví, ktorí tadiaľ šli. Našľapoval som do stôp pred sebou, ale v zmrznutom snehu neboli vôbec výrazné. Často len diery po mačkách prezrádzali, kam stúpila noha predo mnou. Snažil som sa zatínať rúčku čakana do svahu, ale väčšinou sa mi ju nepodarilo zapichnúť ani do polovice. Radšej som nemyslel na to, čo sa stane, keď sa pošmyknem. Nikto by mi nedokázal pomôcť a zrejme ani ja sám sebe.

Veliký pocit života

Asi po dvoch minútach sa pred nami objavil koniec snehového poľa. Nebolo širšie ako 30 - 40 metrov. S rovnakou opatrnosťou sme postupovali ďalej, až sme prišli na koniec. Keď sme zbadali turistickú značku, spadol nám kameň zo srdca.

Do sedla Planja sme prišli bez problémov. Z neho bolo vidieť na Pogačnikov dom. Na juhovýchodných stenách bolo oveľa menej snehu. Nebolo to na mačky, ani na čakan. Pogačnikov dom bol stále bližšie a keď som bol od neho asi sto metrov, opadol zo mňa stres a napätie a zmohla ma únava. Musel som si oddýchnuť, aby som bol schopný prejsť tento posledný úsek. Na chate som potom sýty, opretý o vyhratiu pec, s pivom v ruke a v spoločnosti zopár ľudí pochopil pojem Jána Smreka "veliký pocit života".

Svoju cestu som prešiel bez akejkoľvek ujmy a ďakoval som za to Nemcom. Neboli si vedomí ničoho konkrétneho, čo pre mňa spravili, ale aj tak pre mňa znamenali veľkú pomoc. Pri rozhovore vyplynulo, že v stúpaní pred prvým snehovým poľom zablúdili a zbytočne vystúpili o 120 výškových metrov. Dobehol som ich len vďaka ich zablúdeniu. Sám som tak zažil to, čo som vedel len z rôznych príbehov. Prežitie v horách často závisí od maličkostí a náhod. Večer som zaspával v pohodlí chaty s myšlienkou: "Pane Bože, kľudne ma nechaj v horách desaťkrát zablúdiť, ak tým čo i len raz niekomu pomôžem tak, ako Nemci pomohli mne."

Fórum 2 príspevky
Júlske Alpy - Prisojnik 09/08/11 21:04 2 príspevky
Najnovšie články
 
Túra Májové snežienky na Hrubej Kečke Týždeň búrlivých reakcií jednak zo strany predsedu VV KBT na podcast so mnou o OTO, ako aj môjho tela na druhú dávku Moderny. To prvé si snáď vysvetlíme, to druhé som si odležal s horúčkou 39 °C. Napokon aj predpoveď počasia … » celý článok dnes Miroslav Svítek Strážovské vrchy
Správa Mimovládne organizácie spustili petíciu za funkčné národné parky Dnes spustilo 25 mimovládnych ochranárskych organizácií petíciu Osloboďme národné parky. Požadujú reformu národných parkov a systémové zmeny v ochrane prírody na Slovensku. ... » viac včera Soňa Mäkká Správy
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Svet Júlske Alpy - Prisojnik Keď som bol v Júlskych Alpách prvý raz, pozerali sme sa s kamarátmi od Poštarskeho domu smerom k Prisojniku. Chodník k nemu bol celkom zreteľný. Viedol lesom a končil v spodnej časti severnej steny vrchu. Bolo jasné, že v takom … » celý článok 09/08/11 Marián Žigo Svet
Ferrata Hohe Wand - HTL klettersteig Myšlienkou vyskúšať nejaké ferraty som sa začal zaoberať asi pred rokom. Realizáciu mi značne uľahčila jedna outdoorová cestovka z Prievidze, ktorá organizovala ferratový kurz v ... » viac 30/07/10 Marián Žigo Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Júlske Alpy - Prisojnik 09/08/11 21:04 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Slovinsko: Alpy (slovinsky Alpe) - Východné Alpy (Vzhodne Alpe) - Južné Vápencové Alpy (Južne Apneniške Alpe) - Júlské Alpy (Julijske Alpe) - Východné Júlske Alpy (Vzhodne Julijske Alpe) - skupina Triglav
      Triglavský národný park (Triglavski narodni park)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 2547 m n. m.
    • min: 1611 m n. m.
  • Náročnosť
    • 4
  • Nocovanie
    • horská chata Pogačnikov dom
  • Voda
    • horská chata Pogačnikov dom
  • Mapa
  • Doprava
    • Mojstrana – sedlo Vršič (vlastné auto)
0.46 (0.2)